Martin Valihora: V žánroch som ortodoxný hybrid

Reklama

 

 

 

 

Mohol sa stať hercom (vyzerá tak) – objavil sa v seriáli pre deti Sršne v úli alebo spevákom (po mame Jane Belákovej), no vybral si bicie. A urobil dobre. Napriek mladému veku už vyše dvadsať rokov na ne hrá ako o život: Martin Valihora. Do Piešťan chodieva zväčša s džezovými kapelami, jeho emotívny prejav však zaujme aj ľudí, ktorým tento žáner veľa nehovorí.

[singlepic id=14846 w=320 h=240 float=right]Martin, nedávno si v Art Jazz Gallery Kursalon hral s Miškom Bugalom, v nedeľu 13. mája sa k nám chystáš opäť, tentoraz s vlastným projektom OVSEPIAN/CAMARDA/VALIHORA. Povedz nám o ňom niečo viac…

Reklama

 

S Danielem Camardom, mojím spolužiakom z Berklee (Berklee College of Boston, pozn. red.), sme už spolupracovali na niekoľkých projektoch. S naším spojením rytmiky, ktorá si veľmi „sadla“, prišla otázka, s kým by sme mohli vytvoriť trio, čo by dlhodobejšie a cielenejšie spolupracovalo. Rozmýšľali sme pomerne dlho, až Daniele spomenul Vardana Ovsepiana, ktorý tiež študoval na Berklee. Jeho hra je krásne emotívna a zároveň primerane sofistikovaná do koncepcie, ktorú sme chceli naplniť. Hľadali sme silný element a podarilo sa. Hráme súčasnú inštrumentálnu hudbu, ktorá zaujme nielen skúsenejších poslucháčov, ale aj tých, ktorí nemajú až také skúsenosti s podobným žánrom, no radi vnímajú silné zážitky z hudby.

Máš za sebou účinkovanie so slovenskými legendami: začal si hrať už v šestnástich rokoch s Robom Grigorovom, potom prišli Prúdy, Fermáta, Collegium Musicum, Rišo Müller, Ivan Tásler a ďalší. Si teda všestranný hudobník, čím ťa priťahuje jazz?

Reklama

 

Jazz, inštrumentálna hudba alebo hudba ako taká je pre mňa slobodou, priestorom vyjadriť vlastné pocity a myšlienky. Som vlastne ortodoxný hybrid v rámci žánrov… Jedinou mojou potrebou je hrať hudbu, ktorá prehovára ku mne a k ľuďom, a to v akomkoľvek žánri, hudbu ako nositeľa myšlienky a energie.

[singlepic id=12813 w=320 h=240 float=right]V našom meste bol veľkým propagátorom džezu Jozef „Dodo“ Šošoka, ktorý založil pôvodný klub Art Jazz Gallery. Ako dvaja hráči na bicie ste sa zrejme na jednom pódiu nestretli – či? 

Raz v živote sme spolu hrali a mali možnosť improvizovať. Bol to dvojkoncert Adrieny Bartošovej a Doda Šošoku. Poznal som ho ale i z rozprávania mojich rodičov, ktorí s ním spolupracovali – mama ako speváčka a otec ako basgitarista. Viem, že Dodo miloval hudbu, jazz, perkusie a bolo to v jeho prejave cítiť.

Vrátim sa späť do súčasnosti – viacero mladých džezových muzikantov nedávno krstilo svoje cédečka – Bugala, Nikitin, Bartuš – ako si na tom ty? Uvažoval si niekedy o vlastnej tvorbe alebo máš iné plány do budúcna?

Uvažujem, samozrejme, už dlho, len to musí v človeku dozrieť a momentálne si hľadám chvíľu pokoja na podobnú tvorivú činnosť. Chcem však byť aj ja prínosom v projektoch, v ktorých účinkujem a najmä vo svojom vlastnom, ktorý mienim nahrať ešte tento rok.

Okrem hrania podnikáš vo svojom klube a si organizátorom vlastného One day jazz festu, na ktorý pozývaš muzikantov z rôznych kútov sveta. Koho by si na ňom privítal najradšej a myslíš, že sa ti to podarí?

Moje sny sa plnia každý rok alebo s každým festivalom, lebo ho robím vtedy, keď mám svojho vysnívaného interpreta – ako boli napríklad John McLaughlin, či Hiromi Uehara, ktorí už na ňom účinkovali. Snov je ale ešte veľa a dúfam, že aj tento rok sa nám podarí pre fanúšikov pripraviť kvalitnú dramaturgiu festivalu.

[singlepic id=12824 w=320 h=240 float=right]Na záver k  spomínanému tvojmu emotívnemu prejavu – pri hre strúhaš naozaj zaujímavé grimasy. Dcéra mojej kamarátky zahlásila, že vyzeráš, ako by ti niečo nevoňalo, mne sa skôr zdá, že ťa hudba prenáša do sfér medzi nebom a zemou.  Kde teda lieta Martin Valihora, keď sedí za bicími? Alebo rozmýšľa nad tým, čo mu „nevonia“?

Nekontrolovateľné grimasy ma naozaj veľmi mrzia, a tiež vyrušujú, keď si ich uvedomím. Ale pokiaľ sa chcem dostať medzi nebo a zem pri hre a odovzdať toto miesto cez hudbu ľuďom, neviem to ovplyvniť, mrzí ma to…

Myslím, že talentovanému bubeníkovi trochu nekontrolovanej mimiky určite odpustíme, a čitateľov PN-iek, ktorí sa chcú spolu s ním na chvíľu preniesť na miesto medzi nebom a zemou, pozývame na koncert Tria Ovsepian/Camarda/Valihora v nedeľu 13. mája o 19,30 h v Art Jazz Gallery Kursalon. Vstupné: 8 €, rezervácia miest v Kursalone alebo na tel. č.: 0908 708 320.

Martin Valihora (1976) pochádza z hudobníckej rodiny – mama Jana Beláková bola speváčka a otec Dušan Valihora basgitarista. Začínal s klavírom, avšak jeho vášeň pre bicie bola silnejšia, a tak v dvanástich rokoch pokračuje hrou na bicie u Oldřicha Petráša. Po štúdiu na Štátnom konzervatóriu v Bratislave následne s úspechom absolvoval na Berklee College of Music v Bostone. Martinova profesionálna kariéra začala už v jeho 16-tich rokoch, keď sa stal členom jednej z najpopulárnejších popových skupín na Slovensku – “MIDI”.

Odvtedy je vyhľadávaným interpretom do projektov pre mnohých umelcov v Európe aj v USA. Po štúdiách v Bostone sa na čas presťahoval do New Yorku a úspešne sa presadil na newyorskej jazzovej scéne. Spolupracuje a nahráva pre renomované vydavateľstvá ako BMG alebo Polygram – Universal, a participoval na viac ako 50 CD albumoch. V roku 2000 získal Martin Valihora ocenenie “Najlepší inštrumentalista roka” na Slovensku.

Hráva s hudobnými osobnosťami, ako Ron Affif, Don Grusin, Hiromi, Anthony Jackson, Tony Grey, Sam Parks, Jon Anderson (YES), Lee Ritenour,, Chris Emerson, Chris Cheek  a mnohí ďalší… Zo Slovenska a Čiech sú to napríklad Oskar Rózsa, Richard Müller, Fermata, Collegium Musicum, IMT Smile, Jana Kirschner, David Koller, Lucie Bílá, Janek Ledecký, Andrej Šeban, Adriena Bartošová, Peter Lipa a ďalší.

Zhovárala sa: Adriana Drahovská, foto: Tomáš Hudcovič a Martin Palkovič

Reklama