Poradie pacientov určuje lekár…

Reklama

 

 

 

 

Tak toto je veta hodná najvyššieho právnického vzdelania. Ale pekne po poriadku. V pondelok  som mala termín (predvolánka mi prišla doporučene cca pre 3 mesiacmi) v BA na Národnom ústave srdcových chorôb. Určite si poviete, že takáto inštitúcia by mala mať úroveň. Omyl priatelia. Ale od začiatku.

Reklama

 

Zvládne to budúca generácia lepšie? (Ilustr.foto)

Dostať sa dopoludnia na Kramáre, vyžaduje značné šoférske zručnosti. Parkovanie tiež nič moc. Keby som bola golfistka, tak poviem, že sme parkovali na deviatej jamke, lebo ďalej sa už nedalo a viac od blata sme snáď ani nemohli byť. Zaevidovali si ma na centrálnom príjme a poslali kľukatými preplnenými chodbičkami kdesi. Tady-tudy Cecilko… Ale bingo, našli sme ambulanciu. Super, termín mám na 10:30, je niečo pred desiatou, takže v pohode. Ani neviem, kto z pacientov kam patril, ale veď to zistím. Sestričky z jednotlivých ambulancií volali pacientov nežnými hláskami (možno, aby sa snáď niekto nezľakol). Takže v prípade, že ste neboli v dosahu ich „volaní“, smola. Išiel niekto ďalší.

Reklama

 

 

Už sa ako tak utriaslo, kto kam patrí a ja som očami spočítala ľudí pred sebou. OK, ešte traja a idem ja. O trištvrte na dvanásť ma poslali na echokardiogram – to iba vyšla sestrička, skomolila moje meno a choďte tu, do dverí oproti na Echo. Takže po tomto vyšetrení som bola ešte bližšie. Jedna pani, ktorá tam bola ešte dááávno pred nami a ozvala sa, kedy pôjde dnu, lebo už idú ľudia, čo prišli po nej, mala smolu. Jeeej, pani X. ale vy ste mali ísť k pánovi Dr. … To mi je ľúto, že tu čakáte. Hmm, tá „ľútosť“ dohnala dotyčnej pani slzy do očí. Zodvihla sa a išla. Neviem, či k pánovi doktorovi, alebo to vzdala a išla domov.

Ako sa tak uvoľnili stoličky priamo pred čakárňou, spoza rohu pribudli ďalšie dve panie. Vravím v poriadku, nebolo tam miesto, boli tu skôr. Prišiel čas obeda a predo mnou bol už iba jeden pacient. Super, okolo jednej by sme mohli vypadnúť. Medzitým prišli ďalšie tri pacientky. Podotýkam nikto nie akútne. Jedna sa poznala s okoloidúcimi sestričkami. Útržky z ich rozhovoru boli asi takéto: „Bola som si niečo vybaviť v meste a teraz som prišla…“ Myslela som si, že po obede to už pôjde rýchlejšie. Ale som sa prepočítala. Veď práve títo lekári vedia, že aj stres a rýchla práca spôsobujú ochorenia srdca, tak sa neprepínajú.

Rýchla zdravotná priviezla staršieho pána po 70-ke. Prišla s ním relatívne čiperná pani (asi manželka). Zaklopali na inú ambulanciu. Vyšla sestrička a rozhovor sa niesol v duchu:
– Volala som sem do Národného ústavu a pán doktor mi povedal, aby ho záchranka okamžite priviezla.
– Ale s kým ste volali?
– Neviem, v tom zhone som si nezapamätala meno.
– Ale ja potrebujem meno toho lekára, s ktorým ste volali. A musíte ísť najprv na centrálny príjem.
To už ale nevydržal ani záchranár a zapojil sa do rozhovoru:
– Zavolajte mi službukonajúceho lekára a na príjme sme zaevidovaní!

Bingo, pohli sa ďalej. Bledá pani a jej ležiaci muž mali zrazu otvorené dvere do ambulancie. Ešte chvíľu sme všetci v nemom úžase sledovali, aké je dôležité pamätať si mená, lebo inak vás alibizmus prevalcuje. Alebo sa hráme hru z pionierskych táborov:  Ja to nemám, má to číslo…

Do „mojej“ ambulancie sa vrátila pani doktorka z obeda. Mňa poslali na EKG (zasa skomolili meno) – asi piate dvere vpravo. Fajn, teraz už isto pôjdem dnu. Veď je niečo pred jednou, termín som mala na 10:30. Omyl priatelia. Poradie pacientov určuje lekár. Ja by som skôr povedala, že sestra, lebo lekár sedí v ambulancii a nevytiahne odtiaľ nos, takže figu vie, kto kedy prišiel. Iba ak by sa mu táto informácia zobrazovala z centrálneho príjmu. Myšlienka fajn, inak moja naivita. Išla dnu pani, ktorú som spomínala vyššie – tá, čo si bola niečo v meste vybaviť a poznala sestričky. Že by uprednostňovanie známych??? Moja trpezlivosť dosahovala vrchol. Aj lekárka odišla z ambulancie – vraj na vizitu. Vrátila sa asi po pol hodine. Dotyčná pani bola stále v ambulancii. Sestrička vyvolala ďalšie meno. Pani, ktorá práve prichádzala. Priznávam, už som to nevydržala a ozvala som sa. Vraj táto pani má termín. To ma rozpálilo do biela, lebo pochybujem, že by s príchodom niečo pred druhou mala termín skorší ako ja – teda skôr ako na 10:30. Bola som rozhodnutá, že ak nepôjdem dnu po práve prichádzajúcej pani, tak idem domov.

Podarilo sa. Sestrička iba očami ukázala na moju voľnú cestu do ambulancie. Za stolom sedela pani doktorka, vedľa nej pekne zabalená bonboniéra (že by  toľko diskutovaná forma úplatku???). Pokojná, naobedovaná s nacvičenou otázkou: „Čo vás trápi?“ Asi nečakala moju štipľavú odpoveď: “ Trápi ma to, že predo mnou už boli vyšetrení pacienti, ktorí prišli aj dve-tri hodiny po mne!“ Ani to s ňou nehlo, iba sucho doložila – po zdravotnej stránke. Povedala som, čo mi je, prelistovala si moje záznamy, spísala v skratke všetko, čo mám v zázname.

Na moju otázku, z čoho mohlo vzniknúť moje ochorenie mi pani doktorka povedala, že jedným z faktorov je obezita! Bože! Tak ja som tlstá! Je pravda, že za posledné 3 roky som pribrala 6 kíl, ale nemyslela som, že je to až také vážne. Pre tých, ktorí ma nepoznajú ešte uvádzam, že môj BMI index je 25 (kde do 25 je normálna váha a od 25,1 je nadváha; alebo pri výške 176 cm mám 76 kíl). Ďalším dôvodom môže byť nedostatok Omega mastných kyselín – takže mám jesť ryby! Záverom pani doktorka zhodnotila situáciu asi takto: Sledujte sa. Keď vám zlyhá terajšia medikamentózna liečba, dajte si pocket pills (to sú tabletky na heart emoticon, niečo ako prvá pomoc pri paroxyzme – záchvate). No a keby nezabrali, choďte do najbližšej nemocnice, aby vám natočili 12-bodové EKG. Zatiaľ s vami nič nebudeme robiť. Možno takto budete až do 70-ky. Ale vtedy už bude lekárska veda na inej úrovni, tak budeme vedieť viac…

Vyšla som z ambulancie ako omámená. Bolo niečo pred trištvrte na tri, svetlá na chodbách boli už z časti pozhasínané. V pološere som si uvedomila, že som tlstá, budem sa napchávať tabletami (5 denne) a budem čakať, kým mi nebude horšie. Tak na toto sa naozaj oplatilo čakať celý deň!

Čo dodať na záver? Zabitý deň. Som SZČO – deň mi nikto nezaplatil, ako zamestnanému človeku, ktorému takéto niečo platí zamestnávateľ. Mne (teda všetkým podnikateľom a živnostníkom) iba zdvihli odvody. Termín na vyšetrenie je len orientačný – teda záleží, či príde niekoho známy. Ale aj tak si myslím, že čakať na termínované vyšetrenie 5 hodín je dosť. Neviem sa rozhodnúť, či je to zlá organizácia, alebo je chyba v ľuďoch. Keby sa nebralo „bokom“, ale ako kto prišiel (samozrejme okrem naozaj akútnych prípadov), tak by sa mohli zrušiť poplatky u lekára. Alebo by som si ho aj zaplatila, ale nech je termín dodržaný.

V podstate všetko je iba o ľuďoch. Veď je rozdiel, či niektorý lekár vyšetrí za deň 20 pacientov, alebo 5 (hovorím o rovnakom lekárskom odbore). Niekto má pomalé tempo a niekto jednoducho maká. Asi na tom niečo bude: „Když dva delají totéž, není to vždy totéž…“ Na Spiši majú pre pomalšie pracujúcich ešte krajšie porekadlo: „Kakaj ritka abo nie, nech mi rýchlo čas plynie!“

Shirley Schredl, ilustr. foto: th, www.nusch.sk

Reklama