Blog Diany Turňovej: „Dobrá“ rada na nezaplatenie

Reklama

 

 

 

 

Často premýšľam, čo je na materstve najťažšie. Ako to robia domorodé mamy v džungli? Je najťažšie vydržať prebdené noci? Vyrovnať sa so stratou slobody? Stíhať všetky povinnosti s úsmevom na tvári?

Nie. To, čo najviac komplikuje toto obdobie, čo hádže najväčšie polienka pod nohy, najviac deprimuje a čo spôsobuje, že si myslím, že som neschopná, sú všetky tie úžasné rady, pripomienky, odporúčania, rady a poznámky okolia. Nekonečný a frustrujúci kolobeh vysvetľovania, hraných úsmevov, zatiaľ čo musím obhajovať svoje základné materské kompetencie, to ma unavuje zo všetkého najviac. Tu je výber mojich „najobľúbenejších“ dobrých rád a odporúčaní:

Reklama

 

Dojčenské obdobie do jedného roka:

„Veď to bude len tak lízkať.“
(teta v obchode, od ktorej som slušne odmietla margotku s tým, že Marína také ešte nepapá). Áno, aj mňa striaslo pri slove lízkať.

Reklama

 

 

„Pozri ako sa naťahuje za tým vínkom, veď jej daj len tak na prštek ochutnať!“

„Musíš jej obuť papučky, lebo sa jej nevyvinú nožičky!“

„Isto je hladná, kojila si ju už dnes?“

„Musíš ju opierať o vankúšik, aby si trénovala chrbátik, inak si nikdy nesadne.“

„Vidíš aké má silné nožičky? Keď ju takto postavím, chvíľku aj postojí!“

„Pani, čo ste to za matku? Veď osemmesačné dieťa už má jesť raňajky, desiatu, dvojchodový obed, olovrant a večeru!“
(lekár na detskej pohotovosti)

„Pozri, keď ju oprieš, už vie aj sedieť, mala by si ju čím skôr dávať na nočník.“

„Ale, nebuď taká citlivka, veď keď som dofajčila, otvorila som okno.“

„Ježiš, dieťa, čo to máš za detstvo..“
(sestrička v nemocnici, potom ako som povedala, že Marína nepapá čokoládu. Mala sedem mesiacov.)

„To je krásny chlapček!“
(s náušnicami, v ružových šatočkách a legínkach, v ružovom klobúčiku)

Od roka:

„Už by si ju nemala kojiť.“
(našťastie nie moc časté)

„12:05 a ty ešte nemáš obed? A čo si robila prosím ťa? Ja som vás mal troch a v pohode som všetko stíhal.“
(môj otec, ktorého najčastejšia veta z môjho detstva bola: Už naozaj len dvadsať minút, dovaria sa zemiaky a obed bude!)

„Nezvládaš ani jedno decko a chceš druhé?“
(voľné pokračovanie predchádzajúceho bodu)

„Prečo ešte nemáte druhé? Marína sa nebude mať s kým hrať.“
(druhá strana barikády)

„Kedy jej už konečne môžem dať ten Piknik?“
(môj brat)

„Mala by si sa venovať sama sebe.“

„Chudiatko, určite ťa už veľmi bolia nožičky, povedz maminke, aby ťa posadila do kočíka.“
(cudzia teta sa prihovára Maríne, ktorá spokojne tlačí kočík a pri najmenšom pokuse dať ju do kočíka sa prehne s revom do luku)

„Už by si ju mala posádzať na nočník, moje deti boli odplienkované v deviatich mesiacoch.“

Ja neviem, ale myslím, že toto domorodé ženy nepočúvajú. Že kŕmia svoje deti svojím mliekom alebo tým, čo práve majú, nepotrebujú 1000 slov od starších, pretože si pamätajú, ako to robili ich rodičia a čo si nepamätajú, to im našepká intuícia. Sú matky a bodka. A o to sa snažím aj ja, už 1,5 roka (+9 mesiacov). Pravdepodobne sa to budem učiť už navždy. Alebo aspoň dovtedy, kým všetci naokolo budú vedieť lepšie ako ja, akou mamou by som mala byť.

-dt-

Reklama