Aj hejteri žijú len raz. Vďakabohu

Reklama

 

 

 

 

Pred Domom umenia za mnou počas osláv otvorenia letnej kúpeľnej sezóny a deväťstého výročia prvej zmienky o Piešťanoch stála jedna šesťdesiatnička. Počas celého ceremoniálu mi spolu s manželom priamo do ucha vysielali podcast svojho ohováracieho rádia. 

[singlepic id=43427 w=320 h=240 float=left] Okomentovali úplne všetko. Samozrejme, s príslovečným piešťanským negativizmom. Že prečo primátorovi hovoria len Remo a prečo dostal darček. A čo za kravatu si to zasa vzal?! Pani neustále krúti hlavou. „Ale vieeš čo ty…“, zdôrazňuje sikavky. Div že si neodpľuje na adresu hlavy nášho mesta. Neodpustí si ani pár viet typu „Ty si nám tu teda chýbal!“ Pri predostieraní histórie Piešťan krčila nosom, že čo to zas vyťahujú a každé ministrovo sloveso opravila predponou ne. Ironicky sa pri tom smiala. Asi desať ráz zopakovala slovo „bejvávalo.“

Reklama

 

Rušičku zapla aj pri príhovore Klausa Pilza. Som presvedčená, že v kabelke mala na neho pripravené rajčiny. Pani sa vyjadrila ku každej skupine v sprievode, okomentovala každý kostým, pieseň, učiteľku i známeho.

„Henten z nášho vchodu chodí na tých drezínach?“ opovržlivo šomrala. Zazdalo sa mi, že niečo šepla mužovi, aj keď som sa obrátila s malým obtrením o jej čierny kabát. Keby vedela, ako by som ju hneď obliala studenou vodou, ako frfľajúcu slečnu z reklamy na Zlatú studňu, asi by si stala o tri kroky ďalej. Jedinú vec, ktorú pochválila, bolo natiahnutie piešťanskej vlajky skrz schody Domu umenia: „Šak tí papaláši nemusia šecko videt.“

Reklama

 

 

Ak by existovala vakcína proti nákaze frfľaním, už by som ich mala v sebe päť. Program pokračoval aj napriek ženiným sťažnostiam na dážď (za ktorý nevyhnutne mohol riaditeľ kúpeľov).

V jednom z príhovorov sa hovorilo o tom, čo mesto vlastne tvorí. Okrem prirodzeného priestoru, v ktorom sa pohybujeme, krásnej krajiny a architektúry, sú to najmä ľudia.

A bohužiaľ, veľká časť z Piešťancov by sa našla v mojom opise pindajúcej dámy. Nadávajúc na všetko zabúdajú na to dobré. Nevidia alebo odsudzujú tých, čo sa snažia: „A nejde a nedá sa. A vtedy bolo lepšie. A teraz je všetko na hovno. A nič s tým nespravíme.“

Teta v čiernom kabáte, veď vám sa tu tak dobre žije! Predstava Piešťan z dôb Wintera, nostalgické spomienky, to vám nedovoľuje sa pozrieť na naše mesto optimisticky. Chýba vám nadhľad. A aktivity. Ako sa zapájate? Čo robíte naviac okrem nadávania? Prečo hneď nenávidíte ženu v kvietkovaných nohaviciach a pochvala vám nič nevraví? O blaho ľudstva sa snažíte jedine vo svojej kuchyni. Treba cestovať a porovnávať. Vážiť si, čo máme.

Piešťany sú jedinečné mesto s veľkým potenciálom. Škoda, že tu chýba i ten ľudský.

Text: Lívia Gažová Ilustr. foto: Martin Palkovič

Reklama