Blog Adriany Drahovskej: Upratovať cudzí neporiadok – áno či nie?

Reklama

 

 

 

 

 

Bola som si v sobotu zabehať na školskom ihrisku. Okolo mňa krúžil pán s kosačkou a na čerstvo pokosenej tráve sa akosi viac vynímalo pár odpadkov. Nedalo sa vyhnúť, stále mi ťahali oči, a keď som skončila svoje (iba rekreačné, nie som žiadny atlét) okruhy, tak som ich začala zbierať. Igelitka, pohodená pri jednom kríku, mi poslúžila ako kôš. Ale urobila som poriadok len tak „light“, lebo ťažko identifikovateľných kúskov, čo som videla popri múriku vzadu, som sa bez rukavíc trochu bála chytať.

Aj tak som nazbierala celkom dosť – plastové fľaše, plechovky, obaly od tatraniek a rôzne sáčky. Pod jednou z malých borovíc som zasa videla drevo, pripravené na malé ohnisko.

Reklama

 

Nepatrím k zástancom plotov a som veľmi vďačná, že tá stará antuková školská dráha aj nové workoutové ihrisko sú voľne prístupné a kúsok od domu. Ale stále celkom nerozumiem, prečo majú niektorí ľudia taký problém po sebe upratať v nestráženom prostredí? Ruku na srdce, odhodil by niekto z vás plastovú fľašu napríklad v obchodnom centre, kde je plno SBS-károv alebo na ulici medzi ľuďmi, ktorí sa neho pozerajú?

Nejdem tu nikomu kázať, nedávno som to schytala na rodičovskom za svojho syna, ktorý vraj patrí k triednym bordelárom. Viem, čo mám doma. Ale viem aj, že moje upozornenia naňho platia len občas a podmienečne. A zatiaľ som úplne neprišla na spôsob, ktorý by platil nastálo.

Reklama

 

 

 

Len dúfam vo výchovu prostredím, no uvedomujem si aj rozdiely medzi svojimi deťmi. Jeho brat mal autíčka zoradené podľa veľkosti a ešte aj špinavé ponožky dával do koša na pranie zmotané do seba (na čo som potom v duchu trochu frfľala, lebo som ich musela pred praním rozoberať, ale aspoň sa mu nestrácali páry).  Avšak po dlhšom období, strávenom spoločne so svojím neporiadnejším súrodencom, sa aj on stával ľahostajnejší k svojmu okoliu i k vlastným veciam.

Viem si celkom dobre predstaviť, čo si asi mladí myslia. Poriadok je nuda. Upratovanie je otrava, koše sú ďaleko, prečo by som mal odhodiť fľašu do smetiaka, a nebodaj ešte do triedeného, keď to iní nerobia a podobne.

Naši kolegovia z iniciatívy Spoločne pre Piešťany pravidelne organizujú brigády. Čistia Sĺňavu, brehy Váhu, Lido… A nielen oni, samozrejme, jarné či jesenné upratovanie robia aj školy, mesto, firmy, občianske združenia, aktivisti. Nedávno som na Facebooku čítala status istého Piešťanca, ktorý sa na margo školskej brigády ohradzoval v duchu: „prečo by môj syn mal ísť zbierať cudzí bordel? ten čo, smeti odhadzuje, si ešte povie, veď ich za mňa nejakí hlupáci pozbierajú a znovu urobí to isté…“ Priznám sa, aj mne táto myšlienka už párkrát napadla a zo začiatku som do upratovania vonku nemala veľkú chuť. Naupratujem sa doma až až.

Ale po každej z brigád som si znovu uvedomila, že majú svoj zmysel. A možno väčší, ako iné z vecí, činností, ktoré robíme vlastne len pre dobrý pocit. Veď je skvelé, keď potom vidíte kúsok naozajstnej prírody v meste, ktorú si môžete vychutnať bez všadeprítomných kusov farebného plastu či plechu. Dokonca po jednom školskom upratovaní zahlásil môj tínedžer: „Hrozné, koľko tam bolo bordelu.“ A nič o tom, že by sa mu zbieranie smetí protivilo. Zaujímavé. Neporiadok vo svojej izbe alebo v lavici ho zatiaľ príliš netrápi a moje upozornenia ho vytáčajú, ale nevzdávam sa. Niekedy ho donútim, inokedy upracem za neho.

A iná cesta zrejme zatiaľ nevedie ani v spoločnosti. Upozorniť, donútiť, niekedy zodvihnúť a upratať. Vzdelávať. A snažiť sa ísť príkladom pre ďalšie generácie, aj keď je to pre nich otravné, a teraz ešte nevidia či nevnímajú význam vášho správania.

Iste, systémové riešenie to nie je.  Ale má niekto iné?  Ak áno, sem s ním… Ak nie, pridajte sa aj vy, určite nebudete vyzerať smiešne. A trebárs inšpirujete aj ďalších.

Adriana Drahovská, foto: ad, vv, L. Turňa – archív PNky

Reklama