Rozhovor: Futbalový sen pokračuje, poďte sa pozrieť do Afriky

Reklama

 

 

 

 

„Škoda že som tam nebol teraz, ale aj tie zápasy predtým boli dobré. Chalani bravo,“ povedal naturalizovaný Piešťanec Peter Slezák, ktorý sa v stredu 23. júna vrátil z Afriky, na margo víťazstva Slovenska nad Talianskom. Peter vyhral zájazd na majstrovstvá sveta vo futbale v súťaži najčítanejšieho slovenského denníka, pričom mu na to stačila jediná esemeska.

[singlepic id=1047 w=320 h=240 float=left]V krajine tohtoročných futbalových majstrovstiev sveta strávil deväť dní, videl na vlastné oči zápasy Slovenska s Novým Zélandom a Paraguajom, pohladkal leva, nakŕmil žirafu a dosýta si užil „prekrásny“ zvuk vuvuzel. Zažil toho veľa, ale najsilnejšie na neho zapôsobila obrovská chudoba obyvateľov JAR žijúcich mimo miest. Vraví, že my sa nemáme na čo sťažovať.

Reklama

 

Po fotografiách, ktoré sme zverejnili hneď po príchode Petra na Slovensko, teraz prinášame obšírnejší rozhovor o pocitoch a zážitkoch.

Vážne Ti stačila na cestu do Afriky jediná SMS – ka?

Reklama

 

Hej poslal som len jednu, bolo to obrovské šťastie a môj splnený detský sen. Hrával som futbal, ešte predtým než som sa priženil do Piešťan a som verný futbalový fanúšik, takže správa, že som vyhral cestu na majstrovstvá sveta bolo absolútne úžasná. Keďže to bolo pre dve osoby, zvažovali sme, že by sme išli s manželkou, ale bol trošku problém, kto by sa po celý čas staral o syna, a tak som napokon išiel s priateľom. Keď by bol o niečo starší náš syn Stanko, tak by som šiel určite s ním.

Aká bola cesta do Afriky?

Letel som po prvý raz, takže som mal najskôr trošku obavy, ale po tom čo sme sa dostali z Viedne do Káhiry, kde sme presadali na lietadlo do Johannesburgu som už nemal absolútne žiaden problém. Zvykol som si veľmi rýchlo. No a inak bola dlhá, prvá časť do Káhiry trvala 4 hodiny a odtiaľ do Johannesburgu ešte ďalších deväť.

Čo Vás čakalo po prílete do Johannesburgu?

Tak v prvom rade to bol presun do Pretórie, kde sme boli ubytovaní v priestoroch “slovenskej dediny” v internáte St. Alban´s College. Bola to škola pre majetnejších Juhoafričanov, takže prostredie bolo veľmi pekné. Ďalej sme mali v pláne zápasy Slovenska s Novým Zélandom a Paraguajom, výlet na safari, prehliadku Pretórie a nejaké tie nákupy.

[singlepic id=1051 w=320 h=240 float=right]Prvé dva zápasy, ktoré si videl naživo nevyšli našim futbalistom podľa ich predstáv. Tvoj názor je aký?

S Novým Zélandom sme hrali celkom dobre, škoda toho gólu pár sekúnd pred koncom. Paraguajci boli jasne lepší. Ja som im však veril, čo aj dokázali v zápase s Talianskom. Škoda, že som nebol aj na ňom.

Médiá si dosť zgustli na vyjadreniach a správaní trénera Weissa. Aký je Tvoj názor na túto “kauzu”?

Tréner odvádzal skvelú prácu, videl som na vlastné oči ako im dohováral, ale to je ťažko, keď oni samotní to nemajú v hlavách. V zápase s Talianskom do toho dali viac srdca, upratali si sami v sebe…a išlo to. A kauza? Novinári vždy všetko podľa mňa strašne nafúknu. Určite to povedal, ale niekedy pohár pretečie. Vytiekol v nesprávnej chvíli. Stalo sa.

[singlepic id=1103 w=320 h=240 float=left]Pri sledovaní televízie je zvuk afrických vuvuzel, dosťnepríjemný, preto sa ho televízie snažia odfiltrovať. Aké to bolo v skutočnosti na štadióne?

No nebolo to nič príjemné. Každá tá trúbka vydávala tón v inej výške, od nízkych po strašne vysoké a bol to neskutočný hluk, z ktorého nás potom poriadne bolela hlava. Na živo to bolo asi 5 násobne silnejšie. Afričanom to však evidentne neprekážalo, oni sú na to zvyknutí.

Aké bolo správanie sa fanúšikov na štadióne?

Domáci si tie zápasy užívali, fandili každému. Nestretol som sa s absolútne žiadnou nevraživosťou. Fanúšikovia z Nového Zélandu aj Paraguaja boli tesne vedľa nás a nebol žiaden problém. Všetci sa venovali futbalu a nejaké výtržnosti ako ich poznáme v podaní niektorých slovenských tiežfanúšikov sme nezažili. Po zápase sme sa spoločne pofotili, Novozélanďania nás dokonca poľutovali.

Inak veľmi prísne boli bezpečnostné opatrenia, pred vstupom na štadión nás kontrolovali trikrát, aby sa tam nedostalo niečo, čo nemalo.[singlepic id=1053 w=320 h=240 float=left]

Tvoj pohľad na organizáciu MS?

Ako hovorím, pred vstupom na štadión boli tri kontroly, čiže bezpečnosť nadovšetko. Dopravu zabezpečovala FIFA, vyškolila šoférov, každý presne vedel kadiaľ a kam má ísť. Boli nesmierne radi, že majú prácu. Na diaťniciach sa nestalo, že by sme zostali stáť v nejakej zápche. Myslím, že po organizačnej stránke to nemalo žiadne chyby.

V televízii na Slovensku sa objavili správy, že ľudia, ktorý zabezpečovali chod šampionátu v uliciach, štrajkovali za vyššie odmeny. Stretli ste sa s niečím takým?

Nie, vôbec. Ľudia sú tam dosť chudobní, takže si myslím, že počas šampionátu zarobia aj na niekoľko rokov dopredu. Priemerná mzda sa pohybuje niekde okolo 50 EUR. Najväčšia chudoba je mimo miest, tam sú bežne ostnatým drôtom obohnané getá. Zažili sme však aj dni bez elektriny. Dodávatelia elektrickej energie štrajkovali za vyššie platy, takže sme boli dve noci bez elektriky a keďže tam majú prevažne elektrické kúrenie, nad ránom nám už bolo dosť chladno. Zápasy to však nijakým spôsobom neovplyvnilo, tam dodávali elektrinu normálne.

Keď si spomenul zimu, aké bolo vlastne počasie?

Cez deň bolo zväčša slnečno a teploty okolo 15 až 20 stupňov Celzia. Nad ránom bolo aj mínus päť. Keďže som si nezobral vetrovku, zvažoval som, že si ju kúpim. Afričania sa pri tejto príležitosti prejavili ako obchodníci. Najskôr stáli vetrovky v ich národných farbách okolo 40EUR, ale keď zistili, že je o ne záujem zrazu stáli 85 EUR.

[singlepic id=1064 w=320 h=240 float=left]Spomínal si nesmiernu chudobu, s ňou je spojená aj kriminalita, o ktorej sa v súvislosti s Juhoafrickou republikou dosť hovorilo.

My sme sa v Pretórii so žiadnym problémom nestretli. Večer nám síce neodporúčali pohybovať sa po meste samým, len s domorodým sprievodcom, ale aj tak sa nám nestalo, že by nás chcel niekto okradnúť. Domorodci si šampionát užívali a tešili sa, že je tam množstvo ľudí, ktorí u nich nechajú peniaze. Som rád, že sa majstrovstvá sveta uskutočnili práve v Juhoafrickej republike. Tým ľuďom to nesmierne pomôže. Teší ma, že FIFA nepodľahla tlakom usporadúvať šampionát iba vo vyspelých krajinách. Krajiny ako Juhoafrická republika, to potrebujú viac.

Johannesburg, ktorý je čisto černošským mestom, má kriminalitu pravdepodobne vyššiu. Keď sme si chceli do tohto mesta spraviť výlet, aj domáci vodič autobusu povedal, že on tam s nami nejde. Avšak ani tam sme sa nestretli s niečím negatívnym. Pravdou je, že všade boli poľné súdy, a tak keď niekto na štadióne niečo ukradol dostal hneď pomerne vysoký trest. Mne sa stalo, že som tam nechal palicu od vlajky, ktorú sa mi nechcelo nosiť. O chvíľu už aj za mnou utekal Afričan, aby som si ju zobral, lebo on by mal z toho problémy.

[singlepic id=1095 w=320 h=240 float=right]Pohladkal si leva, to však bolo na farme, kde ich chovajú ako atrakciu, odvážil by si sa vyjsť z autobusu počas safari?

To asi nie, išli sme tam autobusmi, ktoré boli presklené. Je to skutočne divočina. Ani domáci tam nechodili. To by boli samovrahovia. Sú to predsa len divé zvieratá, ktorým sme narúšali teritórium.

Mal si aj nejaké výnimočné gastronomické zážitky?  Aké bolo africké pivo v porovnaní s našim?

Mali sme aj ich domáce špeciality. Pečeného Kudu, niečo ako naše prasa a čo sa týka ich piva, malo slabšiu chuť ako naše ale dalo sa piť. Na všetko sa dá zvyknúť.

Čo na Teba v tejto krajine najviac zapôsobilo?

Nesmierna chudoba, hlavne v osadách mimo miest. Je to niečo neskutočné, celá krajina sa mi zdala ako veľmi suchá a neúrodná. Keď to človek vidí, my sa naozaj nemáme na čo sťažovať.

Foto: Peter Slezák

[nggallery id=37]

Reklama