Názory a komentáre

Dušan Ondrušek: Rolety v spoločnosti

Published

8 rokov ago

10. septembra 2016

PNky.sk

Reklama

Mestská vyhláška v dánskej Kodani prikazuje, že prízemné priestory budov musia ostať odkryté, aby bolo vidieť dovnútra. Reštaurácie, firmy i súkromné byty nemajú používať rolety, závesy ani slepé výklady. Priehľadnosť dovnútra dáva ľuďom na ulici správu, že nie sú sami. Posilňuje to v nich pocit bezpečia. Ukazuje sa, že tento typ transparentnosti pomáha znižovať kriminalitu. Iné krajiny pestujú presný opak. (Ne)kultúra uzavretosti znamená vysoké múry, oddelené svety, prísne a nepriestupné bariéry medzi súkromným a verejným svetom. V Afganistane sú rolety na oknách kvôli slnku aj ľuďom spustené celý deň a zvedavec, ktorý nakúka do dvora, sa môže stretnúť so streľbou domáceho. Podobné rozdiely v otvorenosti či uzavretosti vidíme aj vo virtuálnej komunikácii.

Časť z nás chodieva na internet, aby sme si zažili otvorenú komunikáciu so známymi aj neznámymi. Očakávame otvorené obojsmerné debaty, súhlas i kritiku, ochotu hovoriť aj počúvať. Diskusiu, kde sa nik z nás neskrýva za svoju anonymitu, ale hovorí za seba. Iná časť debatérov sa takejto diskusie bojí. Odvážni sú iba v „prítmí“. Zahalení anonymitou cítia radosť a zadosťučinenie, že si môžu bez rizika zapoľovať na tých, ktorí sa nemajú kam schovať. Patologické situácie „rozhovorov z prítmia“ dodávajú slabochom energiu. Hejt a poľovanie z prítmia im môže dodávať pocit, že konečne niečo znamenajú.

Reklama

Niekedy si neinformovane myslíme, že najhlasnejší hejteri, autori nenávistných osobných útokov a konšpiračných komentárov na internete sú agresívne silné typy. Ale verbálna či fyzická agresia je takmer vždy prejavom slabosti, mindrákov a frustrácie bez východiska. Napriek decibelom, napriek útočnosti u ľudí, ktorí sa tak prejavujú, nejde o silné osobnosti. Odvaha sa takto neprejavuje. Skôr než strach by sme voči nim mali pociťovať súcit. Vnímať ich ako niekoho, komu sa nedarí žiť tak, ako by chcel. Preto hľadajú objekt nenávisti, preto potrebujú vyvolávať strach. Môžeme voči nim cítiť ľútosť, ale neznamená to nechať si vnútiť pravidlá komunikácie a uzavreté svety, ktoré vyhovujú slabochom. Verím, že máme na viac. Na to, čo si vyžaduje naozajstnú odvahu. Usilovať sa o svet, kde sa cenia otvorené priestory a priezračnosť. Nie vysoké ploty, nenávisť a prítmie.

Dušan Ondrušek začal v roku 1991 ešte na Univerzite Komenského realizovať program prevencie a riešenia konfliktov, ktorý sa neskôr pretvoril do neziskovej organizácie PDCS, ktorú potom viedol a rozvíjal vyše 20 rokov. PDCS sa snaží kultivovať priestor pre dialóg, šíriť poznatky a zručnosti pre alternatívne spôsoby riešenia konfliktov, hlavne v oblasti komunitných a verejných konfliktov. Pôvodne pracoval ako psychológ, venoval sa poradenstvu a terapii, ľuďom ktorí potrebovali pomoc v životných ťažkostiach alebo cítili, že sa potrebujú rozvíjať na svojej životnej ceste. Je autorom a spoluautorom 11 kníh a mnohých odborných článkov publikovaných doma a v zahraničí.

Reklama