Pavel Gallo: Nebezpečné je prekročiť svoju hranicu

Reklama

 

 

 

 

 

Mesiac hore-dole. Najstarší nebol, ale nadšenie mu z očí ani za tých 65 rokov nikam nezmizlo. Pavel Gallo. Jeden zo zástupcov promotéra pre organizačno-technické veci pretekov Stará Lehota ― Bezovec Tatry Donau Cup 2011, medzi jazdcami známy skôr ako strýko Paľo, je majstrom psychologického džuda na diskusnom fóre a excelentný jazdec s kardiostimulátorom.

[singlepic id=13407 w=320 h=240 float=left]Miluje adrenalín, historické vozidlá v spojení s rýchlosťou a nikdy neuvažuje nad možnými rizikami. „Nebezpečné je predsa prekročiť svoju hranicu. Viem s istotou povedať, že v mojom veku za tú svoju už určite nepôjdem,“ hovorí skalopevne presvedčený Pavel.

Reklama

 

Vraciame sa v čase do roku 1959 na Dulove námestie v Bratislave. Presne tam sa v motokáre zrodilo jeho nadšenie pre motoristické športy. Keď sa začal zväčšovať a motokára zužovať, motokára sa vzrastu nepoddala, tak chtiac-nechtiac prešiel na motokros. „Najskôr som robil mechanika vicemajstrovi Ivanovi Polášovi. Pochodili sme obrovský kus sveta. Následne som sa dostal na vojenčinu do Dukly Olomouc, kde som jazdil motokros veľmi profesionálne na eso 500. Po návrate zo základnej vojenskej služby som bol vedúci športového výcvikového strediska pre ploché dráhy. Z mnohých juniorov, ktorým som sa venoval spomeniem napríklad: Ladislava Eliáša, Jozefa Tótha, Zdena Vaculíka… Okolo motorizmu sa točím celý svoj život. Z mojej stajne vyšli chlapci: Jozef Studenič, Fero Valovič či Fero Dobrota, Rudolf Machánek… Ďalej som sa venoval organizovaniu športových akcií. Prestal som aktívne jazdiť a začal organizovať majstrovstvá Európy v jazde do vrchu na Pezinskej Babe,“ spomína. Zmenil zamestnanie a v roku 1973 prestal aktívne pretekať, až kým mu syn daroval kľúčiky od veterána Fiat 128 Sport Coupé so slovami: „Otec nemal by si sedieť doma, zober si ich a choď znova jazdiť.“ Od motoristických športov sú rovnako závislí i jeho traja synovia Paľo, Peter a Michal. Oduševnení otcovia intenzívne vplývajú na synov a ošiaľu už prepadli i vnuci.

[singlepic id=13409 w=320 h=240 float=right]Minulý rok skončil pre stratu dvanástich bodov v seriáli druhý. Na Babe sa totiž zúčastnila konkurencia. „S Ferkom Valovičom sme dobrí priatelia, mali sme rovnaké autá, rovnakú dráhu… On je majster a ja jeho učeň. Vyskúšal som si akú triedu vôbec jazdím a nakoniec mi iba 12 bodov chýbalo na majstra Slovenska,“ hovorí Pavel. Dnes sú Antón Sloboda, Ján Mesároš a Pavel Gallo spojení ako mušketieri. Vyrovnaná trojica a skvelá partia. V roku 2010 sa Pavel ocitol i na najvyššom stupni víťazov. V rámci východnej zóny celoeurópskeho šampionátu KW Berg Trophy to ostatným so svojou babičkou (Fiatom 128) natrel v kategórii historických vozidiel.

Reklama

 

 

 

Šport bol pred rokom 1989 centrálne riadený socialistickým Zväzarmom. Na všetko boli určené finančné prostriedky. Po roku 1989 dobré časy Zväzarmu skončili a prišlo samofinancovanie. Štát už takmer nič nedotuje. Preteky sa organizujú prispením nadšencov a na dobrovoľnej báze, pretože mnohé náklady sa často nepokryjú a pretekári musia dokladať i z vlastných vreciek. Pavel spomína: „Môj Fiat stál kedysi, už veľmi dávno, 76 000 Kčs. Dnes som len za motor zaplatil zhruba 5 311€, a to nepočítam karosériu, podvozkové časti, pneumatiky. Je to šport, ktorý si vyžaduje obrovské srdce a v žilách kolovať benzín.“

„Za pretekom Stará Lehota ― Bezovec sa na jednej strane skrývajú hodiny práce dobrovoľníkov a nadšencov bez nároku na honorár a na strane druhej je to častá surová kritika neprajníkov. Dobré veci si je potrebné zapamätať a ostatné filtrovať preč. Ľudia sa menia. Kedysi sa hovorilo len o športe, dnes dominujú všade peniaze. No ten, komu pribúdajú, odbúda z charakteru,“ dodáva Pavel. Veď predsa nie je potrebné vyhrať, ale prísť do cieľa zdravý a stráviť pekný deň v kruhu motoristických nadšencov.

Text a foto: Tatiana Michalková

[nggallery id=721]

Reklama