Blog Diany Turňovej: Mama, kde si?

Reklama

 

 

 

 

Zatiaľ čo mi kamarát v aute rozpráva celý ten strašný príbeh, postupne sa mi vynárajú v hlave obrázky z minulosti, možno spred desiatich rokov. Brigádovala som vtedy v čajovni a Jožko, ktorý prevádzku viedol tam tú kočku sem-tam priviedol. Vždy v zlom psychickom stave. Bola brušná tanečnica, krehká blondína a napriek traume a strachu vpísanému v tvári nádherná žena. Mala maličkého synčeka Paťka s mužom, ktorý ju fyzicky a psychicky týral. Celý príbeh som nepoznala, no tá žena vyzerala, že už dlho nevydrží, napriek tomu, že bola silná a preskákala toho už celkom dosť. Tam sa moje spomienky končia.

Dnes večer mám pred očami obraz inej ženy. Nevidím jej tvár, pretože sme sa nikdy osobne nestretli, no sčasti poznám jej príbeh a ako vždy tvrdím, že všetky mamy sme na istej úrovni prepojené. Tiež je mamou a tiež má syna, ktorý sa volá Marek. No žiaľ, jej dieťa je už v nebi. Zomrel za strašných okolností, na ulici, sám a v krutých bolestiach. Tá obrovská rana sa už nikdy nezacelí.

Reklama

 

A tieto dve ženy, dve matky dvoch synov budú už navždy spojené hrôzostrašným „putom“. Ten maličký synček týranej mamy totiž medzičasom vyrástol a presne pred rokom znožmo skákal po hlave Mareka, syna matky, ktorá to už nikdy nespracuje.

To ako prebiehal tento extrémistický, primitívny útok na nevinného chalana viem od Andreja Jobusa. Podľa jeho slov Patrikov opitý otec Mareka najskôr spacifikoval, keďže dávno osvojené boxerské údery si dobre pamätal aj s niekoľkými promile v krvi. Ďalej už svojho trinásťročného (!!!) syna povzbudzoval výkrikmi: Zabi ho, k*rvu, zabi ho! Teraz ti ukážem ako nás v škole učili zabíjať židov! Andrej Jobus sa zúčastnil všetkých súdnych pojednávaní a jeho sugestívne poďakovanie všetkým svedkom, ktorí to celé videli z priľahlej bytovky alebo ako náhodní okoloidúci zaburácalo davom ako hrom a to napriek tomu, že sa s vypätím mentálnych síl snažil udržať svoje emócie na uzde. Naopak, z úst Patrikovho otca nezazneli slová ľútosti ani raz.

Reklama

 

Áno, stále sme na Slovensku, konkrétne v mestečku Vrbové a ďalšie podrobnosti toho tragického príbehu sa mi nechce písať. Na internete je dosť článkov, ktoré pracujú s rôznymi verziami, konšpiráciami a pod ktorými vznikajú dlhé vlákna diskusií, z ktorých sa mi často chce vracať. No je niečo oveľa dôležitejšie, než názory zbabelých internetových diskutérov.

Včera som sa zúčastnila Koncertu proti násiliu, ktorý sa konal na počesť zavraždeného Mareka Kalužu. Zopár kapiel a osobností pomedzi pesničky prednieslo niekoľko slov k téme násilia a všetci sa zhodli na jednom: proti zlu sa dá bojovať jedine silou, odvahou a mohutným prívalom lásky. Pekne to vystihol Fedor Gál, ktorý spomenul, že ak sa zblízka pozriete na drvivú väčšinu ľudí páchajúcich zlo, uvidíte, že im v útlom veku bola odopretá láska a zažili mnoho odvrhnutia. A tu sa vraciam k dvom vyššie spomínaným mamám.

Sama som mama a píšem blog o mojich materských radostiach a starostiach a preto som sa aj na celý tento príbeh dívala optikou matky. Myšlienky a pocity Marekovej mamy si vieme všetci domyslieť a zároveň ich nikdy nedokážeme pochopiť, ani si ich predstaviť. No svieti tu otázka, kde bola mama Patrika, ktorý sa v tínedžerskom veku stal spolupáchateľom vraždy? Ktorý na svojej facebookovej stránke vyjadroval svoj hlboký obdiv k Mikulášovi Černákovi, xenofóbii, nenávisti voči menšinám? Ktorý šikanoval mnohé deti v škole a dokonca aj rodičom spolužiakov sa otvorene vyhrážal smrťou? Jediná informácia, ku ktorej som sa dopátrala je tá, že Patrikova mama pred rokmi nezvládla život s tyranom a ušla. Rovnica dokonale vychádza. Ani náhodou si nedovolím súdiť Patrikovu mamu, nekráčala som v jej topánkach a vlastne jediné, čo o nej viem je, že bola totálne utrápená a zničená. No exemplárne potvrdzuje, že tam, kde nie je láska, tam sa darí zlu. A vďaka tomuto strašnému príkladu si ešte viac uvedomujem obrovskú zodpovednosť, ktorú ako mama mám.

My mamy máme v rukách budúcnosť sveta, nech to znie akokoľvek naivne, či pateticky. Sme merítkom lásky, ktorá už od zajtra bude na svete. My ju dávkujeme. My rozhodujeme, či jej bude dosť alebo príliš málo na to, aby sme sa zachránili. Sme mocnejšie ako si myslíme. Spoločnosť nám vari od pôrodnice hádže polená pod nohy a snaží sa mladé mamy obrať o ich materské kompetencie a tak sa mnohokrát po pár rokoch s batoľaťom nájdeme sedieť na podlahe v kuchyni, strhané, polopriesvitné s pocitom nepotrebnosti pre spoločnosť a s domnením, že našou jedinou úlohou je dostať do dieťaťa brokolicu a uspať ho pred deviatou.

A to je omyl. Sme mocné čarodejnice a našou hlavnou úlohou je zahrnúť svoje deti nekonečnom bezpodmienečnej, čistej lásky, aby sme ho neskôr do čoraz temnejšieho sveta vypustili šíriť ďalšie svetlo. Moja Marína, aj syn, ktorého nosím pod srdcom mi odpustia, že som mala niekedy strašný bordel. Aj že som im na doma obliekla tričko s nevyprateľným fľakom od vodoviek a že ma počuli zahrešiť, keď mi vykypeli zemiaky. No Láska, naozajstná, bez podmienok, bez prázdnych gest, no s nekonečnou hĺbkou, tá bude v nich zapísaná do konca života. A keď budú mať šesťdesiat a ja tu už dávno nebudem, práve ona ich povedie v dôležitých rozhodnutiach.

Mama, kde si?
Volá scvrknuté, zdeformované dieťa v duši Patrika, ktorého už láske pravdepodobne nenaučia ani všetci psychiatri všetkých reedukačných zariadení sveta.

Mama, kde si?
Tak volám vo svojom vnútri na Lásku, keď neviem ako ďalej, keď cítim, že slabnem a potrebujem rýchlo konať.

Mama, kde si?
S tými slovami sa Marek díva z neba na svoju matku a určite by ju hrozne rád objal, aby vedela, že už ho nič nebolí.

-Diana Turňová/Foto: Facebook – Marek Kaluža, Branislav Jobus-

Reklama