K. Fano: Zo stretávania s ľuďmi sa dá prísť o rozum

Reklama

 

 

 

 

Na piešťanskej pošte sa darí hudobníkom. Miško Urban, Marián Mišík, kedysi Peter Remiš, Kamil Fano. Je poštárske remeslo také inšpiratívne? Prečo sú toľkí poštári muzikantmi? Ako sa narodí pesničkár a čo ho spojí s virtuóznou huslistkou? To sú otázky, ktoré sme okrem iných položili poštárovi pesničkárovi Kamilovi Fanovi, rodákovi zo Sokoloviec, ktorý v súčasnosti žije Piešťanoch.

[singlepic id=2287 w=320 h=240 float=left]Začnime od tej pošty. Prečo je na pošte toľko muzikantov?

Reklama

 

Pre každého z tých ľudí, ktorých si menoval, bola a asi aj je hudba to prvoradé. Keď sa jej chceš venovať, potrebuješ na to čas a práve túto výhodu „poštárčina“ ponúka.

Ako poštový doručovateľ sa stretáš denne s ľuďmi. Vnímaš ako sa menia v priebehu rokov? Je poštár aj akýmsi psychológom, hlavne pre starších ľudí? Sú pre teba inšpiráciou k napísaniu pesničky?

Reklama

 

 

Tí starší sa určite nemenia, nakoniec nie je dôvod, pretože v minulom režime treli biedu a teraz sú na tom rovnako. Rozdiel je v tom, že vtedy o tom nevedeli. A psychológa musím robiť hlavne sám sebe, pretože z každodenného stretávania sa a komunikovania s ľudmi, sa dá veľmi ľahko prísť o rozum. No a práca (akákoľvek) pre mňa nikdy nebola inšpiráciou. Mňa inšpiruje voľnosť a sloboda.

Taká obligátna otázka, ako si sa vlastne dostal k muzike?

Vzostupne – technologicky: gramofón, magnetofón, „kotúčák“ som nikdy nemal, potom cd player atď…. A ešte som zabudol dedinský rozhlas. To bolo to prvé spoznávanie sa, keď som ešte nehral na žiadny nástroj. Až keď som mal asi pätnásť, dostal pod stromček gitaru ruskej výroby za 250 korún.

[singlepic id=2289 w=320 h=240 float=right]Spomínal si raz, že gitara, ktorú Ti kúpil otec, najskôr stála dva roky v kúte. Čo bolo motívom, že si ju potom zobral a začal cvičiť, hrať a písať svoje vlastné skladby?

V rodnej obci som mal veľký vzor, neskôr kamaráta, ktorý bol slobodného ducha, hrával na gitare a spieval pesničky, pre ktoré mal dosť často potýčky s komunistickou políciou. Veľmi som ho obdivoval a chcel som byť ako on. To, že som cvičieval bolo preto, lebo už to nejako išlo, a keď už vieš dva akordy, tak sa to dá aj počúvať a motívom pre písanie piesní bola čistá ctižiadosť.

Spolupracoval si aj s kapelou Slniečko, kde pôsobia piešťanskí poštári a hral si aj v ich videoklipoch. Aké máš na to spomienky?

Iba pozitívne, bolo to ich zlaté obdobie, aj keď sa to nedá nazvať spolupráca, pretože ja som sa iba pohyboval v ich blízkosti, pozoroval a vnímal. Tie videoklipy, nech už sú aké sú, okolnosti pri natáčaní, atmosféra a veľká zábava sprevádzali túto veselú partičku na každom kroku.

Istú dobu Ťa ľudia mohli vidieť a počuť hrať najmä na vernisážach. Sám seba si nazval vymetačom vernisáží.

Na vernisážach je samozrejme vždy najzaujímavejšia samotná vernisáž. Ľudia sú rovnakí, všetci majú rovnaký výraz a majú presne nakódované za akým účelom tam prišli a nejaká okrajová záležitosť, ako hudobný doplnok ich nemôže vyviesť z miery. Ja mám túto atmosféru rád, pretože je veľmi pokojná a skoro až pokorná a navyše mi za to doteraz vždy zaplatili, čo je pre mňa tiež veľmi dôležité.

[singlepic id=2288 w=320 h=240 float=left]Tento rok sa tvoje meno spája s portugalskou huslistkou Bárbarou Barros. Bol si hosťom na jej koncerte, hrali ste na pri tvojej obľúbenej udalosti – vernisáži a minulý piatok ste mali prvý oficiálny koncert. To, že je Bárbara priateľka tvojho kamaráta a spolubývajúceho z privátu už naši čitatelia vedia, teda ak čítali článok o koncerte. Mňa by, ale zaujímalo kto konkrétne prišiel s myšlienkou začať pracovať na spoločnom hudobnom projekte? To ste si len tak „muzicírovali“ a zrazu ste si povedali bude spolu koncertovať?

Áno, to je presne ono. Myslím, že sa tomu hovorí „familiar feeling.“ Je to presne ten druh spontánnej záležitosti pri ktorej sa ani nenazdáš a je ruka v rukáve, teda obrazne povedané. Bárbara ma postavila pred hotovú vec s tým, že musíme nahrať spolu nejaké piesne a ona vytvorí profil na My Space, pod názvom B.B.Fano, posunie to ďalej svojim kontaktom a uvidíme čo to vyvolá. Takže tento náš prvý spoločný koncert, by mohol byť štartovací.

Venuješ sa aj blogovaniu, je to pre teba spôsob ako sa o svoje zážitky a názory podeliť s ostatnými, alebo je to spôsob ako zvýšiť svoju popularitu?

Oboje, hlavne ma to musí baviť po sebe čítať, čo neviem, či je záruka kvality, ale iba tak ma to nemôže baviť. Samozrejme pozitívne ohlasy sú vždy príjemné. Ako napísal W.Shakespeare: “na zmytie poškvrny si vodu nosím sám.“

[singlepic id=2290 w=320 h=240 float=right]Vo svete teraz vládne „fejsbúk“. Mnohí mladí miesto toho, aby spolu zašli von, radšej sedia pri počítači a komunikujú iba vo virtuálnom svete. Ty si tiež na facebooku, ale ako som si práve na ňom všimol, máš rád aj prírodu, vodu a splavy, teda kontakt s tebe blízkymi bytosťami. Ako spájaš tieto dva svety?

Je doba, kedy nebyť na „fejsbúku,“ znamená zostať „panic, alebo panna,“ teda hlavne pre mladú populáciu. Pre mňa je to zdroj informácií a zábavy a navyše má človek pocit, že nie je sám, čo nemusí byť pravda, lenže všetko je to v hlave a každý si to tam musí uložiť sám. Prírode ja moc nedám a splav je pre mňa každoročná záležitosť, ktorá by mi chýbala. Je to náhradka za dovolenky pri mori a podobne. Aj keď už asi starnem, pretože tento rok som robil “strašiaka“ a stále som upozorňoval na možné riziká a nebezpečné miesta. Už som si to neužíval tak spontánne ako kedysi, ale asi to tak má byť.

Keďže máme leto, nedá mi nespýtať sa, na tvoju ideálnu dovolenku?

Určite dovolenka pri mori, tak ako väčšina, lenže tento rok to už nevyjde, tak možno na budúci.

Vrátim sa ešte k Bárbare. Je už takým malým verejným tajomstvom, že očakáva istú radostnú udalosť. Mali ste nejaké dlhodobejšie spoločné plány v rámci hudby?

Áno, Bárbara čaká prírastok a dokonca sa bude vydávať. Plány v rámci hudby sme mali a ešte aj máme a táto udalosť ich nijakým spôsobom nenaruší, lenže čím som starší, tým som aj poverčivejší, takže o nich zatiaľ nebudem hovoriť.

Foto: hug(o)photo – Tomáš Hudcovič

Reklama