Blog Martina Sarvaša: Príbeh o tom, ako som sa znovu naučil chodiť

Reklama

 

 

 

 

Štyri zlomené stavce, natrhnuté väzivo v ramene, poškodená chrupavka i natrhnutý meniskus v kolene. Toto všetko, ba viac, sa mi stalo v priebehu jeden a pol roka a už dlho som chcel napísať o tom, čím som si prešiel.

(Uverejnené so súhlasom autora a Denníka N)

Reklama

 

Väčšina ľudí sa učí chodiť iba raz za život. Ja som sa to musel naučiť za posledného jeden a pol roka až dvakrát.

Reklama

 

 

Horská cyklistika je jednou z mojich najobľúbenejších športových aktivít, no bohužiaľ, doplatil som na jej negatívnu, nebezpečnú stránku.

Všetko sa to začalo v marci 2015 a ťahalo sa to so mnou až donedávna.

Prvý jarný deň roku 2015 som skončil na pohotovosti. Pri celkom rýchlej jazde som nezvládol ovládanie bicyklu, preletel som cez riadidlá, dopadol na ľavú ruku a začal som sa kotúľať. Po niekoľkých kotrmelcoch dole kopcom som sa postavil, oprášil a bol som rád, že som sa nekotúľal ešte ďalších desať metrov. Dal som si z hlavy dole helmu, sadol si, napil sa a začal som cítiť slabú bolesť v ramene, ktorú v tom momente ešte zakrýval adrenalín.

Keď som prišiel domov, bolesť neustávala, a tak som sa rozhodol ísť na pohotovosť. Poslali ma na röntgen, kde zistili, že kľúčnu kosť mám celú a predpísali mi také to klasické – fastum gel a dva týždne bez záťaže.

Po mesiaci som stále necítil úľavu, a tak som problém riešil s nemocničným doktorom cez známych, ktorý ma poslal na magnetickú rezonanciu a z výsledku ihneď usúdil, že musím ísť na operáciu. Bez akéhokoľvek vysvetlenia. Tento výsledok sa mi však veľmi nepáčil, a tak som zašiel so snímkami na súkromnú kliniku, kde doktor iba nechápavo krútil hlavou, prečo nemám ruku v závese už od prvého dňa úrazu.

Pri tomto páde sa mi našťastie nestalo nič.

Doktor si pozrel snímku a začal mi vysvetľovať, čo mi vlastne je. Mal som poškodené labrum – väzivo, ktoré pokrýva vrchnú časť kĺbovej jamky ramenného kĺbu a v poranenom mieste zápal, ktorému sa mohlo predísť fixovaním ruky hneď po úraze.

Ďalej mi vysvetlil, že operatívny zásah do ramena v prípade tohto zranenia by nebol vhodný, naopak mohol by spôsobiť väčšie škody ako úžitok a artroskopiu mi dôrazne neodporúčal. Odporučil mi rehabilitáciu, cvičenia a aj keď sa mi toto väzivo pravdepodobne už nikdy neobnoví, tak posilnením ostatných ramenných svalov sa dá tento deficit dostatočne nahradiť. A tak sa aj stalo.

Po troch mesiacoch som opäť začal bicyklovať. Ale keďže ma v tej dobe čakali štátnice na vysokej škole, musel som sa venovať učeniu. Už som sa nevedel dočkať, kedy to už konečne budem mať za sebou a budem si užívať leto. Avšak to som ešte netušil, čo príde.

Štátnice som síce spravil, no leto som si neužil

Presne jeden mesiac po tom, čo som ukončil svoj školský život, aj keď to bude znieť trochu extrémne, nemal som ďaleko od toho, aby som ukončil aj svoj život ako taký.

Bol to taký obyčajný pekný slnečný deň – 16. júna 2015. S kamarátom Filipom som sa išiel bicyklovať na trať, ktorú som dokonale poznal a mal som ju najazdenú nespočetne veľakrát. Ani to však zjavne nebolo dosť.

Vo vysokej rýchlosti som pri prejazde cez korene stratil kontrolu nad bicyklom a doslova ma katapultovalo. No nedopadol som na zem. Môj let sa zastavil silným nárazom o strom s priemerom asi 30 cm. Človek by si povedal, že to je predsa celkom tenký stromček, ale veru nie je. Narazil som doňho a prehol som sa v boku takým spôsobom, že už v tom momente som vedel, že je zle.

Spadol som na zem a zalial ma pot.

Pocítil som neuveriteľnú bolesť na boku, bedre a chrbáte. Prvá vec, čo ma napadla: “Prosím nech pohnem nohami.” Bezmocne som ležal na zemi, pozrel som sa na nohy a s veľkými bolesťami som pohol najprv ľavou, potom pravou nohou. Prišla akási malá úľava.

O pár sekúnd som začal kričať na Filipa o pomoc. Kým sa vrátil, prešla asi minúta. Mal som pocit, že táto minúta trvala rok. Prišiel, podal mi fľašku s vodou a snažil sa ma upokojiť. Pomohol mi vstať na nohy.

Keď som sa postavil, opäť som pocítil neuveriteľnú bolesť a bolo mi jasné, že toto bude skutočne veľmi veľmi zlé.

Ale tiež som vedel, že sa musím dostať niekam, odkiaľ ma môže vziať auto do nemocnice. Na tretí pokus sa mi podarilo zdvihnúť nohu do dostatočnej výšky, aby som si sadol na bicykel. Zavolal som otcovi, čo sa stalo, a že potrebujem odvoz. Čakalo ma ešte asi dva a pol kilometra dole kopcom. Polovicu som zvládol, potom mi Filip musel vziať bicykel a s ťažkosťami som dokráčal k ceste, kde ma už čakal otec, ktorý ma odviezol do nemocnice.

Na piešťanskej pohotovosti si samozrejme dávali na čas, a tak som si ešte nejakú tú chvíľu postál v čakárni. Pohotovostný lekár ma po vyšetrení, ktoré pozostávalo z pohľadu na obrovskú podliatinu na boku, poslal na röntgen, z ktorého vyčítal, že by som nemal mať nič zlomené. To ma v tom momente celkom potešilo, aj keď sa mi to zdalo nemožné.

Piešťanské cétéčko

Keďže som asi dosť stonal od bolesti a opisoval som svoju bolesť dosť podrobne a mimo iného sa mi dosť ťažko chodilo, povedali mi, aby som si ľahol na lehátko a dali mi injekciu proti bolesti. Nasledovalo vyšetrenie v slávnom piešťanskom cétéčku. O chvíľu prišiel zdravotný asistent, ktorý mal za úlohu odviesť ma na toto vyšetrenie. Preložili ma na mobilné lehátko.

Spomínaný zdravotný asistent sa počas môjho prevozu stihol aj prežehnať, z čoho som ako neveriaci úprimne nebol veľmi nadšený, lebo som si pripadal, akoby ma už tlačil do márnice. Omnoho znechutenejší som však bol v momente, keď som zacítil jeho dych. Z jeho úst bolo cítiť silný alkoholový pach a jeho dych fungoval asi ešte viac omamujúco ako injekcia proti bolesti.

Pri prevoze a priamom pohľade na mihajúce sa nemocničné svetlá na strope som sa cítil ako v tých klasických klišé-filmových záberoch z pohľadu pacienta pri prevoze nemocnicou.

Na cétéčku už bola našťastie príjemná pani, ktorá sa ma snažila upokojiť, povedala mi inštrukcie a dokonca si dokázala o piešťanskom cétečku aj zavtipkovať. Po vyšetrení však prišiel moment, kedy ma zamrazilo.

Opýtal som sa spomínanej príjemnej pani, či niečo videla na snímkoch. Na to mi však vyhýbavo odpovedala, že so mnou nemôže diskutovať môj stav. Išla za zdravotnými asistentmi a potichu im povedala, že so mnou nesmú hýbať. Vtedy som pocítil skutočný strach.

Opatrne ma preložili späť na lehátko, previezli na izbu a preložili na postel. Asi hodinu som zúfalo čakal, kým sa otvoria dvere a zároveň som sa bál toho, čo príde. Dvere sa otvorili, do izby vošiel neznámy doktor a s chladným pohľadom mi oznámil moju diagnózu:

V tom momente sa moja najväčšia nočná mora sa stala skutočnosťou a začal som si uvedomovať, čo mi práve oznámil. Bál som sa toho najhoršieho – už nikdy nebudem chodiť. Mal som v očiach slzy a nedokázal som vysloviť ani slovo. O chvíľu som sa zmohol na jednu vetu a opýtal som sa, čo to znamená. No pán Dr. Chladná Tvár mi iba odvrkol, že príde iný doktor.

Stihol mi ešte povedať nejaké bláboly, ktorým som absolútne nerozumel. Porozumel som akurát tak tomu, že mám v moči krv a s tou istou chladnou tvárou, akou mi to oznámil, sa aj otočil a odišiel.

Nasledovala ďalšia hodina plná zúfalosti a strachu.

Opäť sa otvorili dvere. Doktor sa na mňa pozrel a hovorí: “Neboj sa! Budeš chodiť, behať aj bicyklovať!” Prvýkrát za posledných pár hodín sa mi prekrývali v očiach slzy bolesti a strachu so slzami šťastia.

Vysvetlil mi presne, čo sa mi stalo. Stavce mi nepolámal priamo náraz, keďže chrbticou som do stromu nenarazil, ale zlomilo mi ich extrémne napätie svalov, ktoré sa na stavce upínajú v momente, keď som sa cez bok “omotal” okolo stromu. Krv v moči odôvodnil silným nárazom obličky, no uistil ma, že natrvalo poškodená nie je.

Mal som obrovské šťastie v obrovskom nešťastí. Pri takýchto zlomeninách stavcov je totiž vždy veľké nebezpečie poškodenia miechy, ochrnutia, či toho najhoršieho… Doktor mi však povedal ďalšiu dobrú správu:

Už zajtra budeš chodiť

Potešil som sa. Ale to som ešte netušil, čo to znamená. Pod veľkou dávkou analgetík som zaspal. Ráno som sa zobudil a môžem úprimne povedať, že to bolo asi najhoršie ráno v mojom živote.

Chcel som si sadnúť, no nešlo to. Pri každom menšom náznaku o pohyb som pociťoval extrémnu bolesť. Prišli sestričky, jedna mi podala ruku a druhá mi podporovala zozadu chrbát. Napokon sa mi podarilo posadiť sa na posteľ i postaviť sa na nohy. Od bolesti sa mi zatočila hlava, takmer som odpadol a musel som si opäť ľahnúť.

Inštrukcie od doktora však boli jednoznačné: Musím ihneď začať chodiť.

Ale od slova chôdza to malo veru dosť ďaleko – nohy som ledva dvíhal, ťahal za sebou a musel som sa pridŕžať stien, aby som nespadol. Takto nejako to vyzeralo na druhý deň po úraze:

Nasledovali ďalšie dva dni a dve noci strávené v piešťanskej nemocnici. A myslím si, že nijakým spôsobom nehyperbolizujem, keď to nazvem dvomi najhoršími dňami v mojom živote.

Skúsim tie dva dni a noci zhrnúť krátko: veľké bolesti; zdravotné sestry, ktorých ochota bola na bode mrazu; strava ktorá si ani nezaslúži byť nazývaná slovom strava; dvaja spolubývajúci vo veku 75+, z ktorých jeden sa rozprával sám so sebou, chorý nebol, no domov ísť nechcel a potom tam bol druhý – starý pán, ktorý v noci v sebe neudržal stolicu. To by ešte bolo odpustiteľné, veď je to zariadenie pre chorých. No jeho celodenné opakovanie tohto príbehu každej sestričke ma naozaj netešilo. Nemocničná strava sa pýtala von.

Čerešničkou na torte bola asi 15-minútová prednáška kresťansky fanatickej sestričky (nie rádovej, ale zdravotnej). Podľa nej si za všetko môžeme sami. “Stačí sa iba naučiť odpúšťať a milovať, všetko vylieči etikoterapia (nie, ani ja som to doteraz nepoznal). Ak sme chorí, treba rozmýšľať, prečo nás boh trestá.”

Nemocničná selfie.

Po tretej noci strávenej v nemocnici, ma pustili domov. Poťažky som sa dostal do auta a konečne aj do sprchy a svojej izby.

Môj život som najbližšie dva mesiace musel úplne zmeniť a prispôsobiť a podriadiť môjmu zraneniu. Nad posteľ som si musel uviazať lano, ktoré som používal ako oporu, keď som chcel vstať z postele. Keďže mám izbu v podkroví, chodiť hore-dole schodmi tiež nebol úplný zážitok.

Ponožky a trenky – najväčší nepriateľ zlomených stavcov

Nasledoval dosť ťažký mesiac. Musel som sa naučiť chodiť. Najprv som chodil iba po izbe, po dome. Po pár dňoch som si už dal polhodinovú prechádzku po vonku.

Obliekanie bolo peklo. A obliekanie ponožiek a treniek asi najväčšie.

Moja chôdza sa stále asi viac podobala na chôdzu ročného dieťaťa. Bolesť chrbtice mi však viac nedovoľovala. Jednoduché to nebolo. No každým dňom to bolo o malý kúsok lepšie.

Bojoval som sám so sebou

Boli to naozaj ťažké dni a v bolestiach prebdené noci, pretože som mohol ležať iba na chrbáte. S nikým som sa nechcel rozprávať a prešiel som si naozaj ťažkým obdobím nielen po fyzickej, ale aj psychickej stránke. Bojoval som s obrovskými bolesťami, ale vo vnútri som bojoval aj sám so sebou.

Každé ráno som sa budil s lanom v ruke, ktoré som mal v istých momentoch chuť použiť ako sľučku na krk. Po 10-minútovej tortúre, kým sa mi podarilo vstať, išiel som do kúpeľne. Postavil som sa pred zrkadlo, pozeral som sa sám sebe do očí. Okrem bolesti som cítil veľký hnev. Hnev na seba samého.

Ale vedel som, že hnev mi nepomôže a ak sa chcem dať dokopy, musím sa snažiť premeniť hnev na vôľu – vôľu bojovať a prekonať sa. Myslieť pozitívne v takýchto situáciach nie je ľahké a niekedy sa to ani nedá. Ale musíte to skúšať a snažiť sa čo najviac.

Takto vyzeral môj bok tri dni po úraze.

Na každodenné hlúpe poznámky ako: „No bolo ti to treba?“ alebo „Skončíš už s tým konečne?“, som si jednoducho musel zvyknúť, snažil som sa ich ignorovať, prípadne som podotkol, že keď sa vyliečim, tak sa k horskej cyklistike určite vrátim. Tie pohľady moralistov s vygúlenými očami vskutku stáli za to.

Trvalo mi približne dva mesiace, kým sa moja chôdza dala nazvať chôdzou a ľudia vonku už konečne na mňa prestali zazerať pohľadom, či mám naložené v gaťoch, keď chodím tak divne.

Po troch mesiacoch som opäť sedel na horskom bicykli a šliapal do lesa. Vedel som, že ak si hneď prejdem trať, na ktorej som sa dolámal, tak už možno nikdy neprekonám blok, ktorý som v sebe mal. Prešiel som si ju, pomaly a opatrne. Napriek tomu, čo sa predtým stalo – bol to skvelý pocit.

Konečne prišiel ten pocit, že to všetko, čím som si prešiel, malo zmysel a stálo to za to.

Po troch mesiacoch od úrazu som sedel opäť na bicykli.

V rámci rehabilitácií som postupne začal behať. A v tom momente sa začala moja ďalšia kapitola zranení. Už keď som bol po prvýkrát od zlomených stavcov behať, začal som cítiť tupú bolesť v ľavom kolene. Nepripisoval som tomu žiadnu vážnosť, a keďže som dlho nebehal, myslel som si, že to je iba chvíľkovým preťažením.

Bolesť v kolene však neprestávala, a tak som bol opäť nútený ísť do nemocnice. Výsledok röntgenu nebol veľmi lichotivý – poškodená chrupavka. Poškodená pravdepodobne dlhoročným hraním futbalu.

Po tom, čím všetkým som si za tie posledné mesiace prešiel, som myslel, že sa asi namieste zastrelím. Doktor mi následne povedal, že 9 mesiacov mám brať nejaké tabletky, ale že sa to aj tak nedá nijako vyliečiť a už nikdy nebudem môcť aktívne športovať.

Ako je možné, že toto všetko sa deje mne a takto naraz?

Túto otázku som si v tom období kládol dosť často. Aj keď som v nej použil a často obmieňal mnoho nadávok.

S doktorovým návrhom liečby som však spokojný nebol. Nerád beriem lieky a neznášam, keď niekto vraví, že sa niečo nedá. Išiel som teda na vyšetrenie na súkromnú kliniku, kde som bol aj s ramenom. Magnetická rezonancia potvrdila, že mám poškodenú chrupavku. Lekár to však nechcel riešiť hneď operačne, a tak mi dal do kolena injekciu, ktorá mala chrupavku akosi premazať a bolesť mala prestať.

Po troch mesiacoch rehabilitácií a cvičení mi bolo jasné, že tu asi už žiadna injekcia nepomôže. Bolesť neustávala. A tak som sa rozhodol, že podstúpim artroskopiu. Pred zákrokom mi ako bonus ešte zistili, že mám v tom istom kolene natrhnutý meniskus. V júni 2016 mi teda pichli do kolena dve hadičky a opravili v kolene, čo bolo pokazené.

Chodil som s pomocou barlí a musel som sa opäť naučiť chodiť bez nich. Vedel som, že rehabilitácia bude trvať mesiac, a tak som dával do toho všetko. Po dvoch mesiacoch od zákroku som mal pooperačnú kontrolu, ale doktor nebol veľmi nadšený, keď ma uvidel. Kvôli kolenu to však nebolo.

Nadopovaná selfie po artroskopii kolena.

Zlý sen

Dva dni pred spomínanou kontrolou som sa bol opäť bicyklovať a opäť to nedopadlo dobre. Ozaj neviem čo som komu spravil. Bola to taká obyčajná tradičná bicyklovačka s kamošmi, zajazdili sme si v lese, a už keď sme vyšli na cestu, nasledoval klasický kúsok zjadzu po asfaltke. Dosť rozbitej asfaltke. Na jej kraji trčali do cesty nejaké dosky, ktoré som si bohužiaľ nevšimol a už som letel.

Počas letu som sa cítil ako v spomalenom filme, v ktorom som si opakoval: “Toto sa mi asi sníva, toto nie je možné.” Našťastie som aj v tej rýchlosti dokázal dosť reflexívne zareagovať a po tvrdom páde na ľavú ruku a bok som sa nekotúľal ani nešúchal ďalej, ale postavil som sa a z pádu som doslova vybehol.

Ani to bohužiaľ nezabránilo zraneniam, ktoré som si spôsobil prvým dotykom s deravým asfaltom – spálená koža pozdĺž ľavého predlaktia až po rameno, na lakti asi tri centimetre dlhá a pol centimetra hlboká diera a odniesol si to tiež bok.

Toto síce nie je najpríjemnejší pohľad, ale asi dokáže dosť realisticky dokresliť situáciu.

Keď som prišiel domov, myslel som si, že sa zhrútim.

Otvorené rany neskutočne boleli, pálili a z ďalšieho pádu sa netešilo ani moje rameno. Stál som na chodbe, opieral som sa o stenu a pozeral na seba do zrkadla. A bol to opäť ten istý pohľad, ako keď som mal zlomené stavce.

Mal som slzy v očiach – slzy bolesti, hnevu, smútku a akejsi bezmocnosti nad tým všetkým, čo sa dialo. Od hnevu som mal silno zovreté päste a cítil som, ako mi po ruke tečie krv. Vedel som, čo ma čaká.

Musel som sa opäť prekonať a bojovať.

Z toho najhoršieho som sa dostal o tri týždne. Počas týchto 21 dní som nemohol ísť normálne do sprchy, nemohol som poriadne spať či chodiť v lete na slnko. Mohol som iba (ne)trpezlivo čakať, natierať si rany a dúfať, že sa čoskoro zahoja.

O vyberaní stehov z otvorenej rany na ruke študentkou medicíny na praxi, radšej písať nebudem. Ale príjemné to nebolo.

Bez podpory ľudí, ktorým na mne záleží, by som to zvládol asi iba ťažko.

Následky už navždy

Zo všetkých mojich zranení mi samozrejme zostali aj následky. Všetko sa nedá úplne vyliečiť. A každá rana vždy zanechá jazvu. A teraz nemyslím iba moju ruku, na ktorej budem mať viditeľné spomienky až do konca života.

V spodnej časti chrbátu mam vpravo asi 15×15 cm veľkú plochu, ktorú mám úplne necitlivú – necitlivú na slabý dotyk, teplo či chlad. Taktiež mám bolesti v tejto oblasti pri väčšej námahe či záťaži. Rameno ma z času na čas tiež pobolieva – niekedy mám pocit, že si žije svoj život, dosť náladový život. Koleno je celkom čerstvá záležitosť, takže pri väčšej záťaži ho tiež cítim.

Na týchto snímkach vidíte všetky vážne zranené časti môjho tela – ľavé rameno, ľavé koleno i chrbticu.

Je mi jasné, že týchto problémov sa už pravdepodobne nezbavím už asi nikdy, ale som rád, že chodím, behám, hrám futbal, bicyklujem, lyžujem, cvičím a robím toho pravdepodobne stále viac ako mnoho iných ľudí, ktorí nemajú žiadne fyzické obmedzenia.

Napriek všetkým mojim zraneniam som toho stihol za posledné dva roky celkom dosť. Bol som na výletoch v Aténach, Barcelone, Edinburghu, týždeň pred artroskopiou kolena som bicykloval v rakúskych Alpách, odjazdil som svoje prvé cyklistické preteky, pred pár týždňami som si vybehal nie úplne zlý výsledok na bežeckých pretekoch a je toho mnoho viac.

Napriek všetkým zraneniam som nestratil chuť do života. Naopak, snažil som sa užívať si každý moment ešte viac. A je tomu tak doteraz.

Z tohtoročnej lyžovačky.

Na záver trochu úprimného sentimentu

Čo som týmto príbehom vlastne chcel povedať? Chcem tým povedať iba toľko, že treba mať vôľu a nájsť v sebe silu, aj keď ste úplne na dne. A aj keď to znie ako nejaké obyčajné klišé z motivačného obrázku s výhľadom na more a citátikom napísaným v Times New Roman, je to pravda.

Za posledné dva roky som si prešiel pádmi, obrovskými bolesťami a už veľakrát som sa pozeral sám na seba do zrkadla, zlomený a so slzami v očiach. S bolesťou či fyzickými zraneniami sa bojovať dá, dajú sa vyliečiť. S tými na duši je to už horšie.

Chcem sa poďakovať všetkým, ktorí mi celú dobu boli a sú oporou, a bez ktorých by som to nezvládol.

Kristína, Marek, Filip, Halda, Martin, Adam

Ďakujem

Martin Sarvaš

Shit happens. Nepočúvajte druhých. Počúvajte sami seba.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Reklama