Vladimír Štric: Piešťany sú ideálne festivalové mesto

Reklama

 

 

 

 

 

Jubilejný 10. ročník Medzinárodného filmového festivalu Cinematik skončil a počet projekcií v meste sa opäť vrátil do normálu. Vladimír Štric má s filmom naozaj bohaté skúsenosti, pôsobil ako režisér v Slovenskej filmovej tvorbe, momentálne pracuje ako pedágóg na Akadémii umení v Banskej Bystrici, vedúci Media Desk Slovakia a tiež zastáva funkciu umeleckého riaditeľa Cinematiku. V rozhovore s ním sa dozviete, prečo si organizátori vybrali pre festival práve Piešťany, či je dôležité pozerať filmy v kine, ako vníma spoluprácu s podnikateľmi a ešte mnoho ďalšieho.

Reklama

 

Prečo, keď ste sa pred desiatimi rokmi rozhodovali, kde usporiadať festival, padla voľba na Piešťany?

Rozhodovanie nebolo také komplikované, ako sa môže na prvý pohľad zdať. My všetci z organizačného tímu si myslíme, že Piešťany sú ideálne festivalové mesto, pretože sú veľmi blízko Bratislavy, človek je tu za štyridsať minút po diaľnici a zároveň je to mesto v závetrí. Je tu pokoj, ticho, sú tu pekné parky, je tu infraštruktúra. Aj vtedajší pán primátor sa ukázal ako veľmi ústretový a festival v meste privítal úplne bez debaty.

Reklama

 

 

 

Naplnili Piešťany vaše očakávania?

Určite áno. Mesto je krásne a myslím si, že centrum, parky a prepojenie na kúpele a kúpeľný ostrov ponúka úplne jedinečný mix zázemia a prostredia pre filmový festival. Tých hotelov je toľko, že je len ťažko pravdepodobné ich všetky naplniť. Okrem centra je veľa hotelov aj na Sĺňave a len v kúpeľoch je 2000 ubytovacích miest. Povedal by som, že mesto je pripravené na niečo, čo ešte len príde a nemám na mysli festival, ale turistický ruch a možno práve náš festival ho pomôže naštartovať.

Prečo ste si ako čas pre usporiadanie zvolili práve polovicu septembra?

Nie je to žiadna náhoda. O tomto sme mali vždy dlhé diskusie a i keď sa vykryštalizovali dva tábory, z viacerých dôvodov sme sa rozhodli pre september. Predovšetkým sa musíme pozerať na festivalovú mapu Slovenska. Máme pomerne veľké festivaly v marci a apríli, dva sú v júni a ďalší je v novembri. Logicky z toho vyplynulo, že najlepším termínom bude koniec leta. Pre nás by bol úplne ideálnym dátumom koniec augusta a začiatok septembra, lenže v tom čase je tu Lodenica. Piešťany bohužiaľ nie sú takým mestom, ktoré by znieslo dva festivaly paralelne. To znamená, že preto sme sa my museli posunúť na termín okolo 15. septembra, lebo vtedy je tiež voľno. Tento rok sa podarilo, že voľno vyšlo na utorok a ten, kto prišiel v piatok a na pondelok si zobral dovolenku, mohol byť na festivale 5 dní.

A čo festivaly v Toronte a Benátkach, ktoré sa konajú v podobnom dátume ako Piešťany?

Do veľkosti sa s týmito festivalmi nemôžeme absolútne rovnať, lebo Slovensko jednoducho nemá takú ekonomickú silu, aby do filmového festivalu mohlo investovať tak obrovské prostriedky. Pre nás je v niečom dobré a v niečom zlé, že je Cinematik po Benátkach. Dobré je to v tom, že sme na ne naviazaní. Môže sa nám podariť, že keď niekto ide do Benátok a už je v Európe, nemá až taký problém prísť do Piešťan. Filmy majú svoju distribučnú stratégiu a dosť často sa stáva, že chcú mať premiéru v Benátkach. Filmy dovtedy nie sú k dispozícii a niekedy teda musíme čakať na premiéru filmu, na druhej strane veľa festivalov je cez leto, takže filmy z Berlínu, Cannes, Karlových Varov sú dostupné.

Tento rok je na Cinematiku dohromady 162 filmov, ktorý z nich bolo najťažšie získať?

To je ťažko povedať. Asi najťažšie bolo získať dva roky dozadu Jarmushov film – Len milenci prežijú. To bola neuveriteľne komplikovaná logistická akcia, pretože to bolo jedno z úplne prvých premietaní po Cannes. V tej dobe ešte film nemal premiéru v Amerike alebo Paríži a film už videli diváci v Piešťanoch. Naši priatelia z Continental Filmu, ktorí na Slovensku zastupujú Warner Brothers boli distribútormi filmu a vyvinuli sktočne veľké úsilie. Kým sa ku nám film dostal, boli do toho zapojení ľudia v Londýne, Los Angeles, u nás a po možno 35 mailoch sme sa dohodli na tom, že to budeme môcť uviesť na Cinematiku.

V čom sa festival najvýraznejšie zmenil od roku 2006?

Ja si myslím, že sa veľmi zmenil v tom, že je väčší a aj my z organizačného tímu sme už o niečo skúsenejší. Organizačne je naozaj výborne pripravený, o čom svedčí aj to, že doteraz sme nemenili ani jeden film, všetky boli premietané tak, ako bolo naplánované a to nie je samozrejmosť. Napríklad v Benátkach sa ľudia často sťažujú na to, že filmy sú premietané v inom čase alebo kine ako bolo naplánované. Náš organizačný tím, ktorí tvoria mladí ľudia, toto naozaj zvláda perfektne. Z ostatných vecí by som asi spomenul mesto Piešťany, ktoré sa k nám postavilo naozaj skvele. Súčasný pán primátor Miloš Tamajka nadviazal plynulo tam, kde sme pred jeho nástupom prestali. Myslíme si, že tá spolupráca s mestom je nesmierne dôležitá, vďaka nim máme kinosály a sme vďační za podporu. Možno je toto dobrá príležitosť k výzve na lepšiu spoluprácu s miestnymi firmami a podnikateľmi. Mám pocit, že v tejto oblasti spolupráca veľmi nefunguje. Festival robíme už desať rokov a myslím, že sme už jednoznačne dokázali, že ho chceme robiť práve tu.

Čím to je, že sa jadro organizačného tímu vôbec nezmenilo?

Myslím, že je to tým, že všetci majú festival radi. Na prvý pohľad to môže vyzerať ako idylka, ale už sme mali kopec diskusií a argumentačných výmen názorov. Tie debaty bývajú niekedy dosť vyhranené, ale keď sme tesne pred festivalom, tak na to už nie je čas. Treba asi povedať, že každý z nás má okrem festivalu aj vlastnú prácu, nikto to teda nerobí na plný úväzok a Cinematiku sa venujeme vo svojom voľne. V polovici septembra si každý berieme dovolenku v práci a sme na festivale. Asi by som to pomenoval tým, že Cinematik je pre nás takou amatérskou láskou, ale amatér je od slova milovať, takže takto to má byť.

Ktorý z filmov uvedených na festivale vás najviac zaujal?

Neviem, či na to môžem odpovedať úplne najsprávnejšie, pretože som nevidel všetky filmy, čo ani nie je dosť dobre možné. Mne sa páči, že v tej hlavnej súťaži, ktorá je venovaná európskym súčasným filmom, je skutočne množstvo veľmi kvalitných filmov. Myslím, že je pozitívom koncepcie festivalu, že na komplikované európske filmy prichádzajú mladí ľudia v tak veľkom počte. Sú to filmy, na ktoré by v živote nešli do kina. Na Cinematiku si ich naopak pozrú a myslím, že aj ich interakcia je výborná. Či už to boli filmy Soľ zeme, Malý Quinquin alebo Hlupák. Ten je svojou konštrukciou klasickou antickou drámou, kde vidíme hlavného hrdinu rútiaceho sa do nešťastia. Takýchto filmov bolo v súťažnej sekcii naozaj veľa, čomu sme radi. Napríklad na filme Realita, v ktorom sa režisér hrá s formou, som sa výborne zabával.

A čo sa týka slovenských filmov?

Sme hrdí na to, že v sekcii “Cinematik.doc“ máme skutočne bohatú kolekciu výnimočných slovenských dokumentárnych filmov. Osobne som rád aj tomu, že štyri z nich sú buď vo festivalovej, slovenskej alebo dokonca medzinárodnej premiére. To hovorí aj o kvalite festivalu, pretože filmári chcú prísť k nám a tu odpremiérovať svoj film. Napríklad filmy Očami fotografky, ale aj Kabošove Farby piesku sú kvalitné filmy so silným príbehom a sme radi, že ich tu máme. V sekcii “Čo dom dal“ sa snažíme uvádzať len premiéry a našťastie filmov už na Slovensku vzniká omnoho viac ako v minulosti. Mali sme tu napríklad Lokalfilmis s Pištom Lakatošom, ktorý už bol v distribúcii, ale myslím si, že svojim duchom jednoducho patrí na tento festival. Film Čistič tu bol zase uvedený v predpremiére, čo je pre nás záležitosťou prestíže. Tak ako vyzerala táto projekcia, tak si predstavujeme ideál. Prišla veľká desaťčlenná delegácia ľudí, čo sa na filme podieľala, ktorá po skončení diskutovala s ľuďmi a tak by sa podľa mňa malo s filmom chodiť na festivaly.

Ako by ste zhodnotil tohtoročnú kvalitu študentských filmov?

Je celkom dobrá. V prípade filmov z VŠMU sú už ľudia zvyknutí na to, že kvalita je slušná, sú tam dobré animované, hrané i dokumentárne filmy. Trošku neznáma, až zaznávaná je tvorba študentov z Akadémie umení v Banskej Bystrici, ale myslím si, že tá kolekcia ich filmov je kvalitná a vždy nájdeme niekoľko filmov, ktoré zabavia divákov a sú kvalitne urobené. Pre mnohých ľudí, ktorí nemajú tušenia, čo sa tam robí, to býva veľmi príjemné prekvapenie.

Je únosné odpremietať 162 filmov pri cene akreditácie 20 eur?

162 filmov je trochu prehnané číslo, v tom sú veľké kolekcie klasických animovaných filmov z americkej produkcie, tých filmov je 77 celovečerných a 15 krátkometrážnych zo škôl. Čo sa týka ceny akreditácie, máme vždy dlhé diskusie o tom, koľko by mala stáť v takom realistickom poňatí. Cena jednorázového lístka je 3 eurá, čo reálne korešponduje s tým, koľko človek zaplatí za návštevu kina v Piešťanoch. Je pre nás lepšie, keď príde tisíc ľudí a kúpi si akreditáciu za 20 eur akoby malo prísť ľudí menej a platili by viac. Keďže sme festival pre mladých, tá cena by mala byť ľudová a cieľom festivalu je, aby filmy videlo čo najviac ľudí.

Je dôležité, aby ľudia pozerali filmy v kine?

Určite. Stopercentne. Pozerať filmy na počítači alebo nedajbože na mobile a vidieť ich v kinosále, to sú dva úplne odlišné zážitky. Je to úplne niečo iné. To je aj jeden z našich cieľov, aby sme vytrhli mladých ľudí z toho stereotypu, že si stiahnu film a pozrú si ho na počítači sami doma pri čipsoch. Je pre nás dôležité, aby sme ich pritiahli do kina a oni zistili, že v kine je výnimočná atmosféra, ktorá sa nedá s pozeraním doma porovnať. Sú filmy, ktoré na tom veľkom plátne vo Fontáne, alebo v Dome umenia, kde je naozaj obrovské plátno a vynikajúci zvuk vyvolajú v ľuďoch neopakovateľný zážitok.

Ako by ste zhodnotili jubilejný 10. ročník festivalu?

Zatiaľ som veľmi spokojný. Sú okamihy, keď je v sálach naraz dohromady viac ako tisíc ľudí. Medzi filmami chodím medzi jednotlivými sálami, aby som vedel, ako to tam vyzerá. Pre mňa je takou ideálnou predstavou, aby bol na projekciách takýto počet ľudí a v rámci tohto ročníku sa nám to viackrát podarilo. Festival robíme pre divákov a chceme, aby ich čo najviac videlo filmy.

Čo by ste festivalu a organizátorom do budúcnosti zaželali?

Aby nám vydržal entuziazmus, pretože už to robíme desať rokov a keďže festival ide pomaly do puberty, dúfame, že nebude veľmi divoká. Je samozrejme jasné, že život sa vyvíja. Dva páry z našich kolegov sa už vzali, jeden z nich čaká už druhé dieťa a život ide ďalej. Dúfam, že nikto z tohto tímu neodpadne, bude chodiť čoraz viac divákov a festival bude čoraz prestížnejší.

-lt-

Reklama