História balneoterapie: Stredovek

Reklama

 

 

 

 

 

Na začiatok tohto článku patrí krátka dejepisná úvaha na tému, čo je to stredovek. Jeho začiatok je v Európe pomerne presný, datuje sa pádom Rímskej ríše v roku 476 a sťahovaním národov. Môžeme ho rozdeliť na raný (5. – 10. storočie, odhadovaný počet obyvateľov 20 – 30 miliónov), stredný (11. – 13. storočie, počet obyvateľov asi 50 – 70 miliónov, z toho na Slovensku asi 250 000 až 300 000) a neskorý (14. – 15. storočie, počet obyvateľov asi 100 miliónov, z toho na Slovensku asi 500 000 ľudí). V súčasnosti má Európa do 750 miliónov obyvateľov. Ale koniec stredoveku už nie je taký ustálený. Najčastejšie sa uvádza okrúhly rok 1500. Súvisí s príchodom dôležitých skutočností, významných udalostí a nových myšlienok, ktoré podstatne zmenili chod takmer celej ľudskej spoločnosti. Preto po tomto dátume už môžeme hovoriť o novoveku.

No okrem spomínanej okrúhlej časovej hranice má pre koniec stredoveku, respektíve pre začiatok novoveku, veľa krajín aj svoj vlastný zlomový dátum. Na jednej strane súvisia s udalosťami, ktoré môžeme označiť ako prevratné, napríklad vynález kníhtlače (1452), historické ako pád Konštantinopolu (1453, dnes Istanbul v Turecku) alebo objavenie Ameriky (1492). Ďalšie lokálne časové hranice konca stredoveku a ich podrobnosti sú uvedené v citovanej literatúre, ale je zaujímavé, že v jednotlivých krajinách sa líšia až v rozmedzí 50 rokov: Anglicko (1485), Poľsko (1505), Francúzsko a Španielsko (1515), Nemecko (1517), Holandsko (1519), Švédsko (1523), Dánsko a Rusko (1533), Nórsko (1536).

Reklama

 

Slovensko bolo súčasťou Uhorska a v roku 1526 po víťazstve pri Moháči Turci postupne prenikali do Uhorska, dobyli Budín a Pešť. Uhorsko sa zredukovalo na Kráľovské Uhorsko (t. j. najmä Slovensko a Burgenland), Bratislava sa stala jeho hlavným mestom a Trnava hlavným cirkevným sídlom. Preto väčšina autorov u nás považuje bitku pri Moháči za koniec stredoveku. V oblasti rozvoja balneoterapie zrejme treba posunúť hranicu stredoveku ešte ďalej, až k roku 1600 (4, 9, 12, 20).

Historický zánik Rímskej ríše a následné sťahovanie národov prinieslo ústup od dodržiavania Hippokratových zásad hygieny i epidémie viacerých ochorení, ale malo aj obrovský dosah na počet i psychiku vtedajšieho obyvateľstva. Prvou závažnou epidémiou bol takzvaný Justiniánsky mor v roku 541. Postrachom bola aj lepra. Za jej pôvod sa považoval hriešny život človeka, a preto postihnutí leprou boli ako veľkí hriešnici vytlačení zo spoločnosti. Smrteľné prenosné choroby vyvolávali strach a šírili paniku, preto kultúra spoločného kúpania postupne v našich oblastiach upadla. Ľudia však aj naďalej vyhľadávali niekoľko vybraných liečivých teplých a studených prameňov, pretože ich považovali za sväté a využívali ich na liečbu rôznych ochorení. V ére náboženskej horlivosti boli účinky kúpania a balneoterapie pripísané Bohu alebo niektorému zo svätých. Strach z vody ovplyvnil aj náboženské úkony. Pri krste sa už novorodenci neponárali do studenej vody, ale polievali sa im zátylky hláv svätenou vodou, čo sa udržalo až do súčasnosti (6, 7, 8, 11, 13).

Reklama

 

 

 

Po upadnutí vplyvu Ríma sa na našom území postupne vystriedali Kelti, Kvádi a Markomani. Keď sa zrútila Atillova ríša, vzniklo v Európe vákuum. V 5. storočí začali na naše územie prenikať starí Slovania z oblasti Čierneho mora, ktorí postupne osídľovali Karpatskú kotlinu a Zadunajsko až do 7. storočia. Slovania silne uctievali vodu, pramene, studničky, rieky i vodné víly. Na určitých posvätných miestach sa dokonca nelovilo, nerúbali stromy, voda, ktorá nimi pretekala, mala liečivú moc. Slovania pestovali aj obradné kúpele. Možno aj parné. Počas celého roka sa ľudia obzvlášť ráno umývali v studenej vode, čo pokladali za zdravé a dobré na silu. Údaje o kúpeľoch, v ktorých sa striedala rímska história so slovanskou, hovoria o zvyškoch travertínových bazénikov v blízkosti minerálnych prameňov. V poslednej štvrtine 9. storočia žilo na území dnešného Slovenska okolo 120 000 obyvateľov (5, 15).

Zánik starej Rímskej ríše mal za následok aj úpadok vzdelania a gramotnosti. Medzi rímskou aristokraciou bolo zvykom platiť deťom 10 rokov vzdelávanie a súkromného učiteľa, pretože vzdelanie bolo potrebné na získanie elitného postavenia v cisárskej úradníckej správe. V porímskom svete tieto možnosti postupne zanikli, pretože riadenie malých kmeňov, národov a štátov malo oveľa jednoduchšiu úroveň. Vzdelávanie (čítanie, písanie) prebrala cirkev. Až Karol Veľký v roku 800 znovu zaviedol štúdium latinčiny pre vedcov i duchovných. V rokoch 632 – 655 Arabi dobyli Perzskú ríšu, Blízky východ a Egypt, a zmenili tým starý svetový poriadok, v ktorom panovali stredomorské štáty. Zároveň to znamenalo nielen kontakt s moslimským svetom, ale aj indickou a čínskou civilizáciou. V Číne ľudia verili, že vesmír je tvorený protichodnými silami, ktoré
sú v rovnováhe. To platí aj pre ľudí. Chorí sme preto, že v tele vznikla nerovnováha v harmónii s vesmírom. Pre návrat stavu rovnováhy a harmónie s prírodou čínska medicína používa lieky pripravené z bylín, ovocia, extraktov z obilia či minerálov, liečebné kúpele a akupunktúru (obrázok 1). Staré grécke a latinské medicínske texty sa prekladali do arabčiny a skúsenosti islamských lekárov spätne do európskych jazykov (19).

Čínske kúpele, Chong-qing, provincia Yunnan – spojenie s prírodou- Foto: Dr. Ján Lidaj

S príchodom kresťanstva sa do medicíny postupne dostala pomoc blížnemu, pohostinnosť a povinnosť pomáhať i starať sa o chorých. Starostlivosť o zdravie prebrala cirkev. V roku 1040 založili v Jeruzaleme nemocnicu pre 200 chorých, ktorá zamestnávala kresťanských, moslimských i židovských lekárov. To umožňovalo odovzdávanie skúseností a liečebných metód. Realizovali sa tu najrôznejšie chirurgické výkony a poskytovala sa ošetrovateľská starostlivosť starým ľuďom alebo chorým s leprou. Kúpele či už očistné, dezinfekčné alebo liečivé boli povinné, pretože mnísi sa báli nákazy. Náboženstvo dávalo stredoveku rozporuplný fenomén. Na jednej strane motivovalo k dobru a na druhej k deštrukcii. V duchovnej a medicínskej oblasti sa prelínala pevná viera v osud, hviezdy, nadprirodzeno, z čoho profitovalo veštectvo, astrológia či numerológia. Stredovek nebol len dobou temna a krutosti, ale z nášho pohľadu aj paradoxov a dramatických zmien. Jeho sila jednoznačne spočíva nielen v náboženskej oblasti, ale aj v jednotlivých oblastiach výtvarného umenia a predovšetkým v architektúre. Stredovek prispel značným dielom aj k právu, politike, organizácii obchodu a financiám (4, 13, 17).

Kúpele, hygiena a balneoterapia pokračovala v pôvodnom starovekom zameraní len vo východnej časti Rímskej ríše, takzvanej Byzantskej, ktorá sa stala centrom rozvoja prírodných vied. Kúpele mala väčšina miest v Byzantskej ríši. Hlavné mesto Konštantinopol (dnešný Istanbul) bolo vtedy najväčšie a najkrajšie mesto na svete.

Stredoveký perzský učenec Avicena (980 – 1037) pokračoval v rozvoji znalostí prírodných vied, lekárstva a kultúry tela. Svoje encyklopedické dielo Kánon medicíny dokončil v roku 1025. Považuje sa za jednu z najslávnejších kníh v histórii medicíny a stala sa základnou učebnicou pre štúdium medicíny v Oriente i Európe. Obsahuje aj prvý podrobný opis kožných ochorení. Avicena stanovil pravidlá hygieny a významne sa podieľal na rozvoji a liečebnom využití fyziatrie a hydroterapie. Využíval fyzikálne liečebné prostriedky, bahenné zábaly, priaznivé účinky slnka a studenej vody (2, 7, 19).

Všeobecný význam kúpeľov sa obnovil až postupne od 13. storočia najmä v južnej Európe. Verejné kúpele boli znovu vystavané a vstup bol zvyčajne zadarmo. Preto boli kúpele často preplnené a ľudia sa kúpali celé hodiny, niekedy aj dni v rovnakom kúpeli. Predpisované boli aj ďalšie liečebné postupy ako klystír, púšťanie žilou a pitné kúry, ale najčastejšie dôvody kúpania po rokoch zákazov boli potešenie a relax. Najskôr sa začali používať teplé očistné a liečebné kúpele, neskôr sa znovu začali v liečbe používať aj studené a minerálne vody. V roku 1326 Collin le Loup objavil železité pramene v belgickom meste Spa. Rozvoj známych kúpeľov dal nakoniec výrazu „spa“ všeobecný význam pre akékoľvek zdravotné stredisko a kúpele v blízkosti liečivých prameňov. Jednotlivé pramene boli spojené s úspechom liečby pre konkrétne choroby. Postupy na liečebné kúpele sa v tomto období značne líšili (11).

V 14. storočí sa začína na starých lekárskych školách v Salerne a Neapole renesancia kúpeľ-níctva s uplatnením vodoliečby. Na princípoch salernskej lekárskej školy, ktoré už v roku 1336 zhrnul Petrus de Tussignano do 12 paragrafov balneodietetických zásad, začali lekári aplikovať a ďalej rozvíjať kúpeľnú liečbu v Taliansku, neskôr v celej Európe. Túto nádej v postupe balneoterapie prekazili dve nasledujúce epidémie, mor a syfilis. Najničivejšia epidémia moru zúrila v Európe v 14. storočí. Z ďalekej Číny mor priniesli tatárski bojovníci na Krym, kde zomrelo 100 000 ľudí. Odtiaľ mor rozniesli janovskí obchodníci cez prístavy po pobreží Stredozemného mora. Za rok sa epidémia prenášaná potkanmi a blchami (infekcia postihovala lymfatické uzliny, pľúca alebo vyvolávala sepsu) rozšírila po celej Európe a počas nej zahynula takmer polovica obyvateľov starého kontinentu (1, 19).

Prvé písomné záznamy o vypuknutí syfilisu v Európe sú z rokov 1494 a 1495 v Neapole. O rozšírení syfilisu medzi obyvateľstvom všetkých spoločenských vrstiev svedčia i nasledovné údaje. Nevyhli sa mu ani mocenskí a politickí vládcovia ako Karol VIII., František I., Henrich VIII., Ivan Hrozný, umelci ako Albrecht Dürer. Dalo by sa povedať, že renesancia bola poznamenaná vládou syfilitikov. Erazmus Rotterdamský dokonca cynicky vyhlásil, že šľachtic, ktorý nie je postihnutý syfilisom, buď nie je šľachtic, alebo nie je veľký džentlmlen (10, 16).

Francúzsky džentlmen Ambroise Paré začal koncom 15. storočia prvýkrát v histórii zavádzať vymývanie rán a liečenie rán studenou vodou. Dovtedy sa na liečbu rán používal vriaci olej alebo vypaľovanie rozžeraveným železom. Najznámejšou osobnosťou z tohto obdobia je švajčiarsky filozof a lekár Paracelsus (1493 – 1541), ktorý upriamuje pozornosť vo svojich prednáš-kach a spisoch na význam prírodných liečivých prostriedkov a ich cielené využitie pri kúpeľnej liečbe chronických ochorení. Vo svojich spisoch uvádza aj pitné kúry minerálnych liečivých vôd. V roku 1521 navštívil územie Slovenska aj s cie-ľom skúmania drahých kovov (7, 19).

Významnou osobnosťou slovenskej i európskej balneológie bol v tomto období lekár, učenec, radca kráľovskej rodiny a humanista Juraj Wernher. Pravdepodobne už v roku 1548 publikoval Hypomnemation de aquis in Scepusio admirandis(Podivuhodné vody na Spiši). Správa sa stala aj súčasťou jeho rozsiahlejšej a známejšej práce De admirandis Hungariae aquis hypomnemation(Krátka správa o podivuhodných vodách Uhorska) vydanej v Bazileji v roku 1549 (obrázok 2). Obsahoval prvý systematický opis 22 minerálnych vôd a liečivých kúpeľov v Uhorsku, z nich väčšina bola na Slovensku. Wernher ako prvý urobil aj rozbor ich fyzikálnych a chemických vlastností a indikačné návody na použitie. Táto práca sa stala základom vedeckého prístupu poznávania liečivých účinkov minerálnych vôd a ich využitia v rozvoji kúpeľníctva všeobecne. Wernhera právom možno označiť za otca slovenskej balneológie. Ohlasom na priekopnícke Wernherovo dielo bolo budovanie kamenných kúpeľných bazénov a kúpeľných zariadení. Lekári sa snažili vedecky zdôvodniť priaznivý vplyv liečivých prameňov na človeka, vypracovali lie-čebné postupy a metódy na jednotlivé skupiny chorôb. Ich zásluhou sa kúpeľná liečba stávala súčasťou preventívnej liečebnej starostlivosti. V tomto období sa vedecký záujem o minerálne vody a kúpele začal prejavovať aj v okolitých krajinách (3, 14).

Obrázok 2.Wernher J.: De admirandis Hungariae aquis hypomnemation – Fotoarchív Balneologického múzea v Piešťanoch, Eva Drobná

Talianski lekári totiž našli stratené antické texty a hodnota kúpeľníctva ako liečebnej metódy znovu stúpla. Boli urobené prvé pokusy o analýzu vody a ich minerálnych zložiek. Rovnako dôležitá bola snaha poznať vplyv kaž-dej minerálnej látky na telo. V roku 1553 vydal Tommaso Giunta v Benátkach rozsiahle encyklopedické dielo De Balneis omnia quae extant apus Graecos, Latinos et Arabas, tam medicos quàm quoscunque caeterarum artium probatus scriptores známejšie len pod skráteným názvom De balneis (obrázok 3).

Obsahovalo komplexný prehľad skúseností kresťanského západu a islamského východu o starovekej i modernej literatúre vo využití liečivých vôd vydanej od čias Aristotela, Avicennu, Hippokrata, Galéna, až po Giraloma Cardana, Michaela Savonarolu, Conrada Gesnera, Leonhardta Fuchsa, Joachima Camerariusa a ďal-ších. Spolu to bolo úctyhodných 70 autorov. Toto plodné obdobie o niečo neskôr v roku 1571 doplnil svojou prácou Andrea Bacci, keď publikoval spis De thermis, v ktorom opísal a vyučoval umenie kúpeľníctva od Aristotela po Galéna (obrázok 4). Používanie vody na kúpele tu bolo spracované ako samostatná medicínska disciplína. V oboch prácach sa spomínajú aj kúpele na našom území (9, 12, 20).

Talian Ventura Minardo v roku 1594 publikoval prehľad o dvoch prameňoch Caldiero vo Verone. Prvý bol využívaný na pitie a kúpanie, druhý bol používaný pre pacientov s kožnými chorobami. V spise uvádza sedemdesiatosem ochorení, ktoré by mohli mať prospech z týchto kúpeľov. Liečba pozostávala z pitnej kúry, kúpania, čistenia a aplikácie bahna. Odporúčaná bola dĺžka liečby 15 dní a jej opakovanie každý rok. Podľa vtedajšej spoločenskej normy bola takáto liečba určená skôr pre bohatých chorých, ktorí si to mohli dovoliť finančne i časovo. Na skoré vyliečenie sa ku kúpeľom totiž odporúčal aj pokojný život v príjemnom prostredí s dobrým jedlom a vínom i maximálnym komfortom. Vtedajší chudobní pacienti boli z tohto liečebného prístupu vlastne vylúčení, pretože boli (mali byť) zaneprázdnení prácou a nemali čas na odpočinok či peniaze na liečbu. Táto nová kultúra kúpania sa z Talianska postupne rozšírila aj do ďalších častí Európy a bola, samozrejme, obzvlášť populárna u elity (20).

Stredovek sa na svojom konci ukázal ako obdobie nádejné pre balneoterapiu i medicínu. Ako obdobie paradoxov ho ukončíme rokom 1600, v ktorom bol inkvizíciou upálený Giordano Bruno za svoje názory o centrálnom postavení Slnka a Zemi ako obežnici. Mal byť zrejme opatrnejší podobne ako Kopernik, ktorý svoje spisy tajil a vyšli až po jeho smrti, alebo Galileo, ktorý svoje presvedčenie radšej odvolal. Kto by vtedy povedal, že o 400 rokov neskôr sa cirkev ospravedlní a dokonca pripustí Veľký tresk za počiatok Vesmíru. Tak či onak, čo prinesie nová doba najmä v oblasti balneoterapie, ešte len uvidíme, lebo novovek už bude ďalší článok (3, 18).

Giunta T.: De Balneis – Fotoarchív Balneologického múzea v Piešťanoch, Eva Drobná

Bacci A.: De thermis – Fotoarchív Balneologického múzea v Piešťanoch, Eva Drobná

Literatúra
1. Benda J. Kneipova léčebná metoda. Rehabilitace a fyzikální lékařství. 2000;1:28–35.
2. Burg G, Geiges M. Lepra vulgaris. History of psoriasis. Journal of the Turkish Academy of Dermatology. 2014;8(3):1–14.
3. Coley NG. Physicians, chemists and the analysis of mineral
waters: „the most diffi cult part of chemistry“. Med Hist Suppl. 1990;10:56–66.
4. Drška V, Picková D. Dějiny středověké Evropy. Praha: Aleš Skřivan ml. 2004. 364 s.
5. Dvořák P. Stopy dávnej minulosti 3. Budmerice: Rak, 2004.
286 s.
6. Harris JS, Grigsby LB. Misconceptions about the Middle Ages.
New York: Routledge, 2008. 298 p.
7. Jandová D. Balneologie. Praha: Grada Publishing, 2009. 404 s.
8. Le Goff J, Troung N. Tělo ve středověké kultuře. Praha: Vyšehrad, 2003. 160 s.
9. Matz H, Orion E, Wolf R. Balneotherapy in dermatology.
Dermatologic Therapy. 2003;16(2):132–140.
10. Nagy I. Erazmus Rotterdamský a jeho svet. Kraków: Spolok
Slovákov v Poľsku, 2012. 179 s.
11. Paige JC, Harrison LW. Out of the Vapors: A Social and Architectural History of Bathhouse Row, Hot Springs National
Park. U.S. Department of the Interior. 1987. 313 s.
12. Palmer R. In this our lightye and learne tyme: Italian baths
in the era of the Renaissance. Med Hist Suppl. 1990;10:14–22.
13. Porter R. Největší dobrodiní lidstva: Historie medicíny od starověku po současnost. Praha: Prostor, 2001. 807 s.
14. Rebro A. Werhner Juraj: Podivuhodné vody na Spiši. Martin: Osveta, 1980. 23 s.
15. Rut tkay AT. Slovania v stredodunajskom priestore v 8. –
11. storočí a počiatky slovenských národných dejín. SP-MIV:
2001(3):49–65.
16. Siraisi NG. Drugs and Diseases: New World Biology and
Old World Learning. In: Grafton A, Siraisi NG, Shelton A, eds.
New World, Ancient Texts.Cambridge MA: Belknap Press/
Harvard University Press, 1992. 159–194 p.
17. Staňková M. Základy teorie ošetřovatelství. Učební texty pro bakalářské a magisterské studium. Praha: Karolinum,
1996. 193 s.
18. Stejskalová H. Kacíř Giordano Bruno. History. 2014; (11): 37–39.
19. Stevenson J. Dejiny Európy. Od najstarších civilizácií po za-čiatok tretieho tisícročia. Praha: Ottovo nakladatelství – Cesty, 2003. 512 s.
20. Tubergen van A, Linden van der S. A brief history of spa
therapy. Ann Rheum Dis. 2002;61(3):273–275.

MUDr. Alena Masarovičová, MUDr. Ján Lidaj, MUDr. Ondrej Žilínek
Prírodné liečebné kúpele, Smrdáky

„Prevzaté z časopisu Dermatológia pre prax: Dermatol. prax, 2014,8(3):114–115, Dermatol. prax, 2014,8(4):150–152, Dermatol. prax, 2015,9(2):65–68 so súhlasom redakcie časopisu Dermatológia pre prax, vydavateľstva SOLEN, s. r. o., a autorov.“

Reklama