Milí ľudia Nežnej revolúcie,

Reklama

 

 

 

 

 

nikdy som sa veľmi nerozumela politike, a preto bude môj odkaz pre vás čisto osobný. Som jedno z tých detí, za ktorých budúcnosť ste bojovali vyzbrojení kľúčmi na námestiach. Totalitu som nezažila ani okrajom, zato slobodnú krajinu si užívam plnými dúškami. Ďakujem vám za to.

Reklama

 

Študujem v zahraničí, píšem si po internete, čo sa mi zachce, cestujem po svete. Rozprávam, keď chcem, čítam, čo chcem, obliekam sa, ako chcem a chodím, kam chcem. Neviem si ani len predstaviť, že by som bola hocako obmedzovaná, tak ako ste boli vy. Ďakujem, že ste pre mňa vybojovali slobodu. Vycítili ste správne, že prichádza niečo veľké, celé sa to chvelo a vy ste tomu pomohli. Cením si to o to väčšmi, že ste boli v mojom veku, v mojej súčasnej pozícii – študenti vysokých škôl, umelci. Dnes ste moji rodičia. Nebáli ste sa, alebo možno aj báli, ale spolu ste to dokázali. A ja vďaka vám môžem písať do piešťanského online magazínu z niekoľkosto kilometrov vzdialených Atén.

I tu máme oslavy 17.novembra. Sú ale honosnejšie, možno úctivejšie. Presne v tento deň v roku 1973 sa na študentov, pokojne protestujúcich na pôde Technickej univerzity, vyvalili spoza oplotenia tanky. Pri prestrelke zomrelo niekoľko z nich. To bola posledná kvapka pred pádom diktátorského režimu v Grécku. Podobný scenár ako v Československu, i dátum, mali aj hymnu ozývajúcu sa námestiami. Len ich Marta Kubišová sa volala Nikos Xylouris. Brána, ktorú tanky zničili, je na našej fakulte dodnes tichým monumentom. Pripomienky udalostí začali už vo štvrtok mnohými diskusiami, prednáškami, výstavou a koncertom na pôde školy. Celé mesto žije výročím tohto významného dňa. Vrchol programu je sprievod mestom, trasa ako v sedemdesiatych rokoch. Sú tunajší študenti viac znalí problematiky? Myslím, že nie. Len si hrdinstvá svojich rodičov cenia viac.

Reklama

 

 

 

Akí sme my? Z pohľadu médií apatickí k celej problematike, neznalí. Ale ja popravde poznám veľa ľudí v mojom veku, ktorí si november vážia. Nemám rada tie skoro až hanlivé názory, že my mladí o Nežnej nič nevieme, že je to pre nás len ďalší dátum z učebnice dejepisu. To nie je pravda – aspoň v mojom prípade. Samozrejme, neviem toľko, ako by som chcela. Nebola som tam, hoci by som rada, no nie som k týmto veciam ľahostajná. Ako by som mohla byť, keď aj moji rodičia boli súčasťou? Rozprávali mi príbehy, pozerali sme spolu dokumenty, snažila som sa o revolúcii čítať a počúvať a som na ňu hrdá. Mám zimomriavky pri sledovaní záberov z novembrových námestí, husiu kožu, keď svorne spievajú a slzy v očiach pri počúvaní príbehov z prvej ruky.

A taká nadšená si čítam komentáre a neverím vlastným očiam: Hanbím sa, že som tam stál, alebo: November je príklad toho, ako sa dajú ľudia zmanipulovať. Objavili sa dokonca aj názory, že všetko bolo vopred pripravené, naivné a odvtedy sa iba kradne.

Dvadsať štyri rokov uletelo rýchlo. Vaše činy si stále vážim. Trochu sa mi ale zdá, že skepsa skresľuje pohľady, väčšmi sa sústreďujeme na rozmnožené ale, prevažujú mínusy. Ste naozaj sklamaní, nespokojní? Ja nie.

Moja vďaka k tvorcom revolúcie sa nezmenila. Ba čo viac – rastie.

Text a foto: Lívia Gažová

REKLAMA

Reklama