Jaromír Nohavica: S novinármi je to ako so ženami

Reklama

 

 

 

 

V pondelok 7. júna sa hľadisko piešťanského Domu umenia zaplnilo do posledného miesta. Svoje hudobné majstrovstvo[singlepic id=802 w=320 h=240 float=left] tu predviedol český pesničkár, spevák, textár a skladateľ – folková legenda Jaromír Nohavica. Počas dvoch hodín si diváci vypočuli kompletný prierez jeho životnou tvorbou. Zazneli piesne Sarajevo, Mám jizvu na rtu, Zítra ráno v pět, Zatím co se koupeš či Cukrářská bossanova. Atmosféra v sále bola nesmierne emotívna. Výbuchy smiechu pri pesničke venovanej futbalovým fanúšikom vystriedalo dojímavé ticho pri skladbe Pane prezidente. Zaznela i ária z opery Cosi van Tutte, ktorej libreto napísal sám spevák.

Vzťah Jaromíra Nohavicu k novinárom i jeho nechuť poskytovať rozhovory je verejne známa. Po autogramiáde a pozdravení fanúšikov sme skúsili šťastie a oslovili umelca osobne. S milým úsmevom nám odpovedať na otázky do diktafónu odmietol. Porozprávali sme sa však uvoľnene a bez nahrávania. Na základe tejto skúsenosti môžem otvorene povedať, že Jaromír Nohavica vôbec nie je odmeraný a arogantný, práve naopak , je veľmi skromný, úprimný a milý človek.

Reklama

 

[singlepic id=793 w=320 h=240 float=right]Aké sú Vaše pocity z dnešného koncertu?

Dnes to bolo v sále veľmi uvoľnené, príjemné až doslova liečivé. Pred koncertom som si sedel v šatni, pozeral cez okno. Vonku svietilo slniečko, pri Váhu som videl slečnu na kolieskových korčuliach. Už to vo mne vyvolalo veľmi príjemnú, pozitívnu energiu, ktorá sa na koncerte ešte znásobila.

Reklama

 

Ako je to s Vami a s Vašim toľko diskutovaným vzťahom k novinárom?

Nie je pravda, že nemám rád novinárov. Len viete, ja nemôžem rozoznať akí sú ľudia, ktorí prídu za mnou robiť interwiev. Pri poskytovaní odpovedí musím byť preto veľmi opatrný. Neraz sa mi stalo, že som v jeden deň niečo povedal, a na druhý deň som si o sebe prečítal niečo úplne iné a prekrútené.

Možno by sa dali tieto „nedorozumenia“ riešiť autorizáciou rozhovorov?

Viete, s novinármi je to ako so ženami. Čím si držíte väčší odstup, tým viac sa k Vám chcú priblížiť. A ja mám tiež svoje hranice a súkromie. Pre ľudí je podstatné, aký bol môj koncert, ako sa na ňom cítili, ako sa uvoľnili a zaspievali si. Diváci si totiž si so sebou po koncerte odnášajú niečo, čo im novinári v rozhovore so mnou nemôžu dať.

S tým úplne súhlasím, je to hlavne o zážitku.

[singlepic id=794 w=320 h=240 float=left]Presne tak, každý kto na koncerte bol, to môže cítiť úplne inak. Kto nebol, na noviny nedá, alebo si to ani neprečíta. Osobný zážitok je oveľa silnejší ako niečo povedané, napísané. Ale ja mám aj webové stránky, ktoré sú pravidelne aktualizované, mám tam informácie, ktoré si ľudia môžu prečítať, vedia na čom pracujem a podobne.

Uvidíme Vás na festivale Lodenica?

To fakt neviem. Na tej vašej lodenici je to veľmi náročné aj krásne. Možno sa to nezdá, ale dvojhodinový koncert dokáže vyčerpať aj nabiť energiou vzájomne. Je to ako jazda na tobogáne. Na festivale sú tieto emócie ešte znásobené. A navyše myslím, že na festivaloch by človek nemal hrať každý rok. Keď napríklad prídem menej často, ľudia sa viac tešia, je to vzácnejšie. A ja sa teším s nimi.

Autor: Petra Adamcová    Foto: hug(o)photo agency – Tomáš Hudcovič

[nggallery id=25]

Reklama