Michaela Hulmanová – Wells: Príležitostí je vždy veľa, netreba sa báť a je nutné tvrdo pracovať

Reklama

 

 

 

 

Po ukončení Obchodnej akadémie sa Michaela rozhodla, tak ako mnohé iné mladé dievčatá, skúsiť šťastie v zahraničí. Do Veľkej Británie odišla starať sa o deti, ale po pár týždňoch sa zamestnala ako čašníčka v reštaurácii. Dnes je Londýn jej druhým domovom, kde spokojne žije už pätnásť rokov.

[singlepic id=37943 w=520 h=340 float=center]

Reklama

 

Tvoj príbeh sa začal ako tisíce iných, a síce po skončení strednej školy si sa rozhodla odísť do Anglicka. Aké boli Tvoje predstavy, čo si chcela dosiahnuť? Niekto sa išiel zdokonaliť v jazyku, niekto zarobiť peniaze, niekto nevedel, čo robiť na Slovensku, tak volil Veľkú Britániu, ako to bolo u Teba?

Ja som chcela predovšetkým niečo iné, nové – vysnívaný sen o láske a dobrodružstve. Po ukončení strednej školy sa mi nechcelo ešte začať konvenčne pracovať v kancelárii, a tiež som nebola ani rozhodnutá pustiť sa do ďalšieho štúdia. Samozrejme v tom zohralo úlohu aj to, že moje kamarátky chceli taktiež „vyletieť z hniezda“ a povedali sme si, že budeme spolu v inej krajine, bez rodičov, kde sa budeme spoliehať len samé na seba, čiže táto predstava bola tiež lákavá. Moje predstavy o živote v blahobyte a bez starostí však netrvali dlho! Veľmi rýchlo som prišla na to, že ak chcem v Anglicku niečo dosiahnuť, budem musieť tvrdo pracovať a študovať.

Reklama

 

Spomenieš si ešte na Tvoje úplné začiatky, čo bolo najťažšie, ako si si zvykla na nové prostredie, akým spôsobom si hľadala prácu?

Môj prvý dojem z Anglicka, resp. Londýna, bol veľmi sivý a smutný. Po príchode na stanicu Victoria ma autobus vyložil a s troma kuframi som stála na stanici. Sama, opustená. Po dvadsaťštyri hodinovom cestovaní som bola unavená a dojatá, a ako som tam tak stála, chcelo sa mi plakať a utekať domov! Rodina, do ktorej som mala ísť, ma nemohla prísť vyzdvihnúť, tak som si musela zavolať taxík. Po príchode do danej rodiny ma privítala milá pani s dvojročnou dcérkou, šesťročným synom, psíkom a unaveným manželom! I napriek tomu, že to bolo v polovici júla, pršalo a bolo zamračené.

Išla si robiť au-pair, koľko rodín (detí) si vystriedala, na ktoré rodiny spomínaš v dobrom, na ktoré radšej vôbec?

Mala som iba jednu rodinu, u ktorej som vydržala štyri týždne. Odtiaľ som odišla a začala pracovať v reštaurácii.

REKLAMA

Kedy si sa rozhodla, že v Londýne chceš žiť dlhšie obdobie, prípadne natrvalo?

Trvalo to aspoň päť rokov, kým som začala môj „love affair with London“, kým som konečne pochopila, o čom vlastne Londýn je, aké neobmedzené možnosti ponúka a aký zaujímaví ľudia tu žijú.

Zohrala v tom úlohu láska?

Samozrejme, láska hrá úlohu v každom príbehu.

Ako pokračovali Tvoje pracovné skúsenosti? Akú prácu okrem au – pair si vykonávala?

Ako som spomínala, po štyroch týždňoch som od rodiny odišla. Asi týždeň som deň čo deň klopala na dvere každej kaviarne a každému coffee shopu. Nakoniec som si našla prácu čašníčky v reštaurácii, kde som zostala asi rok. V angličtine som sa zdokonalila najmä vďaka komunikácii so stálymi zákazníkmi, prostredníctvom ktorých som si neskôr našla administratívnu prácu v kancelári. Po roku ma chceli povýšiť, ale keďže kvalifikáciu, ktorú som mala, nebola v tom čase ešte uznávaná, začala som navštevovať večernú školu.

[singlepic id=37946 w=320 h=240 float=left]Pocítila si niekedy handicap kvôli tomu, že si zo Slovenska (východnej Európy), či už v oblasti vzťahov, práce a podobne?

Nikdy som priamo nepocítila, že by som sem nepatrila, alebo že by ma ľudia brali menej vážne (a to ako v oblasti súkromných či pracovných vzťahov). Vždy som bola braná férovo. Jediná otázka handicapu bola v rámci profesionálnej kvalifikácie – na začiatku to bolo dosť ťažké, pretože kým sme nepatrili do eurozóny moja stredná ekonomická škola nebola uznávaná ako plnohodnotná kvalifikácia.

Dnes si úspešná súkromná podnikateľka, máš spokojný vzťah a dve krásne deti. Prezradíš nám, ako si si vydobila svoje miesto na pracovnom trhu, čo bolo najťažšie a v čom je rozdiel oproti podnikaniu – práci na Slovensku?

Hmm, najťažšie bolo asi vedieť, kedy je tá správna chvíľa, mať sebadôveru a veriť si. Príležitostí je vždy veľa, netreba sa báť a je nutné tvrdo pracovať. Po narodení mojich synov som sa vrátila do práce na polovičný úväzok a zistila som, že to, čo klientom moja vtedajšia firma poskytovala, môžem poskytnúť sama a na lepšej úrovni.

V Londýne vyrastajú Tvoje deti, žiješ tam už viac ako 15 rokov, vieš si predstaviť, že by si sa vrátila do Piešťan?

Do Piešťan sa veľmi rada vraciam, a moji chlapci tiež, dokonca sa mi zdá, že čím ďalej tým viac…. Ak by sa naskytla vhodná pracovná príležitosť, tak by som určite nad tým dobre porozmýšľala!

[singlepic id=37956 w=320 h=240 float=right]Je niečo, čo Ti v Londýne chýba?

Moja mama a babka (ich výborné a výdatné jedlá), ostatná rodina a priatelia. Chýba mi občas to teplo rodinného krbu, tá možnosť, že odbehnem z domu a za päť minút sa vidím so sesternicou alebo kamarátkou. Chýba mi blízkosť príbuzných, kamarátov a známych. Skoro každého, koho stretnem, poznám a vždy sa radi vidíme a máme úprimný záujem o seba a o udržiavanie kontaktu.

Aj keď sa po rokoch Tvojich začiatkov v Londýne veľa zmenilo, čo by si dnes poradila mladým ľuďom, ktorí chcú skúsiť prácu na Britských ostrovoch?

Odvahu a otvorenosť. Nebojte sa – do toho!

[nggallery id=2069]

Zhovárala sa: Petra Adamcová Foto: Michaela Hulmanová – Wells

Reklama