Miroslav Válek zomrel pred 25-rokmi, zaspomínali si naňho aj v rodnom meste

Reklama

 

 

 

 

 

Poézia je poznanie plus ilúzia. Preto sa poézia tak podobá životu. Ale iba mladí, bez ohľadu na vek, veria ilúzii napriek poznaniu. To sú tí praví čitatelia poézie. Hlboká myšlienka básnika Miroslava Válka sa stala ústrednou témou hudobno-poetického pásma Videl som tancovať Jitterboogie, ktoré 27. januára, v deň 25. výročia básnikovho úmrtia, pripravila Knižnica Juraja Fándlyho a Divadlo Jána Palárika v Trnave.

Názov podujatia Videl som tancovať Jitterboogie bol totožný s názvom Válkovej novely zo stredoškolských čias, ktorej text sa, žiaľ, nezachoval. Keďže ju ale napísal ako štvrták trnavskej Obchodnej akadémie, určite bola o mladosti, láske, rytme a tanci. Proste o živote mladých. Na tejto báze poetické pásmo pre súčasných stredoškolákov zostavila z autorových básní Jana Podracká. Účinkovali v nej herci trnavského divadla Barbora Bazsová a Martin Križan, hudbu skomponoval a na klavíri hral Marián Kokavec.

Reklama

 

Odkaz Miroslava Válka sa v súčasnosti vďaka všeobecnému povrchnému poskytovaniu informácií veľmi často znevažuje. Hodnotiť autora len z pohľadu doby, v ktorej žil a pôsobil, je nedôsledné. Ak sa však človek ponorí do jeho básní, rozumie mu i odkazom, ktoré sú vo veršoch zakódované. Ako poznamenal básnik a textár Jožo Urban, Válkova poézia má punc európskej triedy. Zaradil sa medzi tvorcov, ktorých možno merať iba nimi samými.

„Miroslava Válka považujem za výnimočného človeka. Nebol len básnikom, ale aj vynikajúcim znalcom dejín a filozofom. Bol úžasným človekom, ktorý sa nám dodnes prihovára aj prostredníctvom jeho zhudobnených nadčasových básní spevákmi ako Pavol Hammel či Miroslav Žbirka. Ak pozvali komunisti Miroslava Válka do politiky, chvalabohu, že to urobili. Pretože tam bol medzi nimi jeden vynikajúci, vzdelaný človek, ktorý určite kultivoval politickú scénu. Našťastie, aj dnes žije dostatok mladých ľudí, ktorí jeho osobnosť vnímajú inak, ako je verejnosti jeho život a práca podsúvaná,“ poznamenal podpredseda TTSK Tibor Mikuš, ktorý nad podujatím prevzal záštitu. Študentom zaželal, aby si dnešná mládež užívala posolstvo jeho diela aj o ďalších 25 či 50 rokov, lebo je nadčasové.

Reklama

 

 

 

„Válkove básne sú zdrojom, z ktorého vyšli slová, ktoré mi prechádzali rozumom nielen memorovaním, ale sa zapisovali v srdci. Zrazu bol iný ako ten Válek z učebnice. Samozrejme, cítil som odstup, keď sa zakrývala situácia, ak bolo zjavné násilné zosúladenie a tajný súhlas s realitou ako napríklad v zbierke Slovo. Napriek nej vo mne zostalo z Válka viac toho, čo bolo silnejšie, ako toho, čo mi na ňom vadilo. Miroslava Válka na internete chvália i hania. Pre porozumenie treba poznať súvislosti ich zdroja, započúvať sa, vstúpiť s ním do jeho príbehu. Nielen do doby, v ktorej žil, ale aj do nepokoja srdca a duše. Bez predpojatia a súdenia,“ vyznal sa člen predstavenstva Spolku slovenských spisovateľov Pavol Tomašovič.

Trnavčan Miroslav Válek sa narodil v roku 1927 v úradníckej rodine. Vo svojom rodnom meste prežil aj školské roky a do Bratislavy odišiel až na vysokú školu. Štúdium nedokončil, ale ďalej pôsobil v hlavnom meste ako redaktor viacerých časopisov. Hoci mal katolícku výchovu, v roku 1962 vstúpil do Komunistickej strany Slovenska a začal si napĺňať svoje politické ambície – pôsobil ako minister kultúry, člen ÚV KSS a poslanec Federálneho zhromaždenia či Slovenskej národnej rady. Z politiky odišiel krátko pred novembrom 1989. Miroslav Válek vydal básnické zbierky: Dotyky, Príťažlivosť, Nepokoj, Milovanie v husej koži, Slovo, Z vody, Zakázaná láska a Obrazáreň. Niektoré z jeho básni boli zhudobnené. Okrem poézie sa Válek venoval i prekladom či esejistike a je jedným zo zakladateľov modernej poézie pre deti, kde vydal ďalších sedem kníh.. Knižné vydania výberov z Válkovej poézie vyšli v ruštine, poľštine, češtine, bulharčine, ukrajinčine, maďarčine, taliančine, nemčine a fínčine.

Jeho skvelú poéziu si pripomenieme aj my jedným dielkom Zo zbierky Milovanie v husej koži (1965) a zhudobnenou básňou Po písmenku v podaní Pavla Hammela a skupiny Prúdy.

Óda na lásku 

V tej chvíli medzi nocou a dňom,
keď sa Zem krúti na pivovej fľaši,
keď konečne aj peklo odpočíva,
blcha diablov sa už opila
a diabol bĺch spí v perí čiernych sliepok, až sa práši
z chĺpkov obilia,
keď za očami hlúpych melú mak,
keď je tma vlastne najčernejšia v rozkroku,
v tej chvíli vecí horeznak
hovorí žena ľútostivú vodu,
slabikuje dym:
Čo, kedy, koľko ráz a s kým…

Niečo klope vo vajíčku.
Niečí hlások škemrá: »Vstúp!«

V nejakej hlave kotúľa sa hlava,
nejaký muž tam visí
v slučke slovíčka.

Krysí zub odhlodáva z nebíčka.

Množenie vecí.
Narážanie ľadov.
Nežnosti, čo Zemou otrasú.
Milovanie v husej koži
úžasu.

Noc, vlhká ako po súloži
hviezd.
Láska ako nebo.
A Mesiac ako päsť.

Vzduch, ktorý brúsi drsné hranolčeky.

Zlostná hudba skla.

A tma a tma, až do nahoty kostí,
až takmer biela…
…Boh, skladajúci nový stroj
zo súčiastok tela.

https://youtu.be/Hs3fgqUmSP8

Gabriel Kopúnek/red, Zdroj: www.trnava-vuc.sk, wikpedia.sk, ilustr. foto: krajzazitkov.sk

Reklama