Ružena Radová: Nesmeli sme chodiť do kina, do mestského parku, nesmeli sme vychádzať von po šiestej večer…

Reklama

 

 

 

 

Vylúčenie zo spoločnosti, prenasledovanie, skrývanie, arizácia, transporty. Ružena Radová (1929 – 2008), ktorá toto kruté obdobie okúsila na vlastnej koži, prehovorila o svojom živote, aby všetci vedeli, čo sa na Slovensku v 20. storočí dialo a tieto spomienky zanechala tým, čo prídu. Jej životný príbeh, rovnako ako ďalšie výpovede očitých svedkov zdokumentovalo občianske združenie EDAH.

Starý otec Rudolf Rosenberg pochádzal z maďarského mesta Pápa, ale spolu so starou mamou Rosaliou, rodenou Goldschmidt, žili v Trnave, kde sa im narodili tri deti. Dcéra Johanna, po nej v roku 1876 môj otec a neskôr najmladší syn Arnold. Dedko zomrel v mladom veku, babka sa opäť vydala a mala ešte jedno dieťa.

Reklama

 

Keďže otec bol najstarší chlapec v rodine a doma bola bieda, ako 12-ročný odišiel do Viedne, kde sa vyučil za kníhviazača a potom pracoval ako obchodný cestujúci, ktorý predával kancelárske potreby určené hlavne pre notárov. Počas svojich ciest po Slovensku sa zoznámil s vdovou z Topoľčian, oženil sa s ňou a po svadbe z jej krachujúceho obchodu opäť urobil prosperujúci podnik, ku ktorému patrila kníhtlačiareň a kníhviazačstvo. Otcova prvá žena zomrela po prvej svetovej vojne, ich manželstvo zostalo bezdetné.

Moja matka Margita sa narodila v Zbehoch, kde mal jej otec v prenájme hospodárstvo. Dedo Samuel Goldberger pochádzal z Dolných Otrokoviec pri Hlohovci a babička Johana, rodená Deutelbaum, sa narodila vo Vítkovciach pri Topoľčanoch ako najmladšie z dvanástich detí. Bola to veľká rodina, ale iba do holokaustu. Zo štyridsaťšesť alebo štyridsaťosem matkiných bratrancov a sesterníc približne tri štvrtiny neprežili vojnu.

Reklama

 

 

Keď matkin prvý manžel zomrel na rakovinu, zostala sama s malým synčekom Andrejom a rozhodla sa presťahovať späť k rodičom, ktorí v tom čase žili v Dolných Otrokovciach. Aby im neostala na krku, otvorila si obchod a dedinskú krčmu. Moji rodičia sa spoznali prostredníctom „geredete Partie“ [dohadzované manželstvo]. Mali dva sobáše, prvý civilný na notárskom úrade v Horných Otrokovciach a druhý v Piešťanoch, kde ich oddával rabín.

Dedko zomrel, keď som mala približne päť rokov. Babka bola pobožná, každý piatok večer zažínala sviečky a viedla kóšer domácnosť. Cez vojnu sa k nám nasťahovala. Pamätám sa, ako prišli pre ňu raz v noci v roku 1942 a chceli ju zobrať do transportu. Mala vtedy vyše sedemdesiat rokov. Boli štyria: Nemec z Deutsche Partei, v hnedej košeli a s páskou s hákovým krížom na ramene, gardista v uniforme Hlinkovej gardy, policajt a žandár. Mama dostala tzv. žltú výnimku pre hospodárskych Židov, s ktorou chránila aj svojich rodičov. Tú časť výnimky však vtedy zrušili, a preto prišli pre babičku. Našťastie mamin mladší brat Maximilián bol lekárnik, ktorý pôsobil v Prievidzi. Zrušenie ochrany rodičov sa netýkalo akademicky vzdelaných pracovníkov, preto pre neho poslali môjho najstaršieho brata Andreja. Vrátili sa spolu ešte v noci taxíkom a vyreklamovali ju na jeho legitimáciu. Babička musela odísť so strýkom do Prievidze, kde žila až do vypuknutia Slovenského národného povstania. Strýko so ženou a dcérou odišli na povstalecké územie, pred tým však našli pre ňu úkryt u jednej rodiny v Bojniciach. Nepoznám ďalšie okolnosti, ale viem, že úkryt odhalili, babku deportovali koncom roka 1944 a pravdepodobne okamžite poslali do plynu. Strýko s rodinou sa po potlačení SNP utiahli do hôr. Jeho žena nešťastne stúpila na mínu a na mieste zahynula. Výbuch prilákal Nemcov alebo gardistov, presne to neviem. Tých, čo výbuch prežili, vzali, zavreli ich do maštale v Motyčkách a podpálili. Pochovaní sú v Starých Horách.

U nás doma sa rozprávalo nemecky. So slúžkou rodičia komunikovali po slovensky a keď chceli, aby im deti nerozumeli, hovorili spolu po maďarsky. My, deti, sme medzi sebou hovorili po slovensky, všetci traja sme aj chodili do slovenskej školy.

Ružena s bratom Rudolfom a ich vychovávateľkou, Topoľčany 1929.

S rodičmi sme bývali vo veľkom jednoposchodovom dome. Náš personál tvorila slúžka a Kinderfräulein, ktorá dohliadala na mňa a môjho brata Rudolfa. Slúžka upratovala byt a varila. Ráno išla s mamou na trh, potom dostala inštrukcie, čo má robiť, zatiaľ čo mama odišla do obchodu pomáhať otcovi. Kinderfräulein som mala veľmi rada, rovnako aj ona mňa. Bola to pobožná katolíčka, ktorá k nám prišla pracovať, keď som mala štyri roky a zotrvala u nás až do doby, keď židia už nesmeli zamestnávať tzv. „árijcov“. Pri jej odchode sme obe plakali. Cez vojnu mi ukryla aj niektoré veci a po vojne ma vyhľadala a všetko mi odovzdala. Ostali sme v kontakte až do jej smrti.

Čo sa náboženstva týka, otec bol veľmi vlažný. Priviedol ho k nemu až môj brat Rudo, ktorý poblázil oboch rodičov. Mňa a brata Andreja sa mu ale presvedčiť nepodarilo, o čom vypovedá aj môj vstup do Hašomer Hacair, ktorý bol ateisticky orientovaný. Doma sme dodržiavali všetky sviatky, na Roš Hašana, ako aj na Jom kipur sa išlo do synagógy. V tento deň sa postili všetci okrem mňa a Andreja. Na Pésach sme mali séder a ako najmladší člen rodiny som hovorila Ma ništané a spolu s otcom sme spievali.

Rodičia neinklinovali k žiadnej politickej strane, ani k spolkom. Dokonca ani k sionistickým. Aj to, že som sa stala členkou Hašomeru, veľmi neschvaľovali. Podľa ich názoru „lepší“ človek do Hašomeru nepatrí, lebo tam boli hlavne chudobní ľavičiari. Ja som sa v ňom napriek tomu cítila veľmi dobre. Aby som však ešte vrátila na chvíľu k detstvu. Narodila som sa v Topoľčanoch v roku 1929 a židovskú ľudovú školu som začala navštevovať v roku 1935. Okrem nej som nemala žiadne privátne vyučovanie, ak nerátam angličtinu, na ktorú som chodila spolu s bratmi.

Mládež z organizácie Hašomer Hacair. Ružena v hornom rade prvá zprava. Topoľčany 1939.

Politickému dianiu začiatkom druhej svetovej vojny som vtedy celkom dobre nerozumela., ale jeho následkom ma v 1940 nevzali na gymnázium, kam som chcela ísť študovať, lebo židovské deti už neprijímali do žiadnej inej školy ako židovskej. V období od Roš Hašana toho istého roku sme museli nosiť šesťcípu hviezdu, nesmeli sme chodiť do kina, do mestského parku, nesmeli sme vychádzať von po šiestej večer, chodiť nakupovať na trh, ani do obchodu pred desiatou ráno. Postupne prišla arizácia otcovho obchodu a napokon transporty.

V prvom kole arizácie dostal arizátor 60 percent a 40 percent zostalo židovskému majiteľovi. Neskôr zmenili tento pomer na 90 k 10 percentám. V čase arizácie rodičovského obchodu, v roku 1941, nezostalo vlastníkovi nič. Otec už dávno predtým neobjednával tovar a jeho tlačiarenskú dielňu a kníhviazačstvo „odkúpili“ za symbolickú cenu. Počula som o prípadoch, kedy ľudia, dokonca i niektorí arizátori, pomáhali Židom. Nám nepomohol nikto.

Potom prišlo to najstrašnejšie, čo som kedy prežila, transporty. Mala som vtedy trinásť a chodila do školy. V laviciach stále ubúdali spolužiaci, za katedrou učitelia. Brat Andrej sa dostal do Serede na šesť alebo sedem týždňov a dodnes netuším, ako sa mame podarilo dostať ho odtiaľ. Vrátil sa síce do Topoľčian, ale chceli ho odvliecť pri každom transporte, tak ako aj nás ostatných. Samozrejme vždy niečo dostali, aby nás nechali na pokoji. Mama stále vybavovala odklady deportácií, z titulu vlastníctva polí mala výnimku, takže sa dá povedať, že celá rodina rodina môže ďakovať za záchranu práve jej.

Pracovný tábor Nováky. Ignác Goldberger sedí v druhom rade druhý zľava (pán v okuliaroch). Nováky 1944.

Z Topoľčian sme 13. júla 1942 odišli do Dolných Otrokoviec. Hoci Židia mali zákaz opúšťať obec, v ktorej boli policajne prihlásení, na otcovu žiadosť nám všetkým povolili odcestovať za strýkom Bélom. Ten so svojou manželkou a deťmi Zolom a Martou gazdoval na zdedenom hospodárstve po starom otcovi.

Ako pokrstená som v Dolných Otrokovciach mohla nastúpiť do štátnej školy. V dedine žili takmer bez výnimky samí slušní ľudia, ktorí sa správali pekne aj k nám, čo bola po atmosfére a skúsenostiach z antisemitských Topoľčian veľká úľava. Iba raz sa mi stalo, že nejaké chlapčisko začalo po mne vykrikovať a nadávať na Židov. Miestni si nás však obľúbili. Napríklad s Ďurkovcami sme ako rodina až doteraz. Pomáhal nám aj veliteľ žandárov či notár z Horných Otrokoviec, no napriek tomu nás niekto v roku 1943 udal. Najprv vzali strýka, potom jeho rodinu a napokon aj nás. Dostali sme sa do Novák, kde som od prvého do posledného dňa pracovala v krajčírskej dielni. V tábore boli podmienky na prežitie vo všeobecnosti dobré, najmä v porovnaní s tým, čo sa odohrávalo v nemeckých koncentrákoch.

Hneď ako 29. augusta 1944 vypuklo povstanie, tábor rozpustili. Každý mohol odísť, kam chcel a my sme sa len v tom, čo sme sa mali na sebe, pobrali na vlak. Pri vchádzaní do stanice v Topoľčanoch chcela mama vystúpiť, ale otec ju vtiahol nazad so slovami: „Topoľčany smrdia“. Ako sa neskôr ukázalo, bola to šťastná myšlienka.

Rovnako ako my, aj strýko Béla s rodinou, sa vrátil do Dolných Otrokoviec. Keď prišli do dediny chytať Židov, niekto nás vopred varoval, preto sme sa ukryli v lesíku pod holým nebom. Po prezradení skrýše sme sa vybrali do Horných Otrokoviec, kde moja mama tamojším gazdom povedala, že tomu, kto nás zachráni, podaruje časť našich polí. Na druhý deň sa jeden z nich vrátil s konvou polievky. „Žena vám posiela polievku. Tak ako sa dohodneme s tými poľami?“ Po zotmení nás vzal k sebe. Za jedlo, ktoré nám dával, sme platili zvlásť, polia boli iba prémiou za záchranu životov. Napriek tomu urobili Čižmárikovci pre nás niečo úžasného, gazda totiž ohrozil celú svoju rodinu, vrátane piatiach detí. Jeho manželka varila pre nás všetkých, to znamená sedemnásť ľudí a pritom sa nesmelo vidieť, aké kvantá spotrebuje. U nich sme v jednej miestnosti prežili až do oslobodenia 2. apríla 1945.

Margita Goldbergerová, Topoľčany 1942.

Postupne sa celá naša rodina vrátila do Topoľčian, ale nie do vlastného bytu, ktorý mal zabratý arizátor. V meste stále vládli silné protižidovské nálady, živené tými, ktorí si prisvojili ukradnuté veci a nechceli sa ich vzdať. V tomto období sme stále počuli: „Vrátilo sa vás viac, než odišlo“. S tým súvisel aj pogrom, ktorý tu vypukol koncom septembra 1945.

Pamätám si, ako mama išla raz po dvore a strhla jednej susedke zo šnúry uteráky a ďalšiu bielizeň, ktorá pôvodne patrila nám. Susedka to videla, ale nepovedala ani slova. Dokonca v jednom byte mama objavila naše skrine. Otec sa síce svojím majetkom a príjmami radil k vyššej strednej vrstve, no z celého majetku nezostalo nič. Domov sme sa vrátili iba v tom, čo sme mali na sebe.

Po vojne naša rodina na náboženstvo zanevrela. Mama hovorievala, že ten Boh, čo dopustil, aby sa stalo to, čo sa stalo, nie je Boh a vypovedala mu lásku. Už nikdy nevkročila do synagógy. Nikdy sme sa ani nepostili, v piatok sa nezažínali sviečky, len na sviatky sme robili koláče. Čo je zaujímavé, môj brat, ktorý chodil kedysi do ješivy, sa stal tiež neveriacim. Rudo bol ešte v Novákoch veľmi pobožný a keď sme sa začali ukrývať, nechcel jesť nič mäsového, iba chlieb a mlieko, ale časom sa v ňom udiala zmena. Všetci sme sa tak stali ateistami.

Ignác Goldberger, Topoľčany 1942.

Otec zomrel vo februári 1948 a pochovaný je na židovskom cintoríne v Topoľčanoch. Mama trávila väčšinu roka u mňa a neskôr sa ku mne aj natrvalo presťahovala. Neďaleko môjho bytu je park, kde trávila väčšinu leta, sediac na lavičke zabratá do rozhovorov so svojimi kamarátkami Židovkami. Zomrela v roku 1977.

Ja som medzitým urobila skúšky do gymnázia a po maturite som sa prihlásila na Slovenskú vysokú školu technickú v Bratislave. Napriek rôznym peripetiám pre môj kapitalistický triedny pôvod sa mi podarilo štúdium úspešne skončiť a dostala som miestenku do Dimitrovky [Chemické závody Juraja Dimitrova, v súčasnosti Istrochem – pozn. red.]. V júni 1986 som odišla do dôchodku a doma som robila preklady z nemčiny do slovenčiny a naopak. Spolu s tlmočením som takto pracovala ďalších päť rokov.

Aj keď možnosti cestovať boli veľmi obmedzené, snažila som sa dovolenkovať v zahraničí. Akonáhle sa dalo, moja prvá cesta viedla do Izraela. Bolo to v roku 1991. Navštívila som hlavne moje príbuzenstvo a priateľov z topoľčianskej školy, s ktorými som sa nevidela štyridsať rokov. Mrzí ma, že neviem hebrejsky, lebo ďalšia generácia v Izraeli väčšinou iný jazyk neovláda.

Jazyková korektúra: Mgr. Silvia Závodská
Dátum spracovania: 2007 – 2008
© EDAH o.z.

-Publikované so súhlasom občianskeho združenia EDAH–

Reklama