Výtvarník Pavol Bratranec chce objektom vzdať poctu Antonovi Srholcovi

Reklama

 

 

 

 

 

Piešťanský výtvarník Pavol Bratranec plánuje vytvoriť priestorový objekt s názvom Pocta Antonovi Srholcovi alebo skrátene PAS. Umiestnená by mohla byť v našom meste a má prezentovať nielen významnú osobnosť katolíckeho kňaza, ktorý za svoju vieru prežil prenasledovanie komunistickým režimom, väzenie, mučenie i ťažbu uránu v Jáchymovských baniach, ale aj pravé kresťanské a ľudské hodnoty, kultúrnosť a ohľaduplnosť života a človeka. Inštalácia by mala pozostávať z písmen AS, ktorých spojenie tvorí znak ryby, ako známeho symbolu ranného kresťanstva. Viac o tom, čo pre miestneho umelca Anton Srholec predstavuje, prečo sa rozhodol vytvoriť dielo, ale i čo ho k tomu viedlo sa dozviete v rozhovore. 

Reklama

 

Je podľa tvojho názoru dôležité vzdať poctu Antonovi Srholcovi, teda človeku, ktorý mal nesmierne ťažký život a napriek tomu nezanevrel na ľudí, ale naopak sa im snažil s pokorou pomáhať?

Myslím si, že práve preto akým spôsobom žil, je dôležité vzdať mu hold. Ako národ sme mu to jednoznačne dlžní, pretože Anton Srholec prezentoval hodnoty Slovákov. Sme mierumilovný, pokojný a pohostinný národ, ktorý vie tvrdo pracovať, vie sa vysporiadať so svojim osudom a dokáže mať rád život. To sú podľa mňa hodnoty, ktoré by sme si mali uvedomovať a nezanevrieť na ne. Priestorový objekt je dávkou môjho osobného vkladu, ktorá má nielen pripomínať jeho životnú cestu, ale zároveň pripomína snahu pošpiniť jeho meno, aby zahrdzavelo a skončilo na pomyselnom smetisku dejín. Náš António musel mať naozaj nesmierne silnú osobnosť, keď to všetko vydržal.

Reklama

 

 

 

Kedy a ako vznikla myšlienka vytvoriť inštaláciu?

K myšlienke ma priviedlo viacero rôznych vplyvov a vonkajších vnemov, s ktorými som bol konfrontovaný. Na Slovensku sa často odhaľujú pomníky a pamätné tabule, ktorých prínos je minimálne rozporuplný, či už to bolo z obdobia komunizmu, alebo z fašistického obdobia Slovenského štátu.

Človek si často uvedomí skutočnú hodnotu niekoho, alebo niečoho, až keď o to príde. Dôraznejšie som začal vnímať osobnosť Antona Srholca bohužiaľ až po jeho smrti a s radosťou si uvedomil, že ňou sa nič nekončí. Práve naopak. Sám António hovorí, že neverí v smrť, len sa vyzlečie z ľudského tela. Pochopil som, aký obrovský poklad a odkaz tu pre nás zanechal a je našou radosťou a povinnosťou tento dar užívať. Anton Srholec bol obrovským prínosom pre tento národ a dovolím si tvrdiť, že patrí do učebníc dejepisu a pokladám ho za jednu z najvýznamnejších osobností druhej polovice 20. a začiatku 21. storočia. Svojim životom, hodnotami a konaním si to jednoznačne zaslúži.

Ak by si si mohol vybrať akékoľvek miesto, kde by si chcel sochu nainštalovať?

Piešťany sú mojim rodným mestom. Žijem tu. Prial by som si, aby bol objekt umiestnený vo verejnom priestore, kde by ľudia mohli na chvíľu postáť, posadiť sa, zamyslieť sa, kontemplovať.

Z akého materiálu bude socha vyrobená a aké by mala mať rozmery?

Pôvodný zámer bol urobiť ju z dreva, ale nakoniec som sa rozhodol pre železnú konštrukciu. Predná a zadná strana v rozmeroch približne 3 x 1,20 metra by bola vyrezaná laserom, tretí rozmer by následne pridala vnútorná konštrukcia, ktorú bude uzatvárať bočný kovový obvodový plášť. Časť objektu by sa následne nechala vplyvom pôsobenia vonkajších podmienok na povrchu skorodovať, po čom by bola ošetrená a korózia zastavená, aby materiál nepodľahol deštrukcii.

Koróziu možno chápať ako odkaz na väzenskú celu so zahrdzavenými mrežami na oknách a dverách, ktoré sú znakom neslobody, predovšetkým neprávom odsúdeného človeka. Hrdza však prechádza do symbolu kresťanstva – kríža, ktorý ako biely artefakt demonštruje skutočnú hodnotu, vieru a lásku Antónia. Ukazuje cestu, po ktorej sa rozhodol kráčať životom a nikto a nič mu v tom nezabránilo.

Je dôležité prezentovať vieru a to, aby sme sa hlásili k pravým kresťanským hodnotám, teda ústretovosti, pokore a láske k blížnemu?

Myslím si, že viera neznamená koľko a ako často človek chodí do kostola, ale mala by byť obsiahnutá v živote. Neznamená to, že ateista je menejcenný, alebo horší človek. Anton Srholec bol katolícky kňaz a salezián, ale nikoho do viery nenútil a vnímal to tak, že je to každého individuálne a slobodné rozhodnutie. Vieru prenášal do každodennosti a ponúkal ju ako jednu z možností na obohatenie života. Ako svetlo, ktoré ukazuje cestu v temnote.

Je pre teba Anton Srholec vzorom?

Anton Srholec mi pripomína môjho starého otca, ktorý bol mojim veľkým vzorom. Napriek väzeniu, všetkým krivdám, odstrkovaniu na perifériu a všetkému čo mu bolo odopierané, paradoxne aj po novembri 1989, kedy už na to ani nebol dôvod, vedel vyjadriť lásku k životu. Miloval život. Nezištne ju dával tím najposlednejším, ktorých zdvíhal z ulice. Láskou, vierou a ľudskosťou im ukázal cestu z bezvýchodiskovej situácie.

Vierou a láskou v život, podobne ako môj dedo Jozef Bratranec, obohacoval svoje okolie. Nesmierne som na ňom obdivoval, že človek narodený v New Yorku, absolvent Baťovej školy, ktorý prežil dve svetové vojny, deportácie nevinných ľudí, znárodňovanie, okupáciu, normalizáciu, revolúciu, prelom tisícročí, miloval život v Českoslovenku i na Slovensku, cez všetky jeho útrapy. Je pre mňa veľkým mementom.

Prečo by sme podľa teba mali prezentovať Antona Srholca práve v Piešťanoch?

Myslím si, že Piešťany rezonujú ako kozmopolitný priestor a nielen vďaka výstavám vo verejnom priestore, akou je Socha piešťanských parkov, ale aj kúpeľnej tradícií sa v Piešťanoch stretávali ľudia z celého sveta. Dokazujú to aj dva najsilnejšie ročníky Sochy piešťanských parkov 1969 a Polymúzický priestor: Socha – objekt – svetlo – hudba z roku 1970. Boli to medzinárodné výstavy plastík a objektov v plenéri. V odvážnych kurátorských konceptoch prezentoval tvorbu svetových umelcov v konfrontácií s dielami prevažne mladých slovenských výtvarníkov legendárny slovenský výtvarný kritik Ľubor Kára. Komunikoval so špičkovými výtvarnými umelcami Európy a sveta, akými boli Alexander Calder, Christo, Niki de Saint Phalle, Agostino Bonalumi, Martial Raysse, Karl Prantl, Jean Tinguely, ako aj s kritikmi zvučných mien ako Giulio Carlo Argan alebo Pierre Restany.

Mohli a mali by sme nadviazať na túto tradíciu, nemali sa uzatvárať, ale naopak otvoriť sa svetu a zatraktívniť tento priestor. Pre mňa je v prvom rade dôležitá realizácia objektu, ktorému verím. Dlho som sa pohrával s formou a pri jednom z mnohých návrhov som spravil zopár ťahov a zrazu som vedel, že toto je ono. Bol by som veľmi rád, keby si dielo našlo miesto v Piešťanoch a bol by som hrdý, že moje rodné mesto vzdalo úctu Antonovi Srholcovi a všetkým dobrým ľuďom.

Anton Srholec je skutočná osobnosť nielen slovenského národa. Môžeme byť pyšný, že bol jedným z nás. Nemusíme personifikovať, heroizovať a glorifikovať vymyslené mýty a legendy. Bol skutočnou osobou a dokázal nezištne vykonať veľa dobrého. Odovzdal sa ľuďom. Šťastie mali tí z nás, ktorých objal svojim náručím a požehnal im. Jedna z najdôležitejších myšlienok, ktoré prezentoval bolo, že budúcnosť je v tom nebyť viac Slovákom, ale byť lepším Slovákom. To, že sa budeme snažiť žiť lepší život, totiž bude znamenať, že sme na seba hrdí.

Je podľa teba dôležité v dnešných časoch prezentovať pozitívne príklady toho ako žiť?

Musíme si uvedomiť, že tu máme mnohých národných hrdinov, ktorý patria do histórie Slovenska. Anton Srholec je pre mňa jeden z nich, nielen kvôli tomu čo prežil, ale hlavne ako sa s tým dokázal vysporiadať. Ten svoj pohnutý osud, väzenie, úmornú prácu v uránových baniach i pohanu. Postavil sa proti tomu nesmierne statočne, akoby bol vedený nejakou vyššou mocou a snahou zanechať pozitívne posolstvo. Nezišiel z cesty a dokázal odovzdať celú osobnosť svojmu poslaniu. Takíto ľudia síce na Slovensku sú, ale je ich veľmi málo a podľa mňa je dôležité, aby sa o nich vedelo a nikdy nezabudlo. Verím tomu, že jeho myšlienky i jeho život sú nádejou, motivujú a inšpirujú najmä v ťažkých chvíľach.

Čo bol podľa teba jeho najväčší prínos?

Anton Srholec namiesto sebaľútosti obetoval svoj život druhým, začal doslova zdvíhať tých najposlednejších ľudí z ulice a neváhal im podať pomocnú ruku. Videl tých, ktorých často nechceme vidieť, tvárime sa, že neexistujú a sú hanbou národa, no on ich neprestal považovať za ľudí a svojou humánnosťou im dával nádej do života. Ukázal im, že nie sú v úplne bezvýchodiskovej situácii a naozaj veľa bezdomovcom pomohol z ulice naspäť do života. Objekt by mal okrem Antona Srholca pripomínať aj všetkých dobrých ľudí, pretože verím, že dobrí ľudia na Slovensku stále sú a nič na tom nezmení ani neustále napádanie zlobou, povrchnosťou a nenávisťou. Som presvedčený, že je to pre nás v dnešných časoch veľmi potrebné a dôležité.

-lt-

Reklama