Holokaust si svet pripomína 27. januára, zabudnúť by sme nemali nikdy…

Reklama

 

 

 

 

Medzinárodný deň pamiatky obetiam holokaustu pripomína 27. januára celému svetu utrpenie židov počas druhej svetovej vojny. Pohnuté udalosti najväčšieho konfliktu v dejinách ľudstva si vyžiadali milióny životov vojenského i civilného obyvateľstva. Koncentračné tábory vytvorené za účelom likvidácie Židov, ale aj nepohodlných politických väzňov sú smutnou kapitolou histórie, na ktorú by sme nemali nikdy zabudnúť a hlavne už nikdy nedopustiť, aby sa zopakovala. Správu o zverstvách v tábore smrti Osvienčim a Brezinka priniesli ešte počas vojny Alfréd Wetzler a Walter Rosenberg, ktorým sa 7. apríla 1944 po dvoch rokoch podarilo uniknúť. S povolením Ústavu pamäti národa a prekladateľa textu Pavla Makynu vám prinášame preložený text správy.

Deportácie Židov sa spomínajú aj na viacerých miestach v Kronike mesta Piešťany takto:

Reklama

 

20. apríl 1942.
Začína sa deportácia piešťanských Židov. V predošlom týždni boli všetci Židia popísaní cieľom deportácie. Ráno o 6. hodine vydaly sa predvolania tým, ktorí terajším transportom majú odísť. Soskupovanie týchto prevádza Hlinkova garda (HG), FS za spoluúčasti Žandárskej stanice.

7. október 1942.
Protižidovské opatrenia sa postupne prevádzajú. Pri súpise, konanom začiatkom septembra 1942 počet Židov v Piešťanoch činí 153. Väčšina bola deportovaná, v Piešťanoch zostali len Židia pre hospodársky život nepostrádateľní, alebo ktorí mali výnimku od prezidenta republiky.

Reklama

 

 

(Text neprešiel redakčnou úpravou)

Správa Alfréda Wetzlera a Rudolfa Vrbu (1944)
Až do dnešných dní nebola na internete verejnosti prístupná tzv. Správa Wetzlera a Vrbu v slovenskom jazyku tak, ako ju pôvodne spomínaní muži z Trnavy a Topoľčian nadiktovali na konci apríla 1944 v Žiline. Minulý rok sme si pripomenuli 70. výročie ich úniku z táboru smrti – Osvienčimu aj prostredníctvom diskusného večera Ústavu pamäti národa v Poľskom inštitúte v Bratislave i príspevkom v časopise Pamäť národa. Odvtedy sme sa pokúšali získať originálnu verziu Správy, aby sa s jej obsahom zoznámila i širšia verejnosť. Prvotný neúspech nás neodradil a konečne sme mohli preložiť do materinského jazyka Alfréda Wetzlera a Rudolfa Vrbu text, ktorý sa počas vojny dostal do USA a je uložený v archíve Úradu osobitého vyšetrovania amerického ministerstva spravodlivosti a archíve Výboru pre vojnových utečencov vo Washingtone (www.holocaustresearchproject.org/).

Ústav pamäti národa publikoval uvedenú Správu i na svojej internetovej stránke tak, aby sa verejnosť bezplatne dozvedela viac o „fungovaní“ koncentračného tábora v Osvienčime a masovom vyvražďovaní miliónov nevinných židovských obyvateľov z celej Európy, Slovenska nevynímajúc. Nemalým prínosom uverejnenia textu je pochopenie jeho významu z hľadiska slovenskej a európskej historiografie.

V skratke pripomíname, že Alfréd Wetzler a Walter Rosenberg sa 7. apríla 1944 podvečer skryli do priestoru v naskladanom dreve vo vonkajšom strážnom okruhu tábora smrti v Osvienčime. V noci po troch dňoch, kedy po nich prestali v blízkosti tábora pátrať príslušníci SS, vyliezli z úkrytu a dali sa na útek smerom na Slovensko. Po viac ako 10 dňoch chôdze prekonali takmer 100 km, až prekročili štátnu hranicu. Trvalo ešte niekoľko dní, kým sa dostali do Žiliny, kde v dňoch 25. – 28. apríla pred tzv. Židovskou pracovnou radou vypovedali o tom, čo sa deje v tábore smrti, z ktorého ušli. Tu získali falošné doklady s menami Jozef Lánik a Rudolf Vrba, pričom obaja tieto mená využili ako pseudonym pri písaní knižných spomienok o tábore smrti, W. Rosenberg si meno Rudolf Vrba ponechal do konca života. Obaja boli vypočúvaní oddelene z dôvodu zistenia pravdivosti dovtedy neuveriteľných a neoverených správ. Následne bola podľa ich výpovede napísaná 32-stranová Správa Wetzlera a Vrbu, známa i ako Správa o Osvienčime a Brzezinke alebo Osvienčimská správa. Jej text bol okamžite preložený do ďalších jazykov a distribuovaný kompetentným úradom na Západe tak, aby sa zabránilo ďalším deportáciám a plánovanej smrti desaťtisícov ľudí v plynových komorách. Správa obsahovala napr. nákres táborov v Osvienčime a Brzezinke, náčrt krematória a plynovej komory, odhad počtu ľudí, ktorí zahynuli v plynových komorách podľa jednotlivých krajín, systém evidencie a fungovania táborov a ďalšie podrobné informácie. Do troch častí Správy spísali iba to, čo priamo obaja alebo individuálne zažili.

Rudolf Vrba a Alfréd Wetzler (foto: holocaustresearchproject.org)

I. OSVIENČIM A BRZEZINKA (A. Wetzler)
13. apríla 1942 bola naša skupina, ktorá pozostávala z 1 000 mužov, naložená do vagónov v zbernom tábore v Seredi. Dvere vozňov boli uzatvorené, tak sme nevedeli zistiť smer jazdy, a keď boli po dlhej dobe otvorené, zistili sme, že sme už prekročili slovenské hranice a sme vo Zwardoni. Potiaľto bol vlak strážený mužmi Hlinkovej gardy, ktorých tu vystriedali príslušníci SS. Potom odpojili niekoľko vozňov z nášho vlaku a pokračovali sme ďalej v noci do Osvienčimu, kde nás odstavili na vedľajšiu koľaj. Dôvod, prečo boli niektoré vozne odpojené, bol zrejme nedostatok miesta v Osvienčime. Mimochodom, pripojili ich k nám o niekoľko dní neskôr. Hneď po príchode sme boli zoradení do päťradov a počítali nás. Bolo nás tam 643. Po približne 20-minútovej chôdzi s ťažkou batožinou (boli sme zo Slovenska dobre zásobení) sme sa dostali do koncentračného tábora v Osvienčime.

Boli sme zavedení do veľkého baraku, kde na jednej jeho strane sme odovzdali všetku našu batožinu a na druhej strane baraku sme sa vyzliekli úplne donaha a nechali tam i cennosti. Nahí sme potom prešli do vedľajšieho baraku, kde nám oholili hlavy, telá a dezinfikovali nás lyzolom. Pri východe dostal každý muž číslo, ktoré začínali od čísla 28 600 a pokračovali priebežne ďalej. S týmto číslom v dlani sme boli nahnaní do tretieho baraku, kde sa konala registrácia. Pozostávala z vytetovania prideleného čísla z druhého baraku na ľavú stranu hrude. Sprevádzala to vykonávaná brutalita, pričom mnohí z nás omdleli. Zaregistrovali tiež naše osobné údaje. Potom nás v skupinách po 100 odviedli do pivnice a následne do baraku, kde sme dostali pruhované väzenské šaty a dreváky. Trvalo to do 10. hodiny dopoludnia. Popoludní nám opäť vzali väzenské oblečenie a nahradili ho roztrhanými a špinavými ruskými vojenskými uniformami. Takto vybavení sme odpochodovali do Brzezinky.

Osvienčim je koncentračný tábor pre politických väzňov v tzv. ochrannej väzbe. V čase môjho príchodu, to bolo v apríli 1942, bolo v tábore asi 15 000 väzňov, väčšinou Poliaci, Nemci a ruskí civilisti v ochrannej väzbe. Menší počet väzňov patril do kategórie kriminálnikov a „nepracujúce živly“. Veliteľstvu tábora Osvienčim podlieha pracovný tábor Brzezinka a poľnohospodársky pracovný tábor Harmense. Všetkých väzňov, ktorí prídu prvýkrát do Osvienčimu, zaevidujú pomocou čísiel a buď tam zostanú, alebo ich pošlú do Brzezinky, prípadne vo veľmi malom počte do Harmense. Väzňom prideľujú čísla v poradí, v ktorom prídu do tábora. Každé číslo je použité iba raz, takže posledné číslo vyjadruje aktuálny počet väzňov v tábore. V čase nášho úteku, to znamená na začiatku apríla 1944, vzrástol tento počet na 180 000. Zo začiatku tetovali čísla na ľavú stranu hrude, ale neskôr, kvôli ich zmazaniu, na ľavé predlaktie. So všetkými väzňami, bez ohľadu na kategóriu alebo národnosť, sa zaobchádzalo rovnako. Avšak, pre uľahčenie identifikácie sa označujú rôznymi farebnými trojuholníkmi prišitými na oblečenie na ľavej strane hrude pod väzenské číslo. Prvé písmeno napovedá národnosť väzňa. Takéto písmeno (napríklad „P“ pre Poliakov) je umiestnené v strede trojuholníka. Farebné trojuholníky následne znamenajú:

– červený trojuholník – politickí väzni v ochrannej väzbe
– zelený trojuholník – zločinci recidivisti
– čierny trojuholník – nepracujúce živly, asociáli (väčšinou Rusi)
– ružový trojuholník – homosexuáli
– fialový trojuholník – členovia náboženskej sekty „Svedkovia Jehovovi“

Židovských väzňov odlišujú od árijských väzňov pomocou trojuholníka, ktorý je z veľkej časti červený, zmeneného na Dávidovu hviezdu pridaním žltých hrotov.

Vstupná brána do tábora Osvienčim (foto: holocaustresearchproject.org)

V rámci areálu tábora Osvienčim je niekoľko tovární: vojenský výrobný závod – Deutsche Ausrüstungswerke, továreň rodiny Kruppovcov a ďalšia koncernu Siemens. Za hranicou tábora je obrovský závod rozkladajúci sa na niekoľkých km 2 nazývaný Buna. Vo všetkých uvedených továrňach pracujú väzni.

Obytné štvrte v tábore, kde väzni žijú, ak sa vôbec dá použiť tento termín, sa rozkladajú na ploche o veľkosti asi 500 x 300 m obkolesenej dvojitým radom betónových stĺpikov asi 3 metre vysokých, navzájom spojených (zvnútra i zvonka) hustou sieťou drôtov s vysokým napätím, uchytených na izolátoroch. Medzi týmito dvoma radmi stĺpikov, v rozostupe 150 m, sa nachádzajú 5 metrov vysoké strážne veže vybavené guľometmi a svetlometmi. V prednej časti vnútorného vysokonapäťového okruhu sa nachádza plot z ostnatého drôtu. Na samotný dotyk s týmto plotom je odpoveď v podobe streľby zo strážnych veží. Tento systém sa nazýva „malá alebo vnútorná reťaz strážnych miest“. Samotný tábor sa skladá z troch radov domov. Medzi prvým a druhým radom je táborová ulica, a medzi druhým a tretím je nízky múr. Židovské dievčatá deportované zo Slovenska v marci a apríli 1942, viac ako 7 000 z nich, žili v dome, ktorý oddeľoval tento múr, až do polovice augusta 1942. Potom, čo boli tieto dievčatá presunuté do Brzezinky, bol múr medzi druhým a tretím radom domov odstránený. Vstupná táborová cesta pretína rad domov a nad vstupnou bránou, ktorá je samozrejme neustále dobre strážená, je umiestnený ironický nápis: „Práca oslobodzuje“. V okruhu nejakých 2 000 metrov je celý tábor obkolesený druhým okruhom nazývaným „veľká alebo vonkajšia reťaz strážnych miest“ so strážnymi vežami každých 150 m. Medzi vnútornou a vonkajšou reťazou strážnych miest sú umiestnené továrne a rôzne pracovné dielne. Veže vnútornej reťaze strážnych miest sú obsadené iba v noci, pričom zároveň je zapnutý elektrický prúd v dvojitom rade drôteného plotu. Počas dňa je posádka vnútorného okruhu strážnych miest stiahnutá a chlapi sú nasadení vo vonkajšom strážnom okruhu. Únik cez tieto strážené miesta, pričom pokusov bolo veľa, je prakticky nemožný. Dostať sa v noci cez vnútorný okruh strážnych miest je úplne nemožné, pretože strážne veže vonkajšieho okruhu sú tak blízko seba (vo vzdialenosti každých 150 metrov, takže každá veža stráži okruh s polomerom 75 metrov), že je vylúčené priblížiť sa nepozorovane. Strážcovia strieľajú bez varovania. Posádka vonkajšieho okruhu je stiahnutá za súmraku, ale až potom, čo sa zistí, že všetci väzni sú vo vnútornom okruhu. Ak sa pri apeli zistí, že chýba väzeň, sirény okamžite spúšťajú poplach. Muži zostávajú vo vonkajšom okruhu strážnych miest vo svojich vežiach na pozore, vnútorný okruh je opäť obsadený strážcami, a začne systematické hľadanie stovkami esesákov a strážnych psov. Sirény znejú na poplach okolitou krajinou, takže ak aj bol utekajúci úspešný v prekonaní vonkajšieho strážneho okruhu, je takmer isté, že bude chytený niektorým z množstva Nemcov – políciou a esesákmi. Veľkou nevýhodou pre utekajúceho je čistá – vyholená hlava, pruhy jeho väzenského odevu alebo červenými handrami zašitý odev i pasívne správanie neustále zastrašovaného obyvateľstva na okolí. Fakt, že neposkytujete informácie o mieste, kde sa väzni skrývajú, nehovoriac o poskytnutí pomoci, je potrestané smrťou. Ak väzeň nebol chytený už skôr, tak posádka vonkajšieho strážneho okruhu zostáva hliadkovať tri dni a tri noci, po uplynutí tohto času sa predpokladá, že sa mu podarilo prekonať dvojitý strážny okruh. Nasledujúcu noc sú vonkajší strážcovia stiahnutí. Ak je utečenec chytený živý, je obesený v prítomnosti celého tábora; ale ak ho nájdu mŕtveho, hoci sa jeho telo našlo kdekoľvek, je prinesené do tábora (je jednoduché identifikovať ostatky pomocou vytetovaných čísel) a posadené k vstupnej bráne a na malom nápise v jeho rukách možno čítať: „Som späť!“ Počas nášho dvojročného väzenia sa mnohí pokúsili o útek, ale okrem dvoch alebo troch, všetci boli privedený späť živí alebo mŕtvi. Nie je známe, či tým dvom alebo trom, ktorí neboli chytení, sa naozaj podarilo utiecť. Môžeme však tvrdiť, že zo Židov, ktorí boli deportovaní zo Slovenska do Osvienčimu alebo Brzezinky, sme mali toľko šťastia iba my dvaja, že sme to prežili.

Z pôvodného obrázka R. Vrbu v angl. jazyku prekreslil P. Makyna

Ako som uviedol už skôr, v deň nášho príchodu do Osvienčimu sme boli odvedení do Brzezinky. Ani neexistuje taká obec ako Brzezinka. Slovo Brzezinka je nové a názov je prevzatý z neďalekého Brezového lesa (Brzezinka). Oblasť, ktorá sa teraz volá Brzezinka, bola a aj teraz je domácimi obyvateľmi nazývaná Rajska. Existujúce táborové centrum Brzezinka leží vo vzdialenosti 4 kilometre od Osvienčimu. Vonkajšie kontrolné zóny oboch – Brzezinky a Osvienčimu sa stretávajú a zároveň sú oddelené iba železničnou traťou. Nikdy sme nevedeli viac o nejakom Novom Bieruni, pravdepodobne asi 30 až 40 kilometrov vzdialenom, čo bolo dosť zvláštne, keďže sme ho museli uvádzať ako poštovú oblasť pre Brzezinku. V čase nášho príchodu do Brzezinky sa tu nachádzali dve veľké kuchyne pre 15 000 ľudí a tri kamenné budovy, z ktorých dve boli hotové a jedna vo výstavbe. Budovy boli obohnané obyčajným plotom z ostnatého drôtu (väzni boli ubytovaní v týchto budovách a v tých neskôr postavených). Všetky sú postavené rovnako: dom je 30 metrov dlhý a 8 až 10 metrov široký. Vzhľadom k tomu, že výška stien presahuje sotva 2 metre, strecha je neúmerne vysoká – okolo 5 metrov – takže pôsobí ako stajňa s veľkým senníkom pod strechou. Priestor pod strechou nie je oddelený, takže miestnosť dosahuje v strede výšku 7 metrov; inými slovami – strešná krytina je umiestnená na 4 stenách. Miestnosť je rozdelená na dve časti pozdĺžnou stenou, pričom uprostred tejto priečky je otvor, ktorý umožňuje komunikáciu medzi týmito dvoma oddelenými časťami. Pozdĺž oboch bočných stien, rovnako aj pozdĺž priečky z oboch strán, sú dve paralelné poschodia, boli vybudované nejakých 80 centimetrov od seba, ktoré sú ďalej predelené priečkami do malých komôr. Nachádzajú sa tu teda tri poschodia: prízemie a dve vystavané do bočných stien. V každej kóji žijú bežne traja ľudia. Súdiac na základe rozmerov, kóje sú príliš úzke pre ležiacich vystretých mužov a prinízke na to, aby mohli sedieť vzpriamene. Niet pochýb o nedostatku priestoru pre vzpriamené státie. Takto je ubytovaných 400 až 500 ľudí v jednom dome alebo bloku, ako ho tiež volajú.

V súčasnosti sa tábor Brzezinka nachádza na ploche 1 600 x 500 metrov, ktorá je podobne ako Osvienčim obklopená takzvanou malou alebo vnútornou reťazou strážnych miest. Práce pokračujú na čoraz väčšej ploche, ktorá sa má pričleniť neskôr k už existujúcemu celku. Účel tohto rozsiahleho plánovania nám nie je známy. V okruhu 2 kilometrov, rovnako ako v Osvienčime, je Brzezinka tiež obohnaná ďalšou reťazou strážnych miest rovnakého typu ako strážny systém v Osvienčime. Budovy, ktoré tu už boli pri našom príchode, postavilo 12 000 ruských vojnových zajatcov privezených v decembri 1941. Museli pracovať najmä počas zimného počasia za neľudských podmienok, pričom v dôsledku toho mnoho z nich zahynulo, okrem niekoľkých pracujúcich v kuchyni. Boli očíslovaní od 1 do 12 000 v sérií, ktorá nemá súvislosť s tým číslovaním, spomínaným skôr. Vždy, keď dorazil nový transport s ruskými väzňami, neboli očíslovaní podľa priebežného číslovania Osvienčimu, ale dostali čísla tých mŕtvych Rusov v sérií od 1 do 12 000. Z tohto dôvodu je ťažké odhadnúť, koľko väzňov tejto kategórie prešlo táborom. Rusi boli do Osvienčimu alebo Brzezinky poslaní za trest pravdepodobne z regulárnych táborov pre vojnových zajatcov. Zistili sme, že zvyšok Rusov prežíval v hroznom stave, bez ochrany pred zimou alebo dažďom v nedostavaných budovách. Zomierali ako muchy. Stovky a tisíce ich tiel boli pochované iba plytko, šíril sa z nich morový pach. Neskôr sme museli exhumovať ich ostatky a spáliť ich.

Z pôvodného obrázka R. Vrbu v angl. jazyku prekreslil P. Makyna

Týždeň pred našim príchodom do Osvienčimu tam dorazila prvá skupina Židov – mužov: (ženy boli umiestnené oddelene a pridelili im čísla paralelne s mužskými číslami; slovenským ženám prideľovali čísla od 1 do 8 000) 1 320 rodených francúzskych Židov z Paríža. Boli číslovaní od čísla 27 500 ďalej. Z toho vyplýva, že medzi francúzskou skupinou a našim transportom neprišli do Osvienčimu žiadni muži, keďže som už poukázal na to, že naše čísla začínali od 28 600. Neskôr sme zistili, že zo 700 francúzskych Židov, ktorí boli nažive, ale v hroznom stave, chýbalo 600, museli zomrieť do týždňa od svojho príchodu.

Nasledujúce kategórie boli umiestnené v troch dokončených budovách/blokoch:

I. Takzvaná „prominencia“: zločinci recidivisti a starší poľskí politickí väzni, ktorí mali na starosti správu tábora
II. Zvyšok francúzskych Židov, približne 700 osôb
III. Pôvodne 643 slovenských Židov, ku ktorým po niekoľkých dňoch pribudli tí zo Zwardone
IV. Rusi, ktorí sú dodnes nažive a bývajú v nedokončenej budove aj pod holým nebom a tí, ktorých počet sa znížil natoľko, že nie sú skupinou stojacou za zmienku

Slovenskí Židia pracovali spolu so zvyškom ruských vojnových zajatcov na stavbe budov, zatiaľ čo francúzski Židia museli obrábať pôdu. Po troch dňoch som dostal rozkaz, spolu s 200 ďalšími slovenskými Židmi, pracovať v nemeckých zbrojárskych fabrikách v Osvienčime, ale pokračovali sme umiestnení v Brzezinke. Odchádzali sme skoro ráno, vracali sa v noci a pracovali v stolárskej dielni rovnako, ako aj na výstavbe ciest. Naše jedlo sa skladalo z jedného litra vody z repovej polievky na poludnie a 300 gramov nekvalitného chleba večer. Pracovné podmienky boli nepredstaviteľne tvrdé, takže väčšina z nás z III. kategórie bola oslabená hladom a nestráviteľným jedlom a nemohla to vydržať. Úmrtnosť bola taká vysoká, že každý deň sa naša skupina 200 zmenšovala o 30-35 mŕtvych. Množstvo z nich bolo jednoducho ubitých k smrti zo strany dozorcov – „Kápov“ – počas práce bez sebamenšej provokácie. Medzery, ktoré boli spôsobené mŕtvymi z našich radov, boli denne dopĺňané väzňami z Brzezinky. Náš návrat v noci bol extrémne bolestivý a nebezpečný, pretože sme museli na vzdialenosti 5 kilometrov ťahať naše pracovné nástroje, drevo na kúrenie, ťažké kotly na varenie a telá tých, ktorí zomreli alebo boli zabití počas pracovného dňa. S touto záťažou sme museli udržiavať svižné tempo a ak sa niektorému z Kápov naša nevôľa nepáčila, bol kruto zbitý, ak nie zbitý na smrť. Do príchodu, asi po 14 dňoch, druhého transport so slovenskými Židmi sa naša skupina zmenšila asi na 150 väzňov. V noci sme boli počítaní, telá mŕtvych boli nahromadené na ploche, železničné vozne alebo nákladné autá ich odviezli do Brezového Lesa (Brzezinky), kde ich spálili v priekope, ktorá bola niekoľko metrov hlboká a okolo 15 metrov dlhá.

Každý deň sme počas cesty do práce stretli pracovnú skupinu 300 židovských dievčat zo Slovenska, ktoré pracovali na zemných prácach v okolí. Boli oblečené v starých ruských roztrhaných uniformách a obuté v drevákoch. Ich hlavy boli vyholené a bohužiaľ sme sa s nimi nemohli zhovárať. Do polovice mája 1942 prišli do Brzezinky celkovo 4 transporty Židov zo Slovenska a zaobchádzalo sa so všetkými podobne ako s nami. Z prvého a druhého transportu vybrali 120 mužov (vrátane mňa) a boli pridelení do správy tábora Osvienčim, ktorá potrebovala lekárov, zubárov, intelektuálov a úradníkov. Táto skupina sa skladala z 90 slovenských a 30 francúzskych Židov. Podarilo sa mi vypracovať sa do dobrej pozície v Brzezinke – viedol som skupinu 50 mužov, ktorá mi zabezpečovala značnú výhodu. Najskôr som nechcel odísť z Osvienčimu. Ale nakoniec som sa nechal prehovoriť na odchod. Po ôsmich dňoch bolo zo 120 intelektuálov vybraných 18 lekárov a sanitárov a tri ďalšie osoby. Lekárov využili v „lazarete“ alebo „nemocnici“ v Osvienčime, zatiaľ čo nás troch poslali späť do Brzezinky. Moji dvaja kamaráti, Ladislav Braun z Trnavy a Gross z Vrbového, ktorí neskôr zomreli, boli poslaní do slovenského bloku, zatiaľ čo ja som dostal rozkaz ísť do francúzskej sekcie, kde sme pracovali na zbere „osobných údajov“ a „opatrovaní“ chorých. Ostatných 99 väzňov bolo poslaných pracovať do štrkovej jamy, kde všetci zakrátko zomreli. Onedlho na to bol zriadený takzvaný „lazaret“ (Krankenbau). Bol to obávaný „Blok 7″, kde som bol vedúcim zriadencom a neskôr správcom. Vedúcim tejto „ošetrovne“ bol Poliak. V skutočnosti nebola táto stavba nič iné ako zberné stredisko pre kandidátov na smrť. Všetci práce neschopní väzni boli poslaní sem. O nejakej lekárskej starostlivosti a opatere sa nedalo ani hovoriť. Mali sme tu asi 150 mŕtvych denne a ich telá boli poslané na kremáciu do Osvienčimu. V rovnakej dobe boli zavedené takzvané „selekcie“. Dvakrát do týždňa, v pondelky a štvrtky, určil táborový lekár počet väzňov, ktorí boli splynovaní a potom ich spálili. Títo vyselektovaní boli naložení na nákladné autá a boli prevezení do Brezového lesa. Tí, ktorí boli po príchode ešte živí, boli splynovaní vo veľkom baraku postavenom blízko spaľovacej priekopy. Týždenne odviedli v bloku 7 na smrť asi 2 000 väzňov, pričom 1 200 z nich zomrelo „prirodzenou smrťou“ a asi 800 po „selekcii“. Na tých, ktorí neboli selektovaní, bol vystavený úmrtný list a poslaný do hlavného veliteľstva v Oranienburgu, zatiaľ čo pre „vyselektovaných“ bol vedený špeciálny register s označením „S.B.“ („Sondebehandelt“ – špeciálne zaobchádzanie). Do 15. januára 1943, teda dokedy som bol v pozícii správcu bloku 7 a zároveň som mohol priamo pozorovať udalosti, približne 50 000 zomrelo „prirodzenou smrťou“ alebo po „selekcii“.

(A. Wetzler a R. Vrba)
Ako už bolo opísané, väzni boli očíslovaní priebežne tak, že sme schopní pomerne presne zrekonštruovať poradie a ich osud po príchode každého transportu. Prvý židovský transport, ktorý prišiel do Osvienčimu – Brzezinky, sa skladal, ako bolo spomenuté, z 1 320 rodených francúzskych Židov s nasledujúcimi číslami:

27 400 – 28 600 prvý transport s francúzskymi Židmi.
28 600 – 29 500 v apríli 1942 prvý transport slovenských Židov (náš transport).
29 600 – 29 700 100 mužov (árijcov) z rôznych koncentračných táborov.
29 700 – 32 700 3 kompletné transporty slovenských Židov.
32 700 – 33 100 400 recidivistov (árijcov) z varšavských väzníc.
33 100 – 35 000 1 900 Židov z Krakova.
36 000 – 37 300 v máji 1942 – 1 300 slovenských Židov z Lublinu – Majdanku.
37 300 – 37 900 600 Poliakov (árijcov) z Radomu, vrátane niekoľkých Židov.
37 900 – 38 000 100 Poliakov z koncentračného tábora v Dachau.
38 000 – 38 400 400 rodených francúzskych Židov, ktorí prišli so svojimi rodinami.
Celý transport sa skladal približne z 1 600 osôb, z toho približne 200 dievčat a 600 mužov bolo prijatých do tábora, zatiaľ čo ostatných 1 000 osôb (ženy, starí ľudia, deti i muži) bolo poslaných bez akejkoľvek ďalšej procedúry od železničného perónu do Brezového lesa, a tam boli splynovaní a spálení. Od tohto momentu sa všetky židovské transporty využívali rovnakou metódou. Približne 10 percent mužov a 5 percent žien bolo pridelených do táborov a zostávajúci členovia boli okamžite splynovaní. Tento proces vyhladzovania bol už pred tým použitý na poľských Židoch. Počas dlhých mesiacov bez prerušenia priviezli nákladné autá tisíce Židov z rôznych get priamo do jamy v Brezovom lese („Birkenwald“).

38 400 – 39 200 800 rodených francúzskych Židov, zvyšok transportu bol splynovaný, ako bolo skôr opísané.
39 200 – 40 000 800 Poliakov (árijcov), politickí väzni.
40 000 – 40 150 slovenskí Židia so svojimi rodinami. Okrem skupiny 50 dievčat, ktoré poslali do ženského tábora, boli všetci členovia splynovaní v Brezovom lese. Medzi 150 mužmi, ktorí prišli do tábora, bol istý „Zucker“ a „Sonneschein Viliam“, obaja z východného Slovenska.
40 150 – 43 800 približne 4 000 rodených francúzskych Židov, takmer všetci boli intelektuáli; 1 000 žien bolo poslaných do tábora, zatiaľ čo ďalších asi 3 000 osôb bolo splynovaných ako zvyčajne.
400 slovenských Židov z Lublinu, vrátane Mateja Kleina a číslo 43 820, Meiloch Laufer z východného Slovenska. Tento transport prišiel 30. júna 1942.

200 slovenských Židov. Transport sa skladal z 1 000 osôb. Určitý počet žien bol poslaný do ženského tábora, zvyšok splynovali v Brezovom lese. Medzi väzňami, ktorí boli poslaní do tábora boli: Jozef Zelmanovič – Snina, Adolf Kahan – Bratislava, Walter Reichmann – Sučany, a Esther Kahanová z Bratislavy.

2 000 Francúzov (árijcov), komunisti a ďalší politickí väzni. medzi ktorými boli brat Thorez a mladší brat Leona Bluma. Ten bol ukrutne mučený, potom splynovaný a spálený.

500 Židov z Holandska, väčšinou nemeckí emigranti. Zvyšok transportu, asi 2 500 osôb, splynovali.

Asi 300 takzvaných Rusov v ochrannej väzbe.

320 Židov zo Slovenska. Asi 70 dievčat bolo poslaných do ženského tábora, zvyšok, približne 650 ľudí, splynovali v Brezovom lese. V tomto transporte sa nachádzalo 80 osôb, ktoré boli dopravené do Serede maďarskou políciou. Okrem iných v tomto transporte boli: Dr. Zoltán Mandel (už zomrelý), Holz (krstné meno neznáme), mäsiar z Piešťan, Miklóš Engel, zo Žiliny a Chaim Katz zo Sniny, (jeho manželka a 6 detí bolo splynovaných).

15 000 rodených francúzskych, belgických a holandských Židov. Tento úsudok určite predstavuje menej ako 10 percent z celého transportu. To bolo medzi 1. júlom a 15. septembrom 1942. Veľké rodinné transporty prichádzali z rôznych európskych krajín a boli okamžite posielané do Brezového lesa. Špeciálna jednotka („Sonderkommando“) pracovala na splynovaní a spaľovaní v denných a nočných zmenách. Státisíce Židov boli splynované v tomto období.

64 800 – 65 000 200 slovenských Židov. Z tohto transportu poslali asi 100 žien do tábora, zvyšok splynovali a spálili. Medzi novo prichádzajúcimi boli: Ludwig Katz, zo Žiliny, Avri Burger z Bratislavy – Popradu (jeho žena zomrela), Mikuláš Steiner z Považskej Bystrice, Juraj Fried z Trenčina, Buchwald, Josef Rosenwasser z východného Slovenska, Július Neuman z Bardejova, Šándor Wertheimer z Vrbového, Misi Wertheimerová z Vrbového, Béla Blau zo Žiliny.
65 000 – 68 000 rodení francúzski, belgickí a holandskí Židia. Nie viac ako 1 000 žien bolo vyselektovaných a poslaných do tábora. Ostatné, najnižším odhadom 30 000, boli splynované.
68 000 – 71 000 asi 3 000 nemeckých Židov z koncentračného tábora Sachsenhausen.
71 000 – 80 000 rodení francúzski, belgickí a holandskí Židia. Väzni, ktorí boli privezení do tábora, sotva predstavujú 10 percent z celého transportu. Konzervatívny odhad by bol taký, že približne 65 000 až 70 000 osôb bolo splynovaných.
17. decembra 1942 bolo popravených v Brzezinke 200 mladých slovenských Židov, ktorí pracovali ako „špeciálna jednotka“ pri splynovaní a pálení odsúdených. Boli popravení za to, že plánovali vzburu a útek. Istý Žid prezradil ich prípravy. Táto hrozná práca musela byť prevzatá skupinou 200 poľských Židov, ktorí vtedy práve dorazili z tábora „Makow“. Muži, ktorí patrili do „špeciálnej jednotky“, žili oddelene. Keďže sa z nich šíril hrozný puch, ľudia sa s nimi stretali len veľmi málo. Okrem toho boli vždy špinaví, zanedbaní, z polovice divokí a mimoriadne brutálni a bezohľadní. Nebolo nezvyčajné, ak jeden zabil druhého. Pre ostatných to bolo akési rozptýlenie. Jednoducho sa jeho číslo zaregistruje ako zomretý. Raz som bol očitým svedkom toho, ako mladý poľský Žid s menom Jossel demonštroval „odbornú“ vraždu na Židovi za prítomnosti stráže SS. Nepoužil žiadnu zbraň, zabil svoju obeť vlastnými rukami.

Od čísla 80 000 sa začalo systematické vyhladzovanie poľských get.

80 000 – 85 000 Približne 5 000 Židov z rôznych get z Mljawy, Makowa, Zichenowa, Lomzy, Grodna, Bialistoku. Celých 30 dní bez prerušenia prichádzali transporty. Iba 5 000 osôb bolo poslaných do tábora. Ostatní boli splynovaní naraz. „Špeciálna jednotka“ pracovala v dvoch zmenách, 24 hodín denne, a sotva to stíhali so splynovaním a spaľovaním. Bez preháňania možno tvrdiť, že z týchto transportov z asi 80 000 až 90 000 osobami sa „špeciálne zaobchádzalo“. Tieto transporty tiež priniesli značné množstvo peňazí, cenností a drahých kameňov.
85 000 – 92 600 6 000 Židov z Grodna, Bialistoku a Krakova a 1 000 árijských Poliakov. Väčšina židovských transportov bola okamžite splynofikovaná a denne asi 4 000 Židov bolo poslaných do plynových komôr. V polovici januára 1943 dorazili z Terezína tri transporty s 2 000 osobami v každom. Boli označení „CU“, „GR“ a „R“ (význam týchto označené je pre nás neznámy). Týmto označením bola označená aj ich batožina. Zo 6 000 osôb bolo prijatých do tábora iba 600 mužov a 300 žien. Ostatní boli splynovaní.
99 000 – 100 000 Na konci januára 1943 dorazil veľký transport francúzskych a holandských Židov; iba málo z nich sa dostalo do tábora.
100 000 – 102 000 Vo februári 1943 – 2 000 árijských Poliakov, väčšinou intelektuáli.
102 000 – 103 000 700 českých árijcov. Neskôr tých, ktorí boli ešte živí, poslali do Buchenwaldu.
103 000 – 108 000 3 000 francúzskych a holandských Židov a 2 000 Poliakov (árijcov). Počas februára 1943 prichádzali denne dva transporty. Boli v nich poľskí, francúzski a holandskí Židia, ktorých väčšina bola poslaná do plynových komôr. Počet splynovaných v priebehu tohto mesiaca sa dá celkom odhadovať na 90 000 osôb.

Na konci februára 1943 boli uvedené do prevádzky nové krematórium a plynové zariadenie v Brzezinke. Splynovanie a spaľovanie tiel v Brezovom lese bolo prerušené, všetku prácu prevzali štyri špeciálne postavené krematória. Veľký zákop bol vyplnený a zem zarovnaná, a popol sa používal ako predtým – ako hnojivo na farme pracovného tábora Harmense, takže dnes je takmer nemožné tu nájsť stopu po hroznej masovej vražde, ktorá sa tu odohrala. V súčasnosti existujú v prevádzke štyri krematória v Brzezinke, dve veľké, I. a II., a dve menšie, III. a IV. Tie I. a II. sa skladajú z 3 častí, t. j.: (A) miestnosti s pecami, (B) veľkej haly, a (C) plynovej komory. Obrovský komín vyrastá z miestnosti s pecami, okolo ktorých je zoskupených deväť pecí, z ktorých každá má štyri otvory. Každý otvor môže pri otvorení pojať tri priemerné telá naraz a po hodine a pol sú tieto telá úplne spálené. Zodpovedá tomu kapacitne denne asi 2 000 tiel. Vedľa toho je veľká „prijímacia hala“, ktorá vzbudzuje dojem vstupu na kúpalisko. Zmestí sa sem 2 000 ľudí a podľa všetkého je podobná čakáreň o poschodie nižšie. Odtiaľ vedú dole dvere a niekoľko schodov do dlhej a úzkej plynovej komory. Steny týchto komôr svojim maskovaním tiež napodobňujú vstup do spŕch, aby oklamali obete. Strecha je vybavená troma otvormi, ktoré sa dajú z vonku hermeticky uzavrieť. Trať vedie z plynovej komory do miestnosti s pecami. Splynovanie sa uskutočňuje nasledovne: nešťastné obete sú privedené do haly, kde im rozkážu, aby sa vyzliekli. Aby sa dokončila fikcia o kúpaní, tak každá osoba dostane uterák a malý kúsok mydla, ktoré vydávajú dvaja muži v bielych plášťoch. Následne sú nahnaní do plynovej komory v takom počte, aby iba stáli. Ak chcete natlačiť tento dav do úzkeho priestoru, tak výstrely ich často prinútia natlačiť sa na konci bližšie k sebe. Keď sú všetci vo vnútri, ťažké dvere sa zavrú. Nasleduje krátka pauza, ktorá slúži pravdepodobne na to, aby teplota v miestnosti vzrástla na požadovanú úroveň, potom príslušníci SS s plynovými maskami vylezú na strechu, otvoria otvory a vytrasú prípravok v práškovej forme z plechoviek označených nálepkou „ZYKLON“ „ Na potieranie škodcov“, ktoré vyrába firma v Hamburgu. Predpokladáme, že ide o zmes „KYANIDU“, ktorá sa premieňa na plyn pri určitej teplote. Po troch minútach sú všetci v komore mŕtvi. Nie je nám známe, že by niekto prežil túto udalosť, hoci nebolo nezvyčajné, že sa objavili ešte známky života po použití týchto primitívnych opatrení v Brezovom lese. Následne sa komora otvorí, vyvetrá sa, a „špeciálna jednotka“ nakladá telá na vozíky do miestnosti s pecami, kde ich spaľujú. Krematória III. a IV. pracujú takmer na rovnakom princípe, ale ich kapacita je polovičná. Takže celková kapacita týchto štyroch krematórií a plynových zariadení v Brzezinke je asi 6 000 osôb denne.

V zásade boli splynovaní iba Židia; Árijci len veľmi zriedka, pretože sú zvyčajne vydaní na „špeciálne zaobchádzanie“ zastrelením. Predtým, než boli krematória uvedené do prevádzky, strieľalo sa v Brezovom lese a ich telá boli spaľované v dlhom zákope; neskôr sa popravy vykonávali vo veľkej hale jedného z krematórií, ktoré bolo vybavené špeciálnym zariadením na tento účel. Prominentní hostia z Berlína boli prítomní pri spustení prvého krematória v marci 1943. Program sa skladal zo splynovania a spaľovania 8 000 krakovských Židov. Hostia, všetko dôstojníci a civilisti, boli veľmi spokojní s výsledkami a špeciálny priezor do plynovej komory bol neustále obsadený. Nešetrili chválou pri hodnotení nového zariadenia.

109 000 – 119 000 Na začiatku marca 1943 dorazilo 45 000 Židov zo Solúna. 10 000 z nich išlo do tábora, vrátane malého percenta žien; asi 30 000 išlo rovno do kremačného zariadenia. Z 10 000 čoskoro takmer všetci zomreli na infekčnú chorobu pripomínajúcu maláriu. Tiež zomierali na týfus, kvôli podmienkam, ktoré všeobecne vládnu v tábore.
Výskyt malárie a týfusu medzi väzňami vzrástol natoľko, že selekcie boli dočasne pozastavené. Nakazení grécki Židia sa mali sami hlásiť, hoci sme ich pred tým varovali, nahlasovali sa. Všetci boli zabití fenolovými injekciami do srdca, podávanými nejakým slobodníkom z lekárskeho zboru. Z 10 000 gréckych Židov zostalo nažive asi 1 000 mužov, neskôr boli poslaní spolu s ďalšími 500 Židmi pracovať na opevnení Varšavy. O niekoľko týždňov neskôr sa niekoľko stoviek vrátilo v zúboženom stave a okamžite boli splynovaní. Zvyšok pravdepodobne zomrel vo Varšave. Štyristo gréckych Židov chorých na maláriu bolo poslaných na „ďalšiu liečbu“ do Lublinu potom, čo boli zastavené fenolové injekcie, a vraj tam aj prišli. Ich osud nám ďalej nie je známy, ale je isté, že z pôvodného čísla 10 000 Židov sa v tábore nenachádza už ani jeden. Súčasne so zastavením selekcií bolo zakázané vraždenie väzňov. Prominentní vrahovia ako napríklad: ríšskonemeckí recidivisti Alexander Neumann, Zimmer, Albert Haemmerle, Rudi Osteringer, Rudi Bechert, a politickí väzni Alfred Kien a Alois Stahler, boli trestaní za opakované vraždy a museli podpísať vyhlásenie, že zabili toľko a toľko spoluväzňov.

Na začiatku roka 1943 dostalo politické oddelenie Osvienčimu 500 000 prepúšťacích formulárov a mysleli sme si, so skrývanou radosťou, že aspoň niektorí z nás budú oslobodení. Ale do formulárov boli vpísané mená tých, ktorých splynovali a uložili ich do archívu.

119 000 – 120 000 1 000 Poliakov (árijcov) z väznice Pawiak vo Varšave.
120 000 – 123 000 3 000 gréckych Židov, časť z nich bola poslaná, aby nahradili svojich druhov vo Varšave. Ostatní rýchlo zomreli.
123 000 – 124 000 1 000 Poliakov (árijcov) z Radomu a Tarnowa.
124 000 – 126 000 2 000 zo zmiešaných árijských transportov.
Počas toho neustále prichádzali transporty poľských a niekoľkých francúzskych a belgických Židov a bez výnimky boli posielaní do plynových komôr. Medzi nimi bol transport 1 000 poľských Židov z Majdanku, v ktorom boli traja Slováci, jeden z nich bol istý Spira zo Stropkova alebo Vranova. Príval transportov odrazu prestal na konci júla 1943 a nastal krátka prestávka na nadýchnutie. Krematória boli dôkladne očistené, zariadenia opravené a pripravené na ďalšie použitie. 3. augusta začal vraždiaci stroj opäť fungovať. Prvý transport sa skladal zo Židov z Benzburgu a Sosnowitzu a ďalšie nasledovali v priebehu celého augusta.

132 000 – 136 000 Iba 4 000 mužov a veľmi malý počet žien bol privezený do tábora, viac ako 35 000 bolo splynovaných. Z vyššie uvedených 4 000 mužov mnohí zomreli v dôsledku zlého zaobchádzania, hladu alebo chorôb, niektorí boli ešte zavraždení. Zodpovednosť za tieto vraždy nesie ríšskonemecký recidivista Tyn z koncentračného tábora Sachsenhausen a poľský politický väzeň č. 8 516, Mieczislaw Katerzinski z Varšavy.
Selekcia bola opäť zavedená a tentokrát vo vražednej miere, najmä v ženskom tábore. Táborový doktor – SS „Hauptsturmfurhrer“ – syn alebo synovec policajného prezidenta v Berlíne (zabudli sme jeho meno), prekonal všetkých v dovtedajšej brutalite. Systém selekcie pokračoval až do nášho úteku.

137 000 – 138 000 Na konci augusta prišlo 1 000 Poliakov z väznice Pawiak a 80 Židov z Grécka.
138 000 – 141 000 3 000 mužov z rôznych árijských transportov.
142 000 – 145 000 Na začiatku septembra 1943 prišlo 3 000 Židov z poľských pracovných táborov a ruských zajatcov.
148 000 – 152 000 Počas týždňa po 7. septembri 1943 dorazili rodinné transporty Židov z Terezína. Mali celkom nezvyčajný status, ktorý bol pre nás nepochopiteľný. Rodiny neboli oddelené a nikto z nich nešiel ako zvyčajne na splynovanie. Ich hlavy neboli oholené, mohli si nechať batožinu a boli držaní v oddelenej časti tábora, muži, ženy a deti spolu.
Muži neboli nútení pracovať a dokonca bola zriadená škola pre deti pod vedením Fredyho Hirscha (makabista, Praha). Mali dovolené slobodne odpovedať na listy. Najhoršie, čo museli podstúpiť, bolo zaobchádzanie v rukách tzv. táborového staršieho, recidivistu menom Arno Böhm, väzňa č. 8. Naše prekvapenie narástlo do údivu, keď sme sa dozvedeli z oficiálneho zoznamu tohto transportu o špeciálnom zaobchádzaní: „SB“ – transport českých Židov so šesťmesačnou karanténou. Vedeli sme veľmi dobre, čo „SB“ znamená („Sonderbehandlung“ – zvláštne zaobchádzanie), ale nemohli sme pochopiť dlhé obdobie šesťmesačnej karantény a celkové priaznivé zaobchádzanie so skupinou, ktorá sa sem dostala. Najdlhšiu dobu karantény, ktorej sme boli svedkami, trvala iba tri týždne. Na konci šesťmesačného obdobia sme však boli presvedčení, že osud týchto židov bude rovnaký ako ostatných – plynová komora.

Snažili sme sa dostať do kontaktu s vodcom tejto skupiny, vysvetliť im ich údel a čo majú očakávať. Niektorí z nich vyhlásili (najmä Fredy Hirsch, ktorému najviac dôverovali jeho druhovia), že ak sa potvrdia naše obavy, tak zorganizujú povstanie. Takto niektorí dúfali, že začne vzbura v tábore. 6. marca 1944 sme sa dozvedeli, že krematóriá sú pripravené prijať českých Židov. Ponáhľal som sa informovať Fredyho Hirscha a prosil ho, aby podnikol okamžité kroky, pretože nemali čo stratiť. Odpovedal, že pozná svoju povinnosť. Pred súmrakom som sa opäť prikradol k českému táborua dozvedel som sa, že Fredy Hirsch zomiera; otrávil sa luminálom. Nasledujúci deň, 7. marca 1944, bol prevezený v bezvedomý spolu s jeho 3 791 druhmi, ktorí dorazili do Brzezinky 7. septembra 1943, na nákladných autách do krematória a boli splynovaní. Mladí ľudia idúc na smrť spievali, ale k nášmu veľkému sklamaniu sa nikto nevzbúril. Asi 500 starších ľudí zomrelo počas karantény. Zo všetkých tých Židov zostalo nažive iba 11 dvojčiat. Tie sú vystavované rôznym lekárskym testom v Osvienčime, a keď sme opúšťali Brzezinku boli ešte nažive. Medzi splynovanými bola Rózsi Fürst zo Serede. Týždeň pred splynovaním, teda 1. marca 1944, boli všetci v českej skupine v tábore požiadaní, aby informovali príbuzných o svojom dobrom nažívaní. Listy museli byť datované od 23. do 25. marca 1944 a bolo im prikázané, aby požiadali o potravinové balíky.

153 000 – 154 000 1000 poľských árijcov z väzenia Pawiak.
155 000 – 159 000 V priebehu októbra a novembra 1943 priviezli 4 000 osôb z rôznych väzníc a menšie transporty Židov z Benzburgu a okolia, ktorí boli vyhnaní zo svojich úkrytov; tiež skupina Rusov v ochrannej väzbe z regiónov Minsk a Vitebsk. Prišli aj niektorí ďalší ruskí vojnoví zajatci, a ako zostali, tak dostali zvyčajné čísla medzi 1 a 12 000.
160 000 – 165 000 V decembri 1943, 5 000 mužov prichádzajúcich z holandských, francúzskych a belgických transportov a prvýkrát talianski Židia z Fiume, Terstu a Ríma. Z nich bolo okamžite najmenej 30 000 splynovaných.
Úmrtnosť medzi týmito Židmi bola veľmi vysoká a navyše, systém selekcie ich ešte viac decimoval. Beštialita tohto procesu dosiahla vrchol medzi 10. a 24. januárom 1944, kedy aj mladé a zdravé osoby bez ohľadu na profesiu a pracovnú zaradenie – s výnimkou lekárov – boli nemilosrdne „vyselektované“. Každý jeden väzeň bol volaný a zavedená prísna kontrola umožňovala zistiť, či sú všetci prítomní a „selekcia“ pokračovala pod dohľadom rovnakého táborového lekára (syn alebo synovec policajného prezidenta v Berlíne) a veliteľa Brzezinky, SS „Untersturmfurhrera“ Schwarhubera. „Ošetrovňa“ bola medzi tým premiestnená z „Bloku 7″ do samostatnej časti tábora, kde boli podmienky znesiteľnejšie. Jeho pacienti boli tiež splynovaní do posledného človeka. Okrem tejto skupiny si rovnaká udalosť vyžiadala životy asi 2 500 mužov a viac ako 6 000 žien.

165 000 – 168 000 20. decembra 1943 dorazila ďalšia skupina 3 000 Židov z Terezína. Transport bol zaradený do tej istej kategórie ako ten, ktorý dorazil 7. septembra, teda „SB“ – transport, českí Židia so šesťmesačnou karanténou. Po príchode – muži, ženy a deti – sa pripojili k septembrovej skupine. Užívali rovnaké privilégia ako ich predchodcovia. Dvadsaťštyri hodín pred splynovaním prvej skupiny zaujali miesto, tí, ktorí prišli neskôr, boli oddelení od ostatných a umiestnení v inej časti tábora, kde sú ešte v súčasnosti. Ich karanténa končí 20. júna 1944.
169 000 – 170 000 1 000 osôb v malých skupinách, Židia, Poliaci a nejakí Rusi a malý počet Juhoslovanov.
170 000 – 171 000 1 000 Poliakov, Rusov a nejakí ďalší Juhoslovania.
171 000 – 174 000 Na konci februára a na začiatku marca 1944 – 3 000 Židov z Holandska, Belgicka a po prvýkrát starousadlí francúzski Židia (nie rodení) z Vichy vo Francúzsku. Väčšia časť z tohto transportu bola splynovaná okamžite po príchode.
Malá skupina Židov z Benzburgeru a Sosnowíc, ktorí boli vyhnaní z úkrytu, dorazila v polovici marca. Jeden z nich mi povedal, že množstvo poľských Židov prešlo na Slovensko a odtiaľ do Maďarska a že slovenskí Židia im pomohli prejsť tam.

Po splynovaní transportu z Terezína neprichádzali ďalšie transporty do 15. marca 1944. Efektívna sila tábora rýchlo klesla a muži z neskôr prichádzajúcich transportov, predovšetkým holandskí Židia, boli okamžite poslaní do tábora. Keď sme odchádzali 7. apríla 1944, tak sme počuli, že sa očakávajú veľké transporty z Grécka.

Tábor Brzezinka sa skladá z troch stavebných častí. V súčasnosti je iba I. a II. časť strážená vnútorným reťazcom strážnych miest, zatiaľ, čo časť III. sa stále stavia a je neobývaná.

V čase nášho odchodu z tábora (začiatok apríla 1944) boli nasledujúce kategórie väzňov v Brzezinke:

ČASŤ I. (Ženský koncentračný tábor)

slovenskí Židia iní Židia Árijci Poznámky
1a a 1b asi 300 asi 7 000 asi 6 000 Okrem 300 slovenských židovských dievčat je asi 100 zamestnaných v administratívnej budove Osvienčimu.
ČASŤ II. (Mužský koncentračný tábor)

slovenskí Židia iní Židia Árijci Poznámky
2a karanténny tábor 2 asi 200 asi 800 Jeden z dvoch slovenských Židov je Dr. Andreas Müller z Podolínca (blokový starší).
2b Židia z Terezína – asi 3 500 – V šesťmesačnej karanténe.
2c – – – V súčasnosti neobývaný
2d „Stammlager“ 58 asi 4 000 asi 6 000 (Hlavný tábor)
Cigánsky tábor – – asi 4 500 Pripomínam asi 16 000 cigánov. Nie sú využívaní na prácu a zomierajú rýchlo.

Č. 36 832 Walter Spitzer, blokový starší z Nemšovej, prišiel z Lublinu do Brzezinky.
Č. 29 867 Jozef Neumann („dozorca“ zo „skupiny mŕtvol“) zo Sniny.
Č. 44 989 Josef Zelmanovič, „personál“ zo Sniny
Chaim Katz, „personál“ zo Sniny
Č. 33 049 Ludwig Solmann, „úradník“ z Kežmarku
Č. 32 407 Ludwig Eisenstadter, tetovač z Krompách
Vnútorná správa tábora Brzezinka je riadená špeciálne vybranými väzňami. „Bloky“ nie sú obývané podľa národností, ale skôr podľa pracovných kategórií. Každý blok je pod dohľadom z piatich z personálu, teda pod blokovým starším, blokovým zapisovateľom, ošetrovateľom a dvoma zriadencami.

Blokový starší

Blokový starší nosí na ramene pásku s číslom svojho bloku a je zodpovední za poriadok v ňom. Mal moc nad životom a smrťou. Do februára 1944 boli takmer v 50% za blokových starších určení Židia, ale to sa zmenilo na príkaz z Berlína. Všetci museli rezignovať na svoju funkciu, okrem troch Židov, ktorí si udržali svoje pozície.

Blokový pisár

Blokový pisár je pravou rukou blokového staršieho, zapisuje a spracováva všetku administratívu do kartotéky. Jeho práce je veľmi zodpovedná, musí viesť a zakladať účtovné knihy s bolestivou presnosťou do kartotéky, pričom zapisuje iba čísla väzňov, nie mená; chyby majú fatálne následky. Napríklad, ak pisár zaeviduje niekoho smrť omylom, čo sa často stáva pri nezvyčajne vysokej úmrtnosti, tak nezrovnalosť je jednoducho napravená zabitím osoby s príslušným číslom. Opravy sú neprijateľné. Blokový pisár je kľúčová funkcia, ktorá sa často zneužíva.

Ošetrovanie a bloková služba

Ich práca je založená na udržiavaní čistoty v barakoch a vykonávaní malej manuálnej práce v bloku a jeho okolí. Samozrejme, o staraní sa o chorých nemôže byť ani reč. Na celý tábor dohliada blokový starší, ktorý je tiež väzeň. Túto funkciu v súčasnosti zastáva: Franz Danisch, politický väzeň s číslom 11 182, z Kráľovskej Huty (Königshütte/Chorzów) v Hornom Sliezsku. Je nesporne pánom nad celým táborom a má moc vymenovať alebo odvolať blokového staršieho a blokového pisára, zadáva prácu, atď.

Ďalej máme „hlavného pisára“, ktorého pozícia je bezpochyby jedna z najmocnejších v tábore. Je v priamom kontakte s veliteľstvom tábora, preberá od neho rozkazy a podáva správy o všetkých záležitostiach. Všetci táboroví pisári sú mu podriadení a musia mu predložiť všetky správy. Hlavným pisárom v Brzezinke je: Kasimir Gork, s číslom 31 029, Poliak z Varšavy, bývalý bankový úradník. Najvyššia kontrola nad blokmi sa nachádza v rukách šiestich až ôsmich „blokových vedúcich“, všetci sú esesáci. Každý večer zvolávajú apel, ktorého výsledok je oznámený: Vedúcemu tábora -„Untersturmfuhrerovi“ – Schwarzhuberovi z Tirolska. Táto individualita je alkoholik a sadista. Nad ním je veliteľ tábora, ktorý tiež spravuje Osvienčim, kde je tiež jeho podriadeným vedúci tábora. Veliteľ tábora sa volá: Höss.

Vedúci pracovnej jednotky alebo skupiny sa volá „Kápo“. Počas práce má „Kápo“ plnú právomoc nad svojou skupinou väzňov a nezriedka niektorý z týchto „Kápov“ zabije človeka, ktorý pracuje pod ním. Vo väčších pracovných jednotkách môže byť viac „Kápov“, ktorí sú podriadení „Hlavnému Kápovi“. Spočiatku tu bolo veľa Židov – „Kápov“, ale na príkaz z Berlína bolo zakázané ich takto zamestnávať. Najvyššiu kontrolu, ktorá dohliada nad prácou, vykonávajú nemeckí odborníci.

II. MAJDANEK (R. Vrba)
14. júna 1942 sme opustili Nováky, prešli Žilinou a okolo piatej večer dorazili k Zwardoni. Zhromaždili sme sa, boli sme spočítaní a esesáci prevzali náš transport. Jeden z týchto esesákov vyjadril prekvapenie nad tým, akú cestu sme prešli bez vody: „Tí slovenskí barbari im nedali žiadnu vodu!“ Cesta pokračovala a my sme o dva dni neskôr dosiahli Lublin. Tu bol vydaný nasledujúci rozkaz:„Tí, ktorí sú zdraví na prácu, vo veku medzi 15 a 50 rokov, opustia vagóny. Deti a starci zostanú!“ Vystúpili sme z nákladných vagónov a zistili, že železničná stanica je obkľúčená Litovčanmi v uniformách SS, všetci boli vyzbrojení automatickými pištoľami. Vagóny s deťmi a starými ľuďmi boli okamžite uzavreté a vlak sa dal do pohybu. Nevieme, kam šli a čo sa s nimi stalo. Veliteľ jednotky SS nám povedal, že je pred nami dlhá cesta, ale kto si chce so sebou zobrať batožinu, môže tak urobiť. Tí, ktorí si ju chcú radšej naložiť na nákladné auto, sa k nej dostanú určite neskôr. Tak si niektorí z nás vliekli batožinu, zatiaľ čo iní ju naložili na nákladné auto. Za mestom stála odevná továreň nazývaná „Bekleidungswerke“ (Odevné závody). V dvore čakalo na jedlo v radoch asi 1 000 väzňov v špinavých pruhovaných šatách, zrejme Židia, boli zoradení a pohľad na nich nebol príliš povzbudzujúci. Keď sme prišli na malý kopec, zbadali sme zrazu rozľahlý barakový tábor Majdanek, obkolesený 3 metre vysokým plotom z ostnatého drôtu. Len, čo sme prešli vstupnou bránou, som stretol väzňa, ktorý ma varoval, že všetky naše osobné veci nám zoberú. Okolo nás stáli slovenskí Židia v zúboženom stave, ich hlavy boli vyholené, stáli v špinavom oblečení a drevákoch alebo jednoducho bosí, mnohí z nich mali opuchnuté nohy. Žiadali nás o jedlo a dali sme im to, čo sme mohli dať s vedomým toho, že všetko nám i tak bude zabavené. Potom nás odviedli do skladu, kde sme museli nechať všetko, čo sme mali. Druhýkrát nás nahnali do iného baraku, kde sme sa museli vyzliecť, boli sme oholení a osprchovaní. Potom nám vydali väzenské oblečenie, dreváky a čiapky.

Bol som zaradený do pracovnej sekcie č. 2, keďže celý tábor bol rozdelený do troch takýchto sekcií, oddelených ostnatým drôtom. Sekcia 2 sa skladal z množstva slovenských a českých Židov. Za dva dni sme sa naučili, ako na pozdrav sňať čiapku, ak stretneme Nemca. Potom sme v lejaku hodiny nacvičovali apel. Zariadenie barakov bolo naozaj originálne. Tri dlhé dosky (dlhé ako barak samotný) boli umiestnené jedna za druhou. Tie sa skladali z našich „kójí“ (4 podlažia, kde je prízemie plus tri dosky). Pozdĺž stien bol ponechaný úzky priechod. Naše jedlo sa skladalo z pomerne zakalenej „polievky“ skoro ráno, ktorá musela byť jedená rukami. Tú istú polievku sme mali na obed. Večerné jedlo sa skladalo z vareného, zvaného „čaj“, 300 gramov pokazeného chleba a asi 20 až 30 gramov marmelády alebo umelého tuku najhoršej kvality. Počas prvých pár dní sa kládol veľký dôraz na to, aby sme sa naučili „táborovú pieseň“. Hodiny sme stáli spievajúc:

„Z celej Európy sme prišli – Židia do Lublinu,
veľa práce je potrebné spraviť,
a to je začiatok.

Ak to chceš zvládnuť,
zabudni na všetku minulosť.
Lebo v plnení povinnosti,
to je spoločný cieľ.

Preto poďme do práce rezko,
nech každý zahrá svoju časť.
Spoločne chceme pracovať,
v rovnakom tempe a rytme.

Nie všetci pochopia,
prečo tu stojíme v radoch.
Tých musíme rýchlo prinútiť,
aby ten význam pochopili.

Moderná doba nás musí naučiť,
učí nás všetkých spolu,
že patríme práci,
a sme iba na prácu.

Preto poďme do práce rezko,
nech každý zahrá svoju časť.
Spoločne chceme pracovať,
v rovnakom tempe a rytme.“

Pracovná sekcia č. 1 bola obývaná slovenskými Židmi. Pracovná sekcia č. 2 bola obývaná slovenskými a českými Židmi. Pracovná sekcia č. 3 bola obývaná partizánmi. Pracovná sekcia č. 4 a 5 bola postavená Židmi zo sekcie 1 a 2. Partizáni v sekcii 3 boli uzavretí vo svojich barakoch bez práce a jedlo im bolo hádzané tak, ako keby boli psy. Zomierali vo veľkom počte v preplnených barakoch a boli strieľaní pri prejavení neúcty strážcom, ktorí sa k nim neodvážili príliš blízko. „Kápovia“ boli ríšsky Nemci a Česi; vzhľadom k tomu, že Nemci sa správali brutálne, Česi pomáhali, kde len mohli. Táborový starší bol Róm zo Serede, menom Galbavý. Jeho zástupcom bol Žid zo Serede zvaný Mittler, ktorý vďačil za svoju funkciu svojej brutalite. Naplno využíval moc vyplývajúcu zo svojho postavenia na to, aby trápil Židov, ktorí toho prežili už mnoho. Večerný apel nám prinášal ďalšie brutálne zaobchádzanie zo strany príslušníkov SS, hodiny sme museli stáť vonku a po ťažkej práci spievať „táborovú pieseň“. Istý Žid musel vykonávať funkciu dirigenta tohto židovského orchestru zo strechy jedného z barakov. To bola príležitosť pre veľkú zábavu medzi esesákmi. Počas tohto „koncertu“ boli esesáci štedrí na rozdávanie úderov a fyzických trestov. Tragický koniec postretol rabína Ecksteina zo Serede, ktorý trpel úplavicou a raz prišiel neskoro na apel. Vedúci skupiny ho chytil a ponoril mu hlavu hneď do prvej z latrín, potom ho oblial studenou vodou, vytiahol revolver a zastrelil ho.

Krematórium bolo umiestnené medzi sekciou 1 a 2, všetky telá tu boli spaľované. Pri efektívnej pracovnej sile 6 000 až 8 000 mužov v pracovnej sekcii bola mortalita asi 30 osôb denne. Neskôr tento počet vzrástol päť až šesťkrát. V iných prípadoch boli 10-20 väzni vybraní z miestnosti pre chorých, privedení do krematória a spálení, potom, čo boli zabití spôsobom, ktorý sa mi nepodarilo zistiť. Krematórium bolo elektricky vykurované a pracovali v ňom Rusi. Chorobnosť sa zvyšovala v dôsledku zlého jedla a neznesiteľných životných podmienok. Vážne žalúdočné problémy a zrejme nevyliečiteľné ochorenie nôh sa rozšírili po celom tábore. Nohy väzňov napuchli do takého bodu, že už nemohli ani chodiť. Stále viac a viac chorých nebolo posielaných do krematória. Keď 26. júna 1942 narástol počet chorých na 70, rozhodol som sa využiť príležitosť a požiadal som o preloženie do Osvienčimu.

27. júna 1942 som odovzdal svoj väzenský odev a odcestoval do Osvienčimu v civilných šatoch. Po 48-hodinovej ceste, počas ktorej sme boli natlačení v nákladnom vagóne bez jedla a vody, sme dorazili do Osvienčimu III polomŕtvi. Nad vstupnou bránou nás vítal nápis:„Práca oslobodzuje!“ Keďže nádvorie bolo čisté a dobre udržiavané, tehlové domy pôsobili udržiavané po špinavých a primitívnych barakoch v Lubline, mysleli sme si, že zmenou sme spravili najlepšie. Zobrali nás do pivnice a dostali sme čaj a chleba. Ďalší deň nám zobrali civilné šaty, oholili hlavy, vytetovali čísla na predlaktia ako zvyčajne. Nakoniec nám vydali podobné väzenské šaty ako tie, ktoré sa nosia v Lubline, a boli sme zaradení medzi politických väzňov v koncentračnom tábore Osvienčim. Boli sme ubytovaní v „bloku 17″ a spali na podlahe. V susednom rade budov, oddelených od našich vysokým múrom, boli ubytované židovské dievčatá zo Slovenska, ktoré sem priviezli v marci a apríli 1942. Pracovali sme na obrovskej továrni „Buna“, na ktorú nás vyhnali každé ráno o tretej. Naše jedlo na poludnie pozostávalo zo zemiakov alebo repovej polievky a večer sme dostali trochu chleba. Počas práce s nami hrozne zaobchádzali. Naše miesto výkonu práce sa nachádzalo mimo veľkého okruhu strážnych miest, bolo rozdelené na malé sektory o veľkosti 10 x 10 metrov, pričom každé strážil esesák. Ten, kto vstúpil mimo týchto štvorcov počas pracovnej doby, bol okamžite zastrelený bez varovanie za to, že „sa pokúsil o útek“. Často sa stávalo, že esesák prikázal väzňovi, aby priniesol nejaký predmet, ktorý sa nachádzal mimo jeho štvorca. Ak poslúchol rozkaz, tak bol zastrelený za to, že opustil vyhradené miesto. Cestu do a z práce sme museli absolvovať vo svižnom vojenskom kluse; ak niekto vybočil z radu, tak bol zastrelený. V čase môjho príchodu asi 3 000 ľudí, z nich 2 000 bolo slovenských Židov, pracovalo na tomto mieste. Iba niekoľkí mohli zniesť túto záťaž a hoci útek vyzeral beznádejne, k pokusom dochádzalo každý deň. Výsledkom bolo niekoľko obesených týždenne. Po niekoľkých týždňoch bolestivej práce na továrni „Buna“ vypukla epidémia škvrnitého týfusu. Zomreli stovky slabších väzňov. Okamžite bola zavedené karanténa a práca na továrni „Buna“ bola zastavená. Tých, ktorí zostali nažive na konci júla 1942, poslali do štrkovej bane, ale práca v nej bola ešte namáhavejšia. Boli sme v takom zúboženom stave, že i v snahe urobiť všetko čo najlepšie, sme nemohli uspokojiť dozorcov. Väčšina z nás mala opuchnuté nohy. Vzhľadom k našej neschopnosti vykonávať ťažkú prácu bola naša skupina obvinená z lenivosti a výtržníctva. Čoskoro potom, ako nás všetkých vyšetrila lekárska komisia, ktorá vykonávala svoju prácu dôkladne. Každý, kto mal opuchnuté nohy alebo bol veľmi zoslabený, bol oddelený od ostatných. Hoci som mal veľké bolesti, kontroloval som sa a stál som pred komisiou vzpriamene. 200 osôb bolo vyhlásených za práceneschopné a okamžite boli poslaní do Brzezinky a splynovaní. Potom som bol poslaný na prácu do DAW (Deutsche Aufrustungs Werke), kde sme museli natierať lyže. Stanovené denné minimum bolo 120 kusov. Každý, kto nenatrel tento počet, bol večer dôkladne zbičovaný. To znamenalo pracovať veľmi tvrdo, aby sme sa vyhli tomuto trestu. Ďalšia skupina pracovala na výrobe ručných granátov. Raz sa pri kontrole 15 000 dokončených zistilo, že sú o niekoľko centimetrov menšie. Za trest bolo niekoľko Židov zastrelených za sabotáž.

Niekedy v polovici augusta 1942, všetky židovské dievčatá zo Slovenska, ktoré bývali vedľa našej štvrte, na druhej strane múru, boli poslané do Brzezinky. Mal som možnosť sa s nimi rozprávať a ako som videl, boli slabé a vyhladované. Mali na sebe staré ruské dotrhané uniformy a obuté dreváky. Ich hlavy boli dočista vyholené. V ten istý deň sme opäť museli podstúpiť vyšetrenie a osoby podozrivé z nakazenia týfusom boli poslané do Brezového lesa. Zvyšok bol znovu oholený, okúpal sa, vydali nám novú sadu oblečenia a boli sme ubytovaní v barakoch, ktoré práve opustili dievčatá. Náhodou som sa dozvedel, že v „odpratávacej jednotke“ sa uvoľnilo miesto, tak som sa prihlásil. Dostal som túto prácu. Táto jednotka sa skladala z asi stovky židovských väzňov.

Boli sme poslaní do vzdialeného kúta tábora, ďaleko od všetkých našich druhov. Tu sme našli obrovskú kopu batohov, kufrov a inej batožiny. Museli sme otvoriť každý kus batožiny a triediť obsah do veľkých debien, špeciálne určených na každú druh tovaru, napr. hrebene, zrkadlá, cukor, konzervy, čokoládu, lieky atď. Tieto debny boli skladované oddelene. Spodná bielizeň, košele a odevy všetkého druhu išli do baraku špeciálneho určenia, kde boli vytriedené a balené židovskými dievčatami. Staré a opotrebované oblečenie bolo adresované do „Textilnej továrne, Memel“, zatiaľ, čo použiteľné odevy boli odoslané do zberného centra v Berlíne. Zlato, peniaze, cenné papiere a drahé kamene museli byť odovzdané politickej sekcii. Mnohé z týchto predmetov boli ukradnuté strážcami SS alebo väzňami. Brutálna a odporná osoba, ktorá často bije ženy, je veliteľom tejto jednotky. Je to SS „Scharführer“ Wykleff. Každý deň nám opisovali dievčatá, prichádzajúce do práce z Brzezinky, strašné podmienky, ktoré tam vládli. Boli brutálne bité a ich úmrtnosť bola oveľa vyššia ako medzi mužmi. Dvakrát týždenne sa konala selekcia a každý deň nahradili nové dievčatá tie, ktoré zmizli.

Počas nočnej zmeny som mohol vidieť prvýkrát, ako sú vybavované prichádzajúce transporty. Transport, ktorý som videl, sa skladal z poľských Židov. Nedostali žiadnu vodu niekoľko dní a keď sa dvere vagónov otvorili, mali sme rozkaz ich vyhnať von hlasným krikom. Boli úplne vyčerpaní a asi stovka z nich zomrela počas cesty. Živí boli zoradení do radov po piatich. Našou úlohou bolo vybrať z vagóna mŕtvych, zomierajúcich a batožinu. Mŕtvych, a to zahŕňalo i tých, ktorí nevládali stáť na nohách, sme hromadili na kopu. Batožina a balíky boli zhromaždené a zarovnané. Potom museli byť vagóny dôkladne vyčistené tak, že tam nesmela zostať žiadna stopa po „strašnom náklade“. Komisia z politického oddelenia pokračovala „v triedení“ približne 10 percent mužov a 5 percent žien, ktorí museli byť odvedení do táborov. Ostatní boli naložení na nákladné automobily, poslaní do Brzezinky a splynovaní, zatiaľ, čo mŕtvi a zomierajúci boli prevezení priamo do pece. Často sa stávalo, že malé deti hodili ešte živé do vozíkov spolu s mŕtvymi. Balíky a batožina boli vzaté do skladov a vytriedené pred tým opísaným spôsobom.

Medzi júlom a septembrom 1942 zúrila v Osvienčime epidémia škvrnitého týfusu, najmä v ženskom tábore v Brzezinke. Nikto z chorých nedostal lekárske ošetrenie a v prvej fáze epidémie bolo veľa zabitých fenolovou injekciou, a neskôr boli vo veľkom splynovaní. Niektorí z 15 000 až 20 000, väčšinou Židov, zomreli počas týchto dvoch mesiacov. Dievčenské tábory trpeli najviac, pretože neboli vybavené sociálnymi zariadeniami, a tie úbohé nešťastnice boli pokryté všami. Každý týždeň sa konala veľká „selekcia“ a dievčatá museli nastúpiť nahé pred „výberovú komisiu“, bez ohľadu na poveternostné podmienky. Čakali v smrteľnom strachu, či budú vybrané alebo dostanú na ďalší týždeň milosť. Samovraždy boli časté a väčšinou boli spáchané tak, že sa hodili na drôty plotu vnútorného reťazca s vysokým napätím. Pokračovalo to až dovtedy, kým neklesol pôvodný počet väzenkýň na 5 percent. Teraz tam už je iba 400 týchto dievčat a väčšina z nich si dokázala zabezpečiť nejaký druh kancelárskej práce v ženskom tábore. Asi 100 dievčat sa držalo na pracovných miestach v budove štábu v Osvienčime, kde vykonávajú všetku kancelársku prácu spojenú s administratívou týchto dvoch táborov. Vďaka znalosti jazykov sú tiež využívané ako tlmočníčky. Ostatné sú zamestnané v hlavnej kuchyni a práčovni. V poslednej dobe boli schopné sa celkom dobre obliecť, aby mali možnosť skompletizovať svoj šatník, ktorý v niektorých prípadoch zahŕňa dokonca i hodvábne pančuchy. Všeobecne možno povedať, že sú pomerne spokojné a majú dokonca dovolené nechať si narásť vlasy. Samozrejme sa to nedá povedať o ostatných židovských väzňoch v ženskom tábore. Stalo sa to tak, že tieto slovenské židovské dievčatá boli v tábore najdlhšie zo všetkých. Hoci dnes majú určité privilégia, museli toho pred tým veľa vytrpieť.

Dlho som si neudržal pomerne dobrú prácu v „odpratávacom komande“. Krátko na to som bol presunutý do Brzezinky z disciplinárnych dôvodov a zostal som tam viac ako rok a pol. 7. apríla 1944 sa mi podarilo utiecť s mojim spoločníkom.

Z uvedeného zdroja preložil: Pavol Makyna, ÚPN

-lt/Zdroj: S povolením Ústavu pamäti národa a Pavla Makynu www.upn.gov.sk/sk/sprava-alfreda-wetzlera-a-rudolfa-vrbu-1944/, www.holocaustresearchproject.org/-

Reklama