Filmy, ktoré som premietol by mohli obtočiť zemeguľu

Reklama

 

 

 

 

 

Filmový festival Cinematik v Piešťanoch sa nezadržateľne blíži. Filmoví nadšenci si počas neho pozrú množstvo filmov a vnímajú hostí, ktorí stoja pred filmovými plátnami. Sú však aj ľudia, bez ktorých by festival nebol a málokto si ich všimne. Sedia v prítmí premietacej kabínky. V monotónnom zvuku premietacieho stroja, v samote. Jedným z nich je i 65-ročný Pavol Bartovic. Je síce už na dôchodku, ale keď treba, ochotne pomôže s premietaním. Ako malé deti sme chodili na filmové predstavenia pre školy do kina Moskva. Vždy som zvedavo nakúkala do malého okienka nad hľadiskom, odkiaľ vychádzal úzky pás svetla. V tom čase sedel za premietacím prístrojom už ostrieľaný premietač Pavol Bartovic, človek, ktorý sa svojej záľube začal venovať ako 13- ročný chlapec, a ktorý premieta filmy dodnes.

[singlepic id=3162 w=320 h=240 float=left]Ako ste sa dostali k svojej profesii?

Reklama

 

Ako malý 13- ročný chlapec som vysedával doma, tak môj otec poprosil vtedajšiu riaditeľku kina, aby ma zobrala na premietania. Tam som začal brigádovať. Keď som mal sedemnásť, skončil som školu, a začal som pracovať u štátneho filmu, kde bolo nevyhnutné absolvovať štátne skúšky. Lenže ku skúškam mohol ísť až ten premietač, ktorý odohral 560 filmov. Skúšky som urobil a začal som premietať profesionálne. Po návrate z vojenskej služby som nastúpil do kina na plný úväzok.

Koľko filmov denne ste premietli?

Reklama

 

 

 

Premietal som celý týždeň o 16.00, 18.00 a 20.00, a o 21.30 už som prechádzal do prírodného kina. Tam som strávil 12 až 15 rokov. Prírodné kino bolo len mojou doménou. V nedeľu toho bolo viac, lebo od ôsmej do dvanástej sa hrali filmy so žurnálom. O druhej poobede pokračovalo detské predstavenie a potom ďalšie tri premietania, v lete štvrté – prírodné kino.

[singlepic id=3163 w=320 h=240 float=right]Takže v nedeľu ste strávili v premietacej kabíne aj viac ako 14 hodín…

Viete, premietaniu filmov som zasvätil celý svoj život. Ale táto práca človeka musí baviť. A baví aj mňa, inak by som ju nerobil. V premietacej kabíne som zažil veľa vecí. Dodnes si pamätám, ako som premietal, keď prišli v šesťdesiatom ôsmom Rusi do Piešťan, zažil som premenovanie kina, pracoval som v časoch, keď sa muselo premietať 75% ruských filmov, 15% produkcie z Bulharska, Poľska, Maďarska, zostatok snímky talianske, francúzske a nemecké. Americký film sa dostal na plátno možno raz za mesiac.

Čo všetko Vaša práca premietača obnáša?

Každý film, ktorý sa mi dostane do rúk je v špeciálnych prepravkách. Dôležité je film po „ceste“ nechať oddýchnuť, hlavne pri zmenách teplôt a vlhkosti. Potom pretáčam film na cievky, kontrolujem, či je zastrihovaný, lepený alebo inak poškodený. Kontrola sa vykonáva hmatom, posúvaním pomedzi prsty. Okrem toho je ku každému filmu kniha, kde sa robia zápisy, ktoré premietač kontrolou zistí. Po kontrole film naviniem, premietnem a znovu skontrolujem, následne zabalím do prepraviek a je pripravený na odoslanie.

[singlepic id=3167 w=350 h=350 float=left]Pamätám si, že kedysi nebolo zriedkavé, že film sa počas premietania roztrhol, prípadne bolo treba chvíľu počkať, kým sa nasunie ďalšia časť. Zvlášť nervózni boli diváci, keď sa to stalo vo veľmi napínavej chvíli.

Dnes sa už filmy z 99% netrhajú. Stať sa to môže len v prípade, že sa film reparuje priesvitnou páskou, tá sa dobre nezastrihne, a pri jej zachytení sa môže film roztrhnúť. Ja si našťastie nepamätám, že by sa mi film pretrhol. Čo sa týka toho prelínania, pre mňa je dôležité sledovať značky, ktoré sú na filme v pravom hornom rohu, a podľa toho viem, kedy spustím druhý stroj, aby sa obrazy pekne prepojili. Ja už mám takú svoju pomôcku, že pri navíjaní si dávam lepku, kedy sa blíži predel.

Videli ste tisíce filmov, ktoré z nich Vám utkveli v pamäti?

Z panoramatických filmov sa mi páčila Kleopatra, ktorú sme v Piešťanoch premietali ako tretie mesto na Slovensku. Krásny film bol Mackennovo zlato, vždy dobré boli talianske filmy s Mastroiannim, Lorenovou.

[singlepic id=3169 w=320 h=240 float=right]Dokážete si ešte doma sadnúť k televízii a vychutnať pekný film?

Televízor doma mám, ale filmy nepozerám. Sledujem len správy a šport. Tých filmov som videl veľa, nechcem mať silácke reči, ale keby sa spojili všetky pásky s filmami, ktoré som odpremietal, myslím, že by obtočili zemeguľu.

Okrem práce profesionálneho premietača ste pracovali dlhé roky ako osvetľovač v piešťanskom Dome umenia.

Áno, v roku 1979 som nastúpil do Domu umenia ako osvetľovač. Bolo to pekné obdobie. Stretol som sa so všetkými hercami, hudobníkmi, členmi slovenských a českých divadiel. Pracoval som so Slovenským národným divadlom, martinským, nitrianskym, prešovským, košickým… Neexistuje herec, ktorého by som nevidel, ktorého by som nenasvecoval. Niektorí z divadelníkov mali svojich osvetľovačov, niektorí sa spoliehali na mňa.

[singlepic id=3172 w=320 h=240 float=left]Aká bola komunikácia s takýmito osobnosťami?

Poviem Vám, že v Piešťanoch sa herci aj hudobníci či tanečníci cítili veľmi dobre. Boli sme dobrý kolektív, nemali sme žiadne nedorozumenia, a to oni cítili. Radi sa u nás účinkovali kvôli dobrej atmosfére, a kvôli tomu, že u nás sa nedalo povedať, že sa niečo nedá. Túto prácu som robil 31 rokov a bolo to zaujímavé. Každý deň niečo iné, žiadna fádnosť, vždy iné divadlo, iné kulisy, herci, scéna. Zo zdravotných dôvodov som ale túto prácu už musel nechať. Premietanie filmov je ale celý môj život, od toho sa neviem odtrhnúť.

Zhovárala sa: Petra Adamcová   Foto: hug(o)photo agency – Tomáš Hudcovič

[nggallery id=111]

Reklama