Našich top šesť v Riu

Reklama

 

 

 

 

Optika pohľadu môže byť rôzna. Výber najemotívnejších momentov PH takisto. Ale na tieto chvíle isto nezabudneme…

Prvá medaila a hneď zlatá.

Reklama

 

Veronika Vadovičová rovnakým úžasným spôsobom odštartovala aj PH v Pekingu 2008. Aj v Riu ju pri prvej dekoroval prezident IPC Sir Phillip Craven, ktorý blahoželal vzápätí celému tímu aj slovenským novinárom. Na rozdiel od Pekingu však Veronika v Riu pokračovala v zbieraní medailí aj v ďalších disciplínach. U súperiek vzbudzovala rešpekt aj obdiv. Po dvoch zlatých, jednej striebornej a jednom šiestom mieste, keď všetky štyri štarty „premenila“ na postup do finále, sa s ňou chceli kamarátiť organizátori, dobrovoľníci, fanúšikovia, dokonca aj inak strohé Číňanky. Jej priateľ a tréner Milan Goleňa skoro spadol z nôh, keď ho začali objímať špičkoví tréneri z Číny…

Reklama

 

 

Sotva šliapol do pedálov, roztočil ich do frekvencie, z ktorej sa zatočila hlava.

Jozef Metelka pripravil na velodrome v Riu divákom fascinujúce divadlo, keď už v treťom kilometri štvorkilometrových stíhacích pretekov dostihol Austrálčana Kyle Bridgwooda. To už mal vo vrecku striebro zo štartu na jeden kilometer a svoju zbierku pozlátil opakovane po dráhe aj v časovke na 30 km na ceste. To bola súťaž, v ktorej malo Slovensko na stupňoch víťazov po prvý raz v histórii až dvoch reprezentantov. Aj bronzového Patrika Kurila, ktorý sa dozvedel o svojom bronze až v novinárskej mixzóne…. Menežérka OBS, s ktorou sme prežívali úspechy Jána Riapoša na turnaji v Londýne, vtedy okamžite začala okolo nás chodiť po špičkách. Rovnako ako českí novinári, ktorí žiarlili, že na rozdiel od nás, nemajú o čom písať…

Silná emócia z nich vyžarovala priamo na turnaji aj pri odovzdávaní medailí.

Ich „vláčik“ troch invalidných vozíkov za sebou obletel symbolicky celý svet. Fotografia ich súdržnosti a vzájomnej pomoci má v sebe neskutočnú vnútornú silu. Samuel Andrejčík, Michaela Balcová a Róbert Ďurkovič sa vzopreli svojim zdravotným znevýhodneniam a našli si priestor na sebarealizáciu so silným motivujúcim posolstvom aj pre ďalších mladých ľudí s podobným osudom. Samo Andrejčík navyše pridal striebro zo súťaže jednotlivcov a spoločne dosiaľ nevídaným spôsobom pomohli propagácii boccie na Slovensku. Na PH do Ria prišli s pokorou a rovnako sa s Riom aj lúčia. Ich spontánnosť, srdečnosť, otvorenosť a čistota duší sú príkladom pre všetkých, ktorým by sa v podobných chvíľach ovácií mohla zatočiť hlava.

Hlava sa zatočila, našťastie len na chvíľku, lukostrelcovi Petrovi Kinikovi.

V semifinále mal pred poslednými tromi šípmi náskok na súpera, svetovú jednotku Davida Drahonínskeho, štyri body. Stačilo malé zaváhanie a prišiel o ne. Aj o šancu bojovať o zlato. Po každom zlom výstrele z luku hľadal sochu Krista nad Sambodrómom. V ten sychravý večer bola zahalená v oblakoch. Len tušil, kde sa skrýva a veril, že ho ochráni pred ďalším sklamaním. Stalo sa. Na súboj o bronz prišiel s pevnou vierou, že tisíce kilometrov do Ria de Janeira neprecestoval nadarmo. Peter nemôže skákať od radosti, vlak mu odrezal nohy. No víťazné gesto jeho jednej ruky nás zaplavilo zimomriavkami.

Veľkosť atletického štadióna nám nedovolila vidieť slzy v jeho očiach zblízka. Nemal však problém priznať ich.

Marián Kuřeja, bývalý nádejný oštepár, sa bojí súťaží v daždi. S klzkou kuželkou si pri limitovanom úchope ruky nevie veľmi poradiť. Našťastie, ranné prehánky ustali a posledné tri hody mohol absolvovať v suchu. Boli také, aké si predstavoval. S dobrým švihom, dostatočne ďaleké, aby sa „prehádzal“ až k bronzu. A keby v záverečnom najdlhšom pokuse trafil výseč, možno sa mohol, tešiť z ešte krajšej medaily. Na striebro mu totiž chýbali len dva centimetre. Aj tak mal po súťaži oči mokré a nemohol sa vyhovárať, že od dažďa…

Slzy potláčali aj veľkí chlapi za pingpongovými stolmi.

Vo svojich životoch zažili boľavé chvíle vyrovnávania sa s osudom, omamné chvíle šťastia po krásnych športových úspechoch, aj odvrátené šťastie po najtesnejších prehrách. Emócie hrali v ich tvárach všetkými odtieňmi. Ján Riapoš, Martin Ludrovský aj Rastislav Revúcky nenašli tentoraz kľúč k medailovej bráne víťazov. Aj také chvíle však patria k športu. Len potvrdzujú, že tak ako v živote, ani v športovom svete nič nie je zadarmo. Za každým jedným z našich paralympionikov, ostáva v Riu de Janeiro stopa maximálneho úsilia, obrovskej vôle a túžby po úspechu, no najmä silné posolstvo opakovaného prekonávania vlastných fyzických aj mentálnych limitov. Aj pre ich silu a inšpiratívnosť sa už tešíme na ďalšie fascinujúce zážitky…

-Stano Ščepán, Slovenský paralympijský výbor/Foto: Slovenský paralympijský výbor-

Reklama