Názory: Andrej Irša – Tvorba versus reakcie

Reklama

 

 

 

 

Občas sa stávame svedkami kolíznych situácií, keď výtvarník zrealizuje dielo v exteriéri a to sa stretne s odmietnutím časti verejnosti, niekedy aj odbornej. Popravde – je to jav, ktorý nie je až tak výnimočný, pretože už dvaja ľudia môžu mať na jednu vec rôzne názory. A tu je reč o podstatne vyššom počte ľudí. Napriek dlhoročnej tvorbe mám prevažne dobré skúsenosti. Z vyše stovky realizácií na verejných priestranstvách poznám len päť, voči ktorým boli zaregistrované nejaké výhrady a len dve, kde bola socha na podnet odstránená ešte pred jej zostarnutím. Jeden prípad z dôvodu neosadenia sochy prijímateľom a druhým prípadom je dva roky osadená socha v mestskom parku v Piešťanoch. Aby bola predstava čo najlepšia, je treba poznať príčiny, dôvody, súvislosti aj dopady. Len tak sa dá dospieť k objektívnemu zhodnoteniu.

Najprv rozoberiem, prečo sa vôbec drevené realizácie na verejných priestranstvách robia.

Reklama

 

Drevo je jedným z najdostupnejších materiálov a dá sa získať zo selektívnych prebierok, kalamít, poškodenia bobrami, údržby parkov, výrubov pri cestách, tratiach a podobne. Na daný účel sa dá získať drevo aj sponzorsky, či za podpriemernú cenu. S drevom sa dobre manipuluje a doprava je pomerne bezproblémová, veľmi dobre a pomerne rýchlo sa obrába a dá sa opracovať na mnoho spôsobov. Drevo vyzerá zaujímavo aj vo fáze stárnutia a degradácie, pričom sa dá upravovať farebne a kombinovať s inými materiálmi. Je použiteľné ako monoblok aj v podobe konštrukcie, vyzerá dobre v spojení s modernou architektúrou, historickými lokalitami aj v prírodnom prostredí. Realizácii môže byť daná funkčnosť, môže slúžiť napríklad ako kreslo a prípadné opravy sú jednoduché. Mimoriadne vhodné na dočasné vyplnenie priestoru, ako vhodný doplnok pre fotografovanie a tiež ako orientačný bod.

Reklama

 

 

Nevýhodami dreva je nízka odolnosť voči poveternostným podmienkam, voči vandalizmu a tiež nízka celková životnosť, ktorá sa pohybuje bez väčších problémov s bežnou ročnou údržbou do 10 rokov, neskôr závisí od viacerých faktorov. Postupne sa však znižuje pôvodného efektu aj funkcie. Drevo ako materiál má tiež určité skryté riziká, vrátane bezpečnostných, tie sa týkajú napríklad straty súdržnosti, či odolnosti voči mechanickému pôsobeniu. Nutné sú samozrejme priebežné kontroly stavu.

Špecifickou formou výtvarných aktivít je sympoziálna tvorba.

Sú tu nároky na bezpečnosť výtvarníkov, aj prizerajúcej sa verejnosti. Autori pracujú za dažďa aj slnka a ich práca je obmedzená časom aj zadaním investora. Naviac – finančne oveľa menej ohodnotená, ako pohodlnejšia práca v dielni, alebo ateliéri. V prípade rozdelenia tém, ktoré prebieha až na vlastnom podujatí, kladie spracovanie návrhu a následne jeho realizácia mimoriadne nároky na prispôsobivosť, aj profesionálne skúsenosti autora. Je to z časti divadelné predstavenie, z časti prednáška o remesle a z časti športový výkon. Rezbárske sympózium stojí jednoducho na iných pilieroch, ako ateliérová tvorba, so skicovaním, modelovaním a dlhodobým upravovaním námetu. Motorová píla, rezné a brúsne kotúče sú nekompromisné – čo sa odstráni, už nejde pridať. V prípade sympoziálnej tvorby, teda akčnej výroby priamo pred očami verejnosti sú tu ešte iné prínosy. Je to kontakt verejnosti s remeslom aj umením, možnosť komunikácie priamo s autormi, doplnenie regionálnej ponuky a aktivizácia záujmov. Z uvedeného je vidieť, že už proces zhotovenia diela má významný spoločenský prínos.

Pozrime sa na financie.

Povedzme, že plne realistická postava v životnej veľkosti stojí v bronzovom prevedení 50 000 eur. Tá istá postava v porovnateľnom spracovaní, avšak v dreve stojí do 5 000 eur. Ak sa jedná o zjednodušenú postavu jej cena je do 1000 eur. Ak sa jedná o sympoziálnu prácu, tak je cena bežne len 500 eur. A to som nespomenul ešte to, že niektoré sympóziá sú finančne poddimenzované a disponujú len čiastkou 300 eur na autora. Povedzme, že také „úsporné“ sympózium trvá tri dni. Faktom však je – že trvá minimálne o dva dni viac. Autor sa totiž musí doma pripraviť, teda nabrúsiť reťaze, skontrolovať a dobre vyčistiť stroje, nabrúsiť dláta, všetko pobaliť a podobne. Po akcii ho čaká vykládka, rozriedenie a vyčistenie nástrojov a strojov, očistenie auta od pilín a tak ďalej, teda trojdňové sympózium trvá tak či tak pre autora päť dní. Denne sa pracuje v priemere 10 hodín. Dopracujeme sa k sume 6 eur za hodinu, čo je hodinová taxa murára, ktorý ale nemá tri motorové píly a kopu ďalšej výbavy. Rezbár používa naviac špeciálne nástroje, ktoré sú veľmi drahé. Výtvarnícka lišta pre motorové píly stojí až 100 eur a kotúče s cenou nad 100 eur nie sú ničím výnimočným. Rezbár má bežne so sebou výbavu v cene 3 000 – 5 000 eur.

Ak by som zarátal pohonné hmoty pre píly, mazivá, spotrebný materiál a akontáciu nástrojov, alikvótne náklady živnosti poplatky i dane, dopravu tam a späť s nutnými presunmi počas akcie tak sa musí z honoráru odrátať minimálne 100 eur. Ak správne rátam, dorátal som sa k výslednej sume 40 eur na deň, teda 4 eurá na hodinu. Avšak to nie je všetko. Práca ďaleko od rodiny, zvýšené riziká vo všetkých smeroch ako naprílad úpal, nachladnutie, nehoda, úraz, krádež existenčne dôležitej výbavy, alebo jej poškodenie extrémnejšou prácou a veľa iných drobností je dôvodom, že rezbár nechodí na sympóziá, aby poriadne zarobil a nadriapal sa na úroveň veľkého umelca. V tejto chvíli už aj laik tuší istú mieru obetavosti a ochoty prísť na základe pozvania na akciu, ktorá býva veľmi často financovaná z grantov a cez sponzoring a ozaj urobená z minima možných finančných prostriedkov.

Teraz od všeobecného viacmenej ilustratívneho popisu prejdem ku konrétnej veci.
Medzinárodné rezbárske sympózium „Sĺňavské slnko“ v Piešťanoch, sa odohrávalo na nábreží Váhu v dňoch 29. apríla až 2. mája v roku 2010 a celé bolo venované pamiatke Ľudovíta Wintera. Zúčastnili sa ho šiesti autori, ktorými boli Marián Hutira, Jozef Chromek, Martin Kalman, Mieczyslaw Gluch, Sebastian Kruczala a ja. Pod pojmom „podujatie“ sa rozumie celá akcia, teda nielen hotové sochy. Súčasťou podujatia bola reálna ukážka pracovných postupov, aktívna komunikácia s pozorovateľmi, odovzdanie sôch a v závere podujatia krst príručky pre výtvarníkov s názvom Rezba motorovou pílou. Jedna z prác mala byť v zmysle požiadavky práve sochou Ľudovíta Wintera, ktorý sa zaslúžil o výstavbu kúpeľov aj mesta, aj ostatné práce však mali svoje zadania.

Ak odrátame čas na prípravu rozdelenie tém a materiálu, obed, ubytovanie a odovzdanie hotových prác o 15:00 posledného dňa, jedná sa len o tri dni práce po deviatich hodinách čistého času. Priemery dreva boli 90 centimetrov a výška 210 centimetrov. Rezbár pri takto koncipovanej požiadavke musí nutne pristúpiť k takému spracovaniu, aby prácu stihol. To znamená, že musí mať skúsenosti, dobrú výbavu a niekoľko ďalších profesionálnych schopností. Plne realistické stvárnenie nie je možné z viacerých dôvodov. Prvým je, že realistické zobrazenie postavy vrátane konkrétnej tváre v dreve, bez predchádzajúcej štúdie v hline, alebo plastelíne je mimoriadne náročné a s prihliadnutím k času naozaj aj nemožné. V úvahu v takomto prípade prichádza buď karikatúra, alebo rezbárska nadsázka. Karikatúra však vo vážnejšom podaní nie je správnou voľbou. Zostalo teda len podanie formou štylizovanej nadsázky.

K návrhu.

Téma bola síce daná podklady k práci som dostal, avšak k stvárneniu prispela jedna náhoda. Vedľa parkoviska v Piešťanoch, kde sme mali zraz bola verejná nástenka. A na nej bol na kancelárskom formáte papiera popísaný osud židov v období Slovenského štátu. Mená, čísla, miesta.

Asi tri krát som si prečítal dokument. Všimol si to aj starší pán, ktorý ma pozoroval a ja som to ani netušil. Prišiel ku mne a spýtal sa: „Ťažko sa tomu verí, že?“ a potom pokračoval: „A predsa to tak bolo.“ Vidiac pred sebou jedného z mála pamätníkov starých čias, spýtal som sa, čo ešte bolo. Pán mi začal rozprávať, že to čo je písané, je len slabý odvar toho, čo bolo prežité. A hovoril veci, ktoré by hádam ani ten papier neuniesol. Keďže som poznal svoju tému, spýtal som sa či poznal Ľudovíta Wintera – dnes už legendárneho budovateľa Piešťan. Áno a dobre. Aký bol a či bol taký ako s a ňom hovorí, alebo píše?

Neviem už, akými slovami mi boli popísané niektoré skutočnosti, no pokúsim sa ich interpretovať tak, ako som ich pochopil. Winter bol skutočne výnimočný človek. No nie je pravdou, že vybudoval Piešťany sám. Nebol umelec, nebol lekár, nebol architekt. Bol vynikajúci stratég a vedel nadchnúť, vybrať a usmerniť schopnosti ľudí k zamýšľanému výsledku. A vraj so zaujatím počúval, aké sú možnosti, kto má aké návrhy a pripomienky. Nie je vraj pravdou, že ho mali ľudia len radi. To sa teraz síce v zmysle utvrdenia kultu osobnosti tvrdí, ale skutočnosť je taká, že Winterovi boli hádzané polená pod nohy, bol aj terčom výsmechu a ponižovania.

Vojna bola extrémnou kapitolou sama o sebe, ale obdobie socializmu, kedy bol mier, je niečo iné. Winterovcom bol znárodnený majetok. Nestačilo však znárodnenie. Musel byť ako reprezentant porazenej buržoázie náležite ponížený. A tých príležitostí sa veru našlo. A neboli to iní, ale najmä domáci. Najmä tí, pre ktorých žil. Tí, ktorým pomohol. Tí, ktorí ešte dnes žijú a zasa po zmene vetra by Winterovi postavili najradšej niekoľkometrovú sochu na vysokom podstavci a najlepšie v strede námestia. Ale on bol na tom tak, že predal aj svoj holiaci strojček, aby mal drobné na jedlo. Nie je žiadnou hanbou, ak niekto padne na kolená. Hanbou ale je, ak ktokoľvek, využijúc príležitosti, kopne mu do boku a pritlačí hlavu do blata. Zrazu som nevidel Wintera ako hrdého elegantného pána. Teda tak, ako ho zobrazovali fotografie. Ako sa vraj má, respektíve musí zobrazovať, aby bolo podanie také, ako ho chceme mať. A nevidel som ho ani tak, ako ho mali všetci radi. O zobrazení bolo v tej chvíli rozhodnuté.

Winter bol v rezbe zobrazený ako rovná postava. Presnejšie, ako rovná osobnosť. Postava zapustením do pozadia vlastne nebola sochou, ale reliéfom. Dojem priklincovania rúk k pozadiu nie je žiadna náhoda pripisovaná ľudovej či výtvarnej naivite. Vychádza z potreby fixácie postavy tak, aby čo najlepšie odolávala vplyvu počasia a bola minimálne náchylná na poškodenie. Zároveň je takéto riešenie parafrázou na postoje ľudí svojej doby, ktoré tlačili Wintera ako osobnosť k pomyselnému múru. Tvár nemohla mať iný výraz ako vážny, až smutný. Dlane boli nezovreté v päsť, alebo voľne spustené, ale účelovo otočené do priestoru pred sebou symbolizovali vzácnu otvorenosť Wintera smerom k ľuďom. Tvár a pochopiteľne celá kompozícia bola úmerná okolnostiam a vzniku zámeru. Nebola posmešnou karikatúrou, ale výtvarnou nadsázkou, ktorá je plne legitímnym vyjadrovacím prostriedkom aj v prípade vážnejších tém.

Takto som teda zhotovil sochu Ľudovíta Wintera. Zadávateľ uviedol aj hlavný dôvod tejto témy. Vraj sa dvadsať rokov reční o zhotovení sochy miestneho dejateľa a nenašiel sa nikto, kto by tento zámer previedol do podoby činu. A tak po dvadsiatich rokov tárania, vznikla drevená socha Wintera za tri dni. Osadenie bolo v réžii mesta Piešťany a nepoznal som ani zamýšľané miesto umiestnenia.

Či bolo miesto vybrané správne alebo nie – to neviem posúdiť. Hlavným dôvodom však nebolo ani tak dlhodobé umiestnenie sochy, ako dočasná náhrada kvalitnejšieho podania. Išlo najmä o iniciáciu príslušných aktivít, aby sa Winter dočkal ozaj reprezentatívneho spracovania. Po krátkom čase, presnejšie 11. 2. 2011 bolo založené Občianske združenie Pro Winter, ktorého zámerom je zhotovenie sochy Ľudovíta Wintera z bronzu. Po približne piatich rokoch bola vyzbieraná štvrtina nákladov potrebných na zhotovenie sochy. Ak to takto bude pokračovať – o pätnásť rokov bude hádam socha hotová. Socha nebude v obrovskom formáte a nebude na vysokom podstavci.

S odstupom času som sa dozvedel, že socha Ľudovíta Wintera v mojom podaní už nie je na svojom mieste. Odstránená bola vraj po dvojročnom „boji“ miestnej výtvarníčky, ktorá v záujme dosiahnutia cieľa rozhodne nešetrila kritikou. Na margo údajnej dehonestácie osoby Ľudovíta Wintera sa núkajú otázky: Ako dehonestujúco na nás pôsobí polonahý Kristus, s ranou v boku tŕňovou korunou a priklincovaný na kríži? Ako dehonestujúco na nás pôsobia pomníky venované obetiam fašizmu a komunizmu, teda vyziabnuté, holé, smutné a inak emotívne spracované postavy? Socha Ľudovíta Wintera ako budovateľa aj obete dvoch epôch nemala určite tak výrazný depresívny náboj. A predsa…

Odstránením sochy zmizla pomyselná časomiera. Drevená socha Ludovíta Wintera mala vo vienku stárnutie a degradáciu. Mala pukať, strácať farbu a získavať patinu času. Socha mala byť jednoducho mementom, nie náhradou za zamýšľané a v bronze stvárnené dielo.

Pointou bol tento význam:

Ak chceme prejsť cez vodu, je lepšie, ak nám istú dobu slúži lávka a neskôr most. Ak budeme len snívať o moste, je celkom možné, že celý život sa budeme len brodiť.

Priebeh odstránenia poukazuje na to, že najmä ľudia, ktorých sa dotkla skrytá podstata diela, neunesú tiaž výtvarne zašifrovaného odkazu. Odstránenie bez vedomia autora, ale s dehonestujúcimi komentármi v diskusiách, považujem za zbabelosť.

Neotesanosť vyjadrovania v prípade výtvarníčky je oveľa väčšia ako kritizované „brvno“. Žiadna škola, žiadne cestovateľské skúsenosti a ani zaslúžilý vek nenahradia chýbajúcu elementárnu slušnosť. V civilizovaných krajinách je možnosť obhajoby jedným zo základných práv. A to právo nie je odopreté ani najťažším zločincom.

Poznám viacero prípadov odstraňovania sôch. Hádam najväčším to boli sochy niekoľkých ročníkov medzinárodných rezbárskych sympózií Hany Wichterlové v Prostějově, okolo 57 autorov z 19- ich krajín za desať rokov fungovania. Ak by sa dalo veriť uvádzaným dôvodom, v tomto prípade vraj výrazné poškodenie sôch a náročná údržba, tak by rozhodne nebola zrušená webstránka, ktorá toto sympózium popisovala doslova ukážkovo, zmizli základné informácie, autorov, diela, ročníky, online dokumenty a bola dokladom vrcholného podujatia vo svojej kategórii, rovnako ako reprezentatívnym dokladom činnosti mesta.

Tá stránka obsahovala ozaj veľa odvedenej práce. Mesto by nielen nezruinovala, ale ani výrazne finančne nezaťažila, pretože fungovala pod mestským webom. Ono, pri podrobnejšej znalosti faktov zistíme, že sa jedná spravidla o takzvané žabomyšie vojny, snaha o likvidáciu zásluh predchádzajúcej garnitúry, oponentov a maskovanie vlastnej neschopnosti (udržiavať, rozvíjať vážiť si…). Samozrejme, iniciátori nikdy neuvedú skutočné dôvody. Veď zamaskovať sa dajú odbornosťou, posudkami, zmanipulovanými názormi a znôškou iných argumentov.

Zvláštne aktivity jednej osoby v Piešťanoch majú aj iné podoby. Výtvarníčke totiž vadia aj iné sochy, vrátane zmienenej bronzovej, ktorá ešte len má vzniknúť a prebieha zbierka na jej realizáciu. Čo k tomu dodať? Nájdite si informácie na internete. Výtvarníčka síce nemá vlastnú webstránku, nie sú dostupné žiadne kvalitnejšie referencie a doklady činnosti, ale kritika v jej podaní už zaberá dosť priestoru. To je aj dôvod napísania tohto článku.

Čo sa týka Piešťan – obdivujem neuveriteľnú húževnatosť a aktivity mnohých občanov aj zástupcov mesta. Zároveň však vyjadrujem poľutovanie, že stačí oveľa menej neprajníkov a veci stoja, alebo vedú k horšiemu.

-Andrej Irša-

Reklama