Lívia Gažová: Pán Fico, ty buď kľudný, my nikam neodchádzame

Reklama

 

 

 

 

 

Na zhromaždení Za slušné Slovensko v piatok 16. marca vystúpila tiež architektka Lívia Gažová, ktorá je držiteľkou ocenenia Most 2015 od Rady mládeže Slovenska, ale i Ceny primátora za kultúrny počin roka 2016. Prečítajte si celý jej preslov, ktorý predniesla,

Sú to už asi dva roky, čo som stála pred dilemou. Končila som vysokú školu v zahraničí a rozhodovala som sa, čo ďalej. Či sa na Slovensko vrátiť, alebo nie. Mohla som si vybrať vlastne hociktorú krajinu na svete, no rozhodla som sa vrátiť domov. Tým myslím sem, do Piešťan, nie do Bratislavy alebo Prahy. Za toto rozhodnutie som bola medzi priateľmi považovaná buď za čudnú, alebo za obdivuhodnú.

Vtedy som premýšľala, prečo ja, a hociktorý mladý Slovák, musí podstupovať také bizarné rozhodnutie – rozhodnutie o tom, či sa v jeho rodnej krajine vôbec dá žiť? Prečo je návrat čudný alebo obdivuhodný, ale nie normálny?

Reklama

 

Je to preto, že mladí vidia zúfalé školstvo, ledva prežívajúce zdravotníctvo, spoločnosť založenú na kontaktoch. Vidia korupciu, o ktorej sa hovorí ako o samozrejmosti, vidia apatiu ľudí. Vidia, ako funguje polícia a súdy. Ako sa ničí životné prostredie. A pred pár týždňami videli, ako sa na Slovensku umlčujú novinári.

To neznie lákavo. Naopak, ostať je v mnohých smeroch demotivujúce.

Reklama

 

 

Ako sa majú slušní ľudia snažiť, keď sa im pred očami mrhá miliónmi eur? Ako sa majú slušní ľudia snažiť, keď vidia, akí amatéri sú vo funkciách? Ako sa majú slušní ľudia snažiť, keď charakter je to posledné, čo tu rozhoduje.

Žila som istý čas v Estónsku, v postsocialistickej krajine s rovnakou, ak nie horšou štartovacou čiarou. A musím povedať, že som sa za Slovensko neraz hanbila. Najmä vtedy, keď som videla, ako tam, v krajine podobnej tej našej, fungujú školy, ale napríklad aj plánovanie mesta, na čo sa míňajú eurofondy. Určite ste sa v takomto pocite zahanbenia či hnevu ocitli aj vy a slovenská apatia na vás prišla už pri ceste zo Schwechatu.

Dnes ale vidím niečo osviežujúce – ľudí na zhromaždeniach po celom Slovensku i v zahraničí, ako konečne bojujeme za hodnoty, o ktorých som si myslela, že sa už museli vytratiť. Za čestnosť, záujem, odvahu, rešpekt, dôstojnosť, za schopnosť počúvať. Za podporu médií,transparentnosť, pravdu.

My sa nechceme hanbiť, nechceme byť nahnevaní, nechceme nedôverovať. Máme schopnosti a chceme sa venovať pre krajinu prínosnejším veciam. Bohužiaľ, teraz tu musíme stáť a bojovať za niečo úplne iné.

Neviem, či iná vláda dokáže Slovensko zmeniť. Ale viem, že tá doterajšia nás dohnala na pokraj zúfalstva a súčasnou rošádou si z nás ešte aj robí srandu.

„Pán prezident, ty buď kľudný, ja nikam neodchádzam, ja chcem byť aktívnym predsedom politickej strany.“ Takto sa nám včera svojou demisiou vysmial bývalý premiér.

Dovolím si reagovať na toto drzé vyjadrenie odkazom: „Pán Fico, ty buď kľudný, my nikam neodchádzame, my chceme byť aktívnymi občanmi tejto krajiny.”

Reklama