Ján Kopečný odporúča cestovať najmä mladým

Reklama

 

 

 

 

Piešťanec Ján Kopečný precestoval počas uplynulých dvadsiatich rokov takmer všetky krajiny juhovýchodnej Ázie. Na jar tohto roku si zaumienil, že navštívi Indiu. Ako sám hovorí, cestovanie má preňho duchovný význam a stretnutia s rozmanitými ľuďmi v cudzích krajinách ho naučili dôležitým veciam.

[singlepic id=22169 w=320 h=240 float=left]Kedy a prečo ste sa prvýkrát vydali na cestu do Ázie?

Reklama

 

V roku 1986 som opustil túto republiku smerom do Škandinávie a tam som pracoval v hotelovej brandži. Po roku 1991 nastal v mojom živote taký prelom, malo to niečo spoločné s láskou a keďže som si nevedel rady, rozhodol som sa ísť do Malajzie. Bolo to veľkou odvahou z mojej strany, lebo som netušil ani to, že existuje kniha Lonely Planet – biblia cestovateľov.

Keď už som sedel v lietadle, napadlo ma, že musím na palube nájisť niekoho, kto by mi poradil. Narazil som na Slovinca, s ktorým sme mimochodom priatelia doteraz. Poprosil som ho, aby mi ukázal iba to, kde sa nastupuje na autobus, ale on bol taký ochotný, že sme spolu prešli celý sever Malajzie.

Reklama

 

[singlepic id=22178 w=320 h=240 float=left]To bolo jedno z prvých dôležitých stretnutí na vašich cestách?

Už vtedy som začal naberať prvé skúsenosti, stretávať zaujímavých ľudí. Napríklad malajzijský rikšák Beni nemal nič, len svoju rikšu. Spával pri potoku, kde sa každé ráno umyl a potom celý deň vozil turistov. A keďže ja som komunikatívny, tak som sa s nim zdravil.

Na ubytovni býval aj jeden Čech zo Švajčiarska, ktorému som odporučil Beniho, aby ho povozil a zviezol som sa s nimi aj ja. Keďže sme už boli s Benim kamaráti, mal som to zadarmo. Ibaže ani ten chlapík, nechcel na konci cesty zaplatiť. Hneď pribehli ostatní rikšáci, že ho idú biť, tak som povedal, že to zaplatím ja. Nakoniec dostal rozum, a vytiahol peniaze, ale ten chudobný Beni, ktorý nemal vôbec nič, Čechovi pred jeho očami tú bankovku roztrhal a hodil do tváre. A mne povedal, nech si lepšie vyberám kamarátov. Ten mladý chlapec mal toľko rozumu!

Malajzia vás očarila natoľko, že ste sa do juhovýchodnej Ázie opäť vrátili?

Potom som sa tam začal chodiť pravidelne, takmer každý rok. Napríklad na Sri Lanke som začiatkom 90. rokov prešiel všetky dôležité turistické atrakcie, slonie škôlky, chrámy a podobne, ale išiel som aj do oblasti, kde s armádou bojovali Tamilskí tigri. Brodil som sa po pás bahnom v podstate do vojnovej zóny, ale stretol som tam úžasných ľudí.

[singlepic id=22174 w=320 h=240 float=left]Neskôr ste navštívili aj vaše obľúbené Thajsko.

Keďže sa zapodievam duchovným rozvojom, každé ráno cvičím a modlím sa, tak som sa v roku 2007 rozhodol, že navštívim nejaké meditačné centrum v Thajsku. Nevedel som kam mám presne ísť, ale to zaumienenie bolo tak silné, že nakoniec som na jedno narazil. Je na ostrove Ko Samui, v relatívne nedostupnom teréne, musia vás tam preto vyviezť. Podmienky sú prísne. Nesmie sa požívať nič škodlivé, čiže cigarety, alkohol…, nesmie sa rozprávať, spí sa na doskách, vstáva sa o 4.30 ráno, umýva sa v potoku a každý deň sa medituje, cvičí jóga a konzumuje iba vegetariánska strava. Potom je však aj voľno. Ja sa chodím prechádzať do pralesa, kde je úžasné vnímať všetky tie škreky, kriky, zvierat, ktoré tam žijú.

Pre koho je toto duchovné centrum určené?

Chodia tam domáci aj turisti, ľudia všetkých vyznaní, ale neodporúča sa to pre duševne chorých. Podstatou je nájsť sám seba. Toto by som poradil každému, návšteva Thajska totiž nie je otázkou peňazí, ale času. Pokiaľ niekto môže odísť z práce na dlhší čas, je na dôchodku alebo už nemá malé deti, stačí mu 600 eur na letenku, ostatné tam je štyrikrát lacnejšie ako u nás na Slovensku. Za pár korún dostanete čerstvé ovocie, rôzne šťavy, ryžu a podobne.

[singlepic id=22170 w=320 h=240 float=left]Myslím, že Thajsko sa aj u nás stáva stále populárnejšou destináciou, ale nie kvôli duchovným centrám.

Do Thajska ľudia väčšinou idú na pár dní za zábavou, na pláže a podobne, týchto turistov tam stále pribúda. Ale v meditačnom centre je nás každý rok rovnaký počet.

Ja sa v tom Thajsku cítim veľmi dobre. Keď prídem sem na Slovensko, ihneď cítim určitý druh napätia. Už len keď idete po diaľnici a tlačí sa na vás obrovské BMW. Budhisti sú veľmi prívetiví, vyžaruje z nich pokoj, cítim sa tam preto veľmi dobre.

Čo cestovateľ podľa vás okrem času potrebuje, aby sa mohol spoznávať takéto exotické krajiny?

Samozrejme to vyžaduje nielen odvahu. Človek musí byť zdravý psychicky aj fyzicky. Mal som veľa konfliktov, bol som dokonca poštípaný smrteľne jedovatou stonožkou. Ale povedal som si, že sila nášho podvedomia je veľmi dôležitá a keď sa o seba nepostarám a podľahnem, tak mi nikto nepomôže. Domáci boli zo mňa šokovaní, že som z toho ani neopuchol.

[singlepic id=22218 w=320 h=240 float=left]Povedzte nám niečo o vašej poslednej ceste. Ktoré miesta v Indii ste navštívil?

Tento rok, som si zaumienil, že navštívim Dharamsalu, kde žije dalajláma, potom Varanasi, kde hinduisti pochovávajú svojich mŕtvych a ešte ma uchvátila Matka Teraza, ktorá mi pripomína Ježiša Krista, takže som zašiel aj do Kalkaty.

Cesta trvala od februára do mája. Začínal som samozrejme v Thajsku na ostrove Ko Samet. Odtiaľ som sa cez Naí Dillí dostal do indickej Dharamsaly, kde som zostal až 17 dní, pretože som chcel stretnúť dalajlámu. Funguje to tak, že človek má pas, peniaze a víza na pol roka, takže môže zostať na jednom mieste koľko chce.

A splnil sa cieľ vašej cesty?

Nevedel som ani to, či je dalajláma doma. On ešte pracuje politicky, trávi viac času vo svete ako doma. Ja som si však povedal, že idem, bez ohľadu aký to bude mať výsledok. Už len to je dôležité, že som sa na tú cestu vybral.

[singlepic id=22216 w=320 h=240 float=left]Napriek tomu som mal šťastie, a dalajláma bol doma a mal deň otvorených dverí. Kontroly tam síce boli také prísne ako na letisku, ale nesmeli sme mať ani fotoaparát. Dostal som sa však tak blízko, aby som mu mohol podať ruku. On sa zastavil a usmial sa na mňa, a to mi zostalo až doteraz. A takto som tam počas toho pobytu bol až štyrikrát. Jedna prednáška trvala celé hodiny, ale on nebol unavený, to my sme boli unavení.

Čo ste si z jeho prednášok odniesli?

Dalajláma nám povedal: Snažte sa stretávať inteligentných ľudí, ale inteligencia nie je vo vysokej škole. Snažte sa stretať duchovných ľudí, ale duchovno nie je v chodení do kostola. Snažte sa stretávať dobrých ľudí, ale dobro je v srdci.

Nad týmito slovami sa zamýšľam a vyhľadávam takýchto ľudí. Ďalším mojím krédom je, byť spokojný sám so sebou a so svojím životom, keď budem zomierať.

Práve smrť je hlavnou charakteristikou vašej ďalšej zastávky – Varanasi.

Varanasi najlepšie charakterizoval môj priateľ zo Štiavnických hôr, ktorého som tiež na ceste stretol: Keby ste zobrali tú nalíčenú dievčinku, čo chodí na vysokých opätkoch po Auparku a dokázali, ju okamžite premiestniť do Varanasi, kde je naskladaných obrovské množstvo mŕtvol, niektoré horia, niektoré plávajú vo vode, tak tá dievčina by okamžite skolabovala.

[singlepic id=22223 w=320 h=240 float=left]To, čo sa tam deje, mnohokrát nie je pre naše oči, ale ja som sa dokázal tak psychicky nadstaviť, že som to zniesol. Myslím si, že človek je úžasne silný, len musí použiť tú silu podvedomia a vedieť, čo chce.

Varanasi mi zmenilo život a s tým som nepočítal. Keď vidíte tisíce ľudí, ktorí prichádzajú zomrieť pri posvätnú rieku Gangu, to zanechá obrovský dojem. A sú tam aj veľmi chudobní, ktorí keď už cítia, že sa blíži smrť, putujú tisíce kilometrov, často bez prostriedkov, aby mohli vo Varanasi čakať, kým zomrú.

Z toho som mal veľmi stiesnený pocit a myslím, že mi to zmenilo život. Keď si naši seniori sťažujú na to, čo ich bolí a trápi, tak si vždy spomeniem na týchto starých ľudí vo Varanasi, lebo tí už nemôžu nikomu nič ani povedať.

[singlepic id=22227 w=320 h=240 float=left]Vy ste skúsený cestovateľ, komu by ste na záver nášho rozhovoru odporučil, aby podobné cesty absolvoval? Určite to nie je pre každého.

Hlavne by som to odporučil mladým. Cesta Indiou je veľmi namáhavá, to nie je dovolenka – milióny ľudí, špina, horúco. Človek musí byť veľmi silný, vedieť prečo tam ide. Takže rozhodne mladým, aby sa pozerali na svet trošku inými očami a nie s veľkou zlatou reťazou na krku, pretože ľudské vzťahy sú o niečo inom.

Takým príkladom môže byť aj Kalkata – moja posledná zastávka na ceste Indiou. Navštívil som tam, miesto, kde pôsobila Matka Teraza. Otvorila tam dom, kde boli vítaní chudobní, chorí a bolo o nich postarané. Uchvátilo ma, že tam teraz chodia mladí ľudia, cestovatelia z celého sveta, ktorí tam dlhodobo sú a pomáhajú sestrám Matky Terezy. Preto si myslím, že aj našim mladým, by to v mnohom veľmi pomohlo.

[nggallery id=1229]

Zhováral sa: Martin Palkovič Foto: Ján Kopečný

Reklama