Peter Konečný v rozhovore o festivale, filmoch i stretnutiach

Reklama

 

 

 

 

Jubilejný 10. ročník festivalu Cinematik je v plnom prúde a okrem výnimočných filmov prináša aj množstvo hudby, stretnutí a zážitkov. Peter Konečný, ktorý je členom organizačného tímu, nám v rozhovore prezradil fakty zo zákulisia, informácie o tom, ako ťažko sa získavajú premiéry niektorých titulov, stretnutie s ktorým režisérom bolo jedinečné, a tiež želania do budúcnosti.

Prečo padla voľba pre usporiadanie Cinematiku práve na Piešťany?
Ja som do usporiadateľského tímu prišiel, až keď už bolo o Piešťanoch rozhodnuté a nie som človek, ktorý bol na začiatku toho celého. A prečo Piešťany? Až sme sa divili, že to nenapadlo niekomu inému. Potom to vraj aj už prišlo na um nejakým iným ľuďom, ale vtedy už mali smolu. Šťastie bolo na našej strane práve kvôli tomu, že sme sa pre toto mesto rozhodli skôr ako ostatní. Piešťany sú kúpeľné mesto a ako to už býva s filmovými festivalmi, tie bývajú v kúpeľných mestách, aby si telo oddýchlo fyzicky aj duševne a nabralo nové sily a tie audiovizuálne sily sú ešte lepšie. Je tu množstvo hotelov, sú tu ubytovacie kapacity, kiná. Tri stále kiná, to je priam neuveriteľná vec pre takýto počet obyvateľov a hlavne Dom umenia je aktuálne najväčším kinom na Slovensku. Pre výber Piešťan bolo asi hneď niekoľko dôvodov. Bol to určite dobrý ťah.

Reklama

 

V čom sa festival za desať rokov najvýraznejšie zmenil?
Všetci sme sa zmenili. Za tých desať rokov sa stalo veľa vecí a náš usporiadateľský tým sa posunul niekam inam. Z festivalu sa stalo také príjemné hobby, ktoré nám zaberie istú časť roka, ale zároveň je to príjemná príprava toho, čo chceme na festivale ľuďom ukázať. Zmenilo sa asi to, že sme sa zmenili my, a tým sa zmenil aj festival, jeho kvalita a povedzme úroveň, ktorá sa z takej jemnej „pankeriny“ posúva k tomu, aby bol naozaj kvalitným. Zároveň sa nám darí udržať si aj mladých divákov a istú úroveň neviazanosti konvenciami.

Čo vám Cinematik dal a čo vám vzal?
Vzal nám veľa spánku a prebdených nocí, pár vynechaných obedov, raňajok a večerí. Výsledok je príjemný a určite stál za to. Unikátnym faktom je, že toho, čo nám festival dal, je omnoho viac. Zaujímavé je, že tím ľudí, ktorý pripravuje festival je od začiatku prakticky bez zmeny, a to je na Slovensku jedinečné. Podľa mňa je tiež veľká vec, že ľudia, ktorí tvoria gro festivalu, zostali pri ňom a za celú tú dobu sme sa nejakým zásadným spôsobom ani nepohádali.

Reklama

 

Festival sa počas svojho fungovania vyvinul do krásy a veľkosti. Čomu za to vďačí?
Pred pár rokmi vznikol na Slovensku audiovizuálny fond a to bol podľa mňa absolútny základ všetkého. Nielen naštartovania kinematografie a toho, že začali vznikať filmy, ale je aj nesmiernou pomocou pre festivaly, aby sme ich mohli zrealizovať. Bez neho takúto akciu nemôžeme zrealizovať. Respektíve môžeme, ale akreditácia by stála 90 eur, čo by ľudia určite neboli ochotní zaplatiť za filmy. Vďaka podpore audiovizuálneho fondu vieme stlačiť cenu akreditácie na najnižšiu možnú úroveň. Bez nej by sme asi festival, kde počas šiestich dní okupujeme prakticky všetky možné sály v Piešťanoch, nikdy nezrealizovali. Väčšina členov tímu je z Bratislavy a je pre nás zaujímavé robiť festival niekde, kde sami prídeme ako hostia a zároveň chceme, aby sem prišli aj iní ľudia ako hostia. Pri organizácii nám teda veľmi pomohlo, že existuje audiovizuálny fond, ktorý výrazne naštartoval Cinematik po tých štyroch rokoch fungovania, kedy to bol veľký boj.

Čo sa tento rok na festivale zmenilo?
Menili sme celý redizajn, menil sa vizuál festivalu, menili sa logá, to sme dali všetko prerobiť, aby sme si tú desiatku nejako uctili. Nechceli sme ju veľmi oslavovať, ale predsa len, je to jubileum. Máme vôbec najviac filmov zo všetkých ročníkov a boli sme takí štedrejší aj k niektorým súťažným filmom, čiže máme viac súťažných filmov ako sme mali po minulé roky. Máme obrovské množstvo slovenských premiér. Asi to nie je úplne známe, ale Slovensko je krajinou s najväčším počtom pirátskych sťahovaní filmov na počet obyvateľov na svete. Pustiť film na festivale, to nie je také jednoduché, pretože filmy niekedy stoja viac ako kapely. Je to veľmi zvláštne, ale ľudia si myslia, že filmy nám len tak dajú, ale tak to jednoducho nie je. Keď chce človek mať veľké exkluzívne premiéry, ktoré ešte nikto nehral, tak sú to väčšinou ťažko finančne a komunikačne vydreté záležitosti. Je to boj a každý rok je zaujímavé, že človek vidí na veľkých festivaloch filmy, ktoré by chcel priniesť do Piešťan, ale, bohužiaľ, nepodarí sa to pri všetkých, pretože tie filmy sú príliš drahé alebo náročné na to, aby sme ich na festival získali. Cinematik sa kryje s festivalom v Toronte a aj kvôli nemu nemáme niektoré filmy, ktoré sme chceli mať, pretože majú exkluzívne práva. Pritom je to dosť bizarné, pretože my pre nich nepredstavujeme žiadnu konkurenciu a oni pre nás tiež nie.

Za ktorý film ste tento rok tak výraznejšie bojovali?
Ja osobne som veľmi bojoval za nový film Paola Sorrentina Mladosť, ktorý mal byť na otváracom ceremoniáli, ale práve kvôli Torontu, ktorý má exkluzívne právo po Karlových Varoch sa to nepodarilo. Pre mňa osobne to bol jeden z najsilnejších filmových zážitkov tohto roka a chcel som ho vidieť v Dome umenia, vo veľkej sále zaplnenej divákmi. Sorrentino je po Veľkej nádhere asi také meno ako Almodovar alebo Woody Allen. Je to pre mňa veľká škoda, ale zase sme to vykompenzovali inými filmami napríklad filmom Gaspara Noeho Láska alebo snímkou Lobster od Yorgosa Lanthimosa, prípadne Durak od Yuriya Bykova. Nemôžeme mať všetko. I keď Sorrentino bol blízko, nepodarilo sa to.

Stretnutie s ktorým režisérom, ktorý prišiel na Cinematik bolo pre vás výnimočné?
Veľmi rád mám Petera Stricklanda. On je príkladom takého úspešného príbehu od nuly k hrdinovi, ktorý ešte pred pár rokmi chodil po Bratislave a hovoril o tom, že bude nakrúcať filmy a my sme ho vnímali tak s rezervou. O rok nato dostal cenu v Berlíne a my sme veľmi rýchlo sklapli. Peter Strickland bol našim hosťom ešte predtým než sa stal slávnym. Toto je to, čo sa aj mojim kolegom Rasťovi Stierankovi a Vladimírovi Štricovi darí: osloviť ľudí, ktorí majú pred sebou ten veľký štart. Keď sa im to potom podarí, tak je to o to viac. Napríklad Ben Wheatley, ktorý tu bol pred dvomi rokmi, teraz pripravuje film s Martinom Scorsesem. Dnes je jeho meno veľké, silné, ale vtedy, keď sme ho tu mali, bol ešte relatívne neznámy a len sa rozbiehal.

Čo je pre vás takým highlightom Cinematiku?
Pre mňa je highlightom vždy to, keď vidím plný Dom umenia. Pretože tristo ľudí v Dome umenia vyzerá, akoby sála bola skoro prázdna, ťažko sa to fotí a pritom tu sú tri stovky divákov. Veľmi by sme chceli mať tých 620 ľudí v sále, čo sa nám už zopár krát podarilo. Je to to najsilnejšie, čo môže človek vidieť, pretože čiastočne zmenil životy ľudí, ktorí sa rozhodli v takomto množstve pozrieť kolektívne film a mať z neho zážitok. Každá vypredaná projekcia je pre nás silným katalyzátorom a motiváciou, robiť ďalej.

Je dôležité, aby ľudia sledovali filmy v kinách?
Teraz som napríklad stretol osemnásťročného človeka, čiže člena novej generácie odchovanej internetom, ktorý mi povedal, že v živote nebol v kine. Videl síce veľa filmov, ale nevedel si ani predstaviť, že čo to je. Mne išli skoro oči vypadnúť a vravel som si, že to snáď ani nie je možné. Čiže odpoveď na tú otázku je – áno, ľudia určite majú chodiť do kina.

Je teda dôležité robiť filmové festivaly?
My ten festival budeme robiť, kým ľudia budú chodiť do kina a kým bude vo svete každoročne vznikať aspoň 100- 200 filmov, ktoré budú mimoriadne. Keď sa napríklad nám podarí priniesť 20- 30 filmov, tak sa podarilo urobiť presne to, čo sme chceli. Existencia tvorcov, ktorí ponúkajú tak kreatívne nápady, ktoré nás fascinujú a neprestávajú prekvapovať je hlavným dôvodom, prečo chceme filmy priniesť ľuďom.

Čo by ste zaželali festivalu do budúcnosti?
Aby prežil a my sme mali silu popri tom všetkom inom, čo robíme v rámci svojej normálnej práce. Bolo by ideálne, keby mohol festival zamestnať desiatich ľudí na celý rok a venovali sme sa iba tomu, ale tak to nefunguje. Veľmi si želám, aby bol desiaty ročník vydarený a festivalu sa podarilo prežiť celú ďalšiu dekádu. Festivalu by som teda prial, aby sa dožil aj dvadsiateho ročníku.

-lt/foto: Šimon Horna-

Reklama