Blogy

Blog Lucie Drábikovej: Malé novembrové zamyslenie o pravde a slobode

Published

7 rokov ago

19. novembra 2017

PNky.sk

Reklama

Pred dvoma týždňami som bola zvolená za poslankyňu krajského zastupiteľstva. Som veľmi vďačná všetkým, ktorý mi dali svoj hlas. Ďakujem za dôveru, uvedomujem si vlastnú zodpovednosť.

Podarilo sa mi trochu zastaviť, bilancovať a aspoň takto sa pridať k spomienke na výročie Novembrovej revolúcie. Chcem sa s vami podeliť o svoje myšlienky. V roku 1989 som mala 12 rokov. V čase najväčších manifestácií som ležala v nemocnici a užasnutá sledovala premenu okolo seba. Sestričky aj lekári nosili trikolóry. Prvé voľby som sledovala s veľkým záujmom a bola som veľmi prekvapená z mnohých faktov, ktoré som sa začala dozvedať.

Čas po novembri 89 bol časom veľkých nádejí a myslím, že aj teraz po župných voľbách sa znovu začínajú prebúdzať. Politická mapa Slovenska sa zmenila. Záleží však na nás všetkých, či naše nádeje budú naplnené. Nielen župani a poslanci, ale každý z nás môžeme za sebou zanechať nejakú stopu a prispieť svojim dielom k zmene. Svojimi slovami a tým, čo urobíme alebo neurobíme. Tie stopy môžu byť rôzne, pekné, ale aj škaredé. Zanechávame ich a oni ostávajú, či už v spomienkach ľudí okolo nás, v diele, ktoré tvoríme i na internete… V tom je sloboda nebezpečná.

Sloboda a pravda sú pojmami, o ktorých mávam potrebu niekedy uvažovať. Na tabuli osadenej na Námestí Slobody je pekne napísané, že „slobodu dosiahneme hľadaním pravdy“, lebo ak na to hľadanie rezignujeme, alebo si pravdu prispôsobíme, stratíme skutočnú slobodu. Pravda je niekedy iná, než by sme chceli, ale naozaj oslobodzuje. Od ilúzií, lží, strachu. November 1989 však automaticky nepriniesol zmenu myslenia ani sme sa všetci nezmenili na svätcov.

Hľadanie pravdy nie je samozrejmé. Skutočnosť možno totiž popísať viacerými spôsobmi. Skutočnosť alebo skôr jej zobrazenie je možné ohýbať, manipulovať ľuďmi, ku ktorým sa dostáva. Zamlčať niektoré skutočnosti a nasvietiť iné, ktoré síce nemusia byť podstatné, ale neinformovaný čitateľ usúdi, že takými sú. Na tom je postavená propaganda, v ktorej sme žili pred novembrom 1989. Na tom je postavená reklama, ale pri nej vieme, že ide o reklamu, tak si dávame pozor. Trochu o manipulácii som napísala tu.

Manipulácia je nepriateľom slobody a pravdy. Najnebezpečnejšia je tam, kde sa tvária, že sú nezavislí a objektívni. To slovo potom stráca svoj význam a silu. Keď po revolúcii v roku 1990 vychádzalo množstvo novín, na mnohých bola napísaná politická strana, ktorá ich vydávala. Bolo jasné, komu slúžia. Neskôr mnoho médií, noviny, televízie a rozhlasové stanice na národnej, ale aj regionálnej či lokálnej úrovni niesli názov nezávislé. Nezávislosť možno bola politická, na druhej strane však bol majiteľ, chlebodarca, ktorý mal možnosť nebadane, ale podstatne ovplyvniť obsah a posolstvo.

Polopravdy, zamlčiavanie a jednostranné informovanie sú účinnými nástrojmi manipulácie. Posledné roky, nakoľko sa viac zaujímam o médiá, si všímam a potvrdzujem jednu vec. Niektoré, tzv. nezávislé médiá málokedy použijú čisté lži, oveľa efektívnejšie sú polopravdy, spájanie navzájom nesúvisiacich skutočností, tzv. miešanie hrušiek s jablkami, ale aj jednostranné informovanie. Povieme a a nepovieme b. Povieme o nejakom človeku, že je taký a taký a urobil to a to, ale nedovolíme mu, aby sa vyjadril k našim záverom. To je prešľap aj v televíznej diskusii, ak sú tam pozvaní hostia len jedného názoru alebo jednej strany. Uvažujme nad informáciami, ktoré prijímame. Všetko skúmajme a dobrého sa držme. To je jedna z cenných zásad z Knihy kníh. Aj preto je dobré overovať si informácie z viacerých strán. Najmä ak vrhajú zlé svetlo na konkrétnych ľudí.

Sú také dva žánre v žurnalistike – spravodajstvo a publicistika. Spravodajstvo by malo byť prezentáciou faktov, objektívne informácie bez komentárov a presviedčania diváka a čitateľa o nejakej pravde. Publicistika už prináša komentáre a pohľad redaktorov, novinárov, ktorí spracovali nejaký námet. Žiaľ, mnohé médiá v tomto nie sú fér a vlastné pohľady a komentáre vydávajú za spravodajstvo, za holé fakty.

Daňou za slobodu sú aj ťažkí „hrdinovia“, zneužívajúci svoje monopoly na poli internetu, printu, televízie či rozhlasu. Aj preto potrebujeme mediálnu výchovu a učiť naše deti kritickému mysleniu. A nemlčať.

Sloboda nie je o bezbrehej možnosti robiť si čo chceme. Sloboda je aj o zodpovednosti. Nikto z nás nie je úplne bezmocný, čo sa týka obrany slobody a pravdy. Je dobré nechať sa inšpirovať ľuďmi, ktorí sa k výzvam svojej doby postavili čelom a neuhli, ani keď bolo ťažko. Takíto ľudia potom prinášajú slobodu aj iným. Jedným z nich bol aj Ľudovít Winter.

Ilustr. foto: Piešťany – History

Reklama