Shina z Longital: Máme odvážne a talentované publikum

Reklama

 

 

 

 

 

Rozhovor so Shinou z kapely Longital vznikol pred ich piešťanským koncertom, ktorý sa mal uskutočniť v polovici apríla, ale bol zrušený. Svojich fanúšikov však bratislavská dvojica nenechala dlho čakať. Už v sobotu 22. júna zahrajú Shina a Dano Szalontay na cípe Lida. Na podujatí s názvom Lidožúr vystúpia aj Problem, Zlokot a Cosmic brothers.

[singlepic id=7056 w=320 h=240 float=left]Aký bol uplynulý rok pre Longital?

Reklama

 

Bol to hlavne rok nových spoluprác. Zahrali sme niekoľko koncertov s Milanom Caisom bubeníkom českej kapely Tata Bojs, čo bolo veľmi osviežujúce, energetické hranie. Od leta sme začali hrávať akusticky a veľmi prirodzene sa k nám pridal vibrafonista Dalibor Kocian (Stroon) a s ním sme nakoniec postavili nový program, s ktorým vystupujeme. Dalibor je aj výborný klavirista a občas buchne na bubon, takže to tie naše gitary krásne vyvážilo.

A ináč to bol hlavne koncertný rok, boli sme v marci zase v USA a potom brázdili tieto naše a okolité krajiny.

Reklama

 

 

 

Ohlásili ste nový album, ale aj cestu do Ázie, na ktorú chcete zobrať aj svojich fanúšikov. Môžete o týchto dvoch projektoch prezradiť niečo viac?

Nový album sme chceli robiť už minulý rok, ale tým že sa naša zostava začala meniť, povedali sme si že trochu počkáme a skúsime, čo z toho vylezie.

[singlepic id=7063 w=320 h=240 float=right]Čo sa týka Ázie, tak tá je posunutá na jeseň, lebo v máji nám do toho termínu vošlo veľké turné na Ukrajine – až 25 koncertov. Takéto dve veci sa ťažko dajú skombinovať. Takže o Ázii budeme viac vedieť v polovici mája kedy sa rozhodneme kam presne pôjdeme a s kým.

Ľudia vás nepoznajú z médií, ale napriek tomu máte množstvo koncertov po celom Slovensku. Kto sú vaši fanúšikovia a ako si k vám hľadajú cestu?

Pracujeme s našimi fanúšikmi už viac ako desať rokov a ako sa my meníme, tak aj oni – raz nás nachádzaju, raz nás opúšťajú a potom znovu nachádzajú a prichádza nová generácia, ktorá zase hudbu vníma celkom inak a už sa aj odpája od tých „veľkých“ médií a sleduje si hudbu po svojom – na internete alebo si hľadá svoje vlastné chodníčky. V každom prípade stretávame na našich koncertoch vnímavých ľudí, odvážnych, ktorí nie sú odkázaní len na to čo im kto nadiktuje z televízie. A my ich na oplátku voláme talentované publikum.

Vianočný koncert, ktorý vysielala aj verejnoprávna televízia, bol jednou z mála možností vidieť vás na televíznych obrazovkách. Bolo toto vystúpenia na hrade Modrý Kameň pre vás nejakým spôsobom výnimočné?

Určite. Bolo to naozaj po rokoch, keď televízia vpustila zase na svoje obrazovky trochu „inej“ hudby. A toto je ich veľký dlh voči divákom, lebo tu na Slovensku existuje množstvo kvalitnej hudby, ale v TV ju nenájdete a tak majú ľudia pocit že neexistuje. A koncert bol úplne magický, tým že sa odohrával v jednej z komnát starého hradu, uprostred zimy, všetko bolo iné ako na bežných koncertoch – pripadala som si ako Popoluška alebo princezná!

[singlepic id=7059 w=520 h=340 float=center]

Aj v Piešťanoch sme vás už mohli vidieť na letnom festivale, ale aj v komornejšej atmosfére v Kursalone. Čo z toho je vám bližšie?

Obidva koncerty boli zaujímavé – v amfiteátri to bolo presne také festivalovo-koncertné dynamické hranie, keď sa zvuk nesie doďaleka a muzikant sa na ňom môže nechať unášať do diaľky. Ale zároveň hrá aj pre všeobecné publikum, ktoré si musí získať. V Kursalóne zase zahrala svoje sála – je veľmi neobvyklé hrať v takomto druhu priestoru našu hudbu – ale zase publikum bolo perfektné, vnímavé, také naše.

Absolvovali ste turné po Amerike, máte za sebou zahraničné festivaly, chystáte sa na Ukrajinu. Ako na vašu hudbu reagujú za hranicami Slovenska?

Ľudia keď počúvajú hudbu v prvom rade sledujú svoje emócie – či to v nich niečo vyvoláva, či sa s tým vedia spojiť. A až potom sa zaoberajú textom a väčšina ľudí aj nikdy, alebo v nich zarezonuje len nejaká časť – napríklad refrén. A funguje to presne tak, ako keď my počúvame angloamerickú hudbu, alebo kľudne aj taliansku, africkú, hocijakú etnickú – vlastne nás ani veľmi nezaujíma o čom spievajú, pokiaľ si odnesieme zážitok. A to je na celom svete rovnaké.

Pýtal sa: Martin Palkovič Foto: mp

REKLAMA

[singlepic id=42937 w=520 h=340 float=center]

Reklama