Zrecyklujte mi prosím niekto myseľ, aj ja sa chcem dívať na šport

Reklama

 

 

 

 

Väčšina tohoto nakloneného a naivného textu vznikla z dôvodu, že v čase, keď má zavládnuť prepotrebný pax dei (mier boží) na uskutočnenie matky všetkých hier, je stále dosť veľké množstvo duší, ktorým chýba rovnako prepotrebný pax tecum (pokoj v tebe).

Z dôvodu prirodzene človeku vrodenej chuti pre spravodlivosť by som chcel byť strážcom brány. Nie som Peter, ale zas nemám chuť strážiť niečo bezvýznamné. Bola by to brána dubová, ktorá by mala znázorňovať moju tvrdohlavosť a neoblomnosť. Najlepšie z dubu zimného radošinského, nech mám v tom ďalekom svete pocit domova.

Reklama

 

Bránu by som si postavil v zóne Alfa pri meste Olympia. Obliekol by som sa do prekrásneho bezvreckového rúcha, na hlavu bobkový list. Žiaden klobúk, ktorý sa dá otočiť na dve strany a z krytu zrazu vznikne miska. Bola by to zóna, kde nedosahujú antické telefóny, aby sa mi nik nesnažil dávať rozumy koho mám vpustiť a koho nie. Jediným kritériom na vpustenie by bola pravda. Stál by som pri bráne, anaforickými preslovom vítal delegácie, športovcov, či politické elity.

Krásna robota, len raz za dva roky na pár dní kopa práce a potom len boží pokoj a pestovať si vrodenú mužskú lenivosť. Stál by som tam pri bráne do mesta Olympia a ako pravý antický učenec by som pokladal prichádzajúcim otázku. Teda najprv by bolo funesovské: „Sem se mi dívejte, sem“.

Reklama

 

 

Takto by som sa pýtal: „Povedz Ty staršina, vodca, je táto tvoja družina to najlepšie, čo si nám mohol sem k nám do Olympie priviesť? Statočne ste bojovali? Vysúťažili ste si miesto v pote tváre, vydreli, vybojovali ako zákon olympijského športu káže? Ťahali ste za jeden povraz, či ste si z doporučení robili lietadielka? Menili ste pravidlá za pochodu, aj ste si všetko prispôsobovali ako pasovalo? Nádherná predstava. Fascinuje ma totižto možnosť, robiť rovinu z dvoch „netorických priamok“. Verím, že sa aj to dá. Tá nonšalancia, tá učenosť v tejto práci, tá noblesa, tá moc nad osudom privrieť niekomu prsty do pántov keď zaklame. 

Naša Monika teda zostáva doma. Platí daň zato, že sa jej okolie venuje športu viac, ako nadväzovaniu sympatetických vzťahov. Konkurent má presne stanovené kritériá a k tomu ešte aj dosť nízko, ale ani tie nesplní. To samotné už zaváňa divnosťou. Prehrať sa dá, človek férovú prehru po čase strávi a je prinútený zaplniť sa tým prepotrebným pax tecum. Keď mala ísť na MS v Kanadskom Londone, žiadali od nej 48 bodov. Ona im dala 53. Od konkurentky na ME v Budapešti chceli len 36, dala im 35,76. Komu záleží pravda na drobných, „paták“ hore – dole. Čo tam po kritériách, dôležité je predsa úplne niečo iné. 

Dnes je však smutná, frustrovaná, nahnevaná a ťažko hľadá motiváciu. Berie to však statočne. Učí sa, číta, trénuje. Urobila preto všetko, aby tou antickou bránou prešla. Bojovala, drela, vyhrala postup s vysoko nastavenými kritériami, no nevyšlo to. Jasné stanovené kritérium SKZ hovorilo, súperka na ME v Budapešti zajazdí limit, ide na olympiádu ona. Nestalo sa tak. Napriek tomu olympijský výbor toto jasné a športové stanovisko krasokorčuliarskeho zväzu neakceptoval a našiel „legislatívne prekážky“. Chutné salto mortale.

Asi fakt potrebujem zrecyklovať myseľ. Už len kvôli tomu, aby som pri pohľade na vztýčenú olympijskú vlajku cítil hrdosť a nemal chuť vztyčovať niečo iné. 

Monika a Ty sa drž a pokračuj v započatom diele. Tá „kopa“ malých dievčeniec, ktoré sa chcú na teba podobať predsa zato stojí. Do toho Japonska by si ma nevzala ? :-)

Autor: Rasťo Gavora Foto: Archív M. Simančíkovej

Reklama