Laco Teren si myslí, že Piešťany majú skvelé svetlo pre maliarov

Reklama

 

 

 

 

Výstavu jedného z najvýznamnejších slovenských výtvarníkov, Laca Terena s názvom Povstanie boxerov otvorila Magna Gallery na Teplickej ulici v stredu 4. novembra. Vernisáže sa zúčastnil aj sám autor, ktorý hneď prisľúbil i ďalšiu návštevu Piešťan – pri komentovanej prehliadke vystavených diel, v piatok 27. novembra. Využili sme teda príležitosť, a trochu sme sa s Lacom Terenom, ktorého prirovnávajú dokonca k slovenskému Picassovi, porozprávali. Najmä na tému on a naše mesto. Vraj sa mu spája s marhuľami a ešte jednou typickou vôňou, hoci trochu netypicky. A ešte si myslí, že majú skvelé svetlo. Pre maliarov. No a dotkli sme sa aj tvorby, či života ako takého…

V pozvánke na vernisáž napísala kurátorka Silvia Lacková Čúzyová, že Piešťany pre Vás „nie sú miestom neznámym“. Ako tomu máme rozumieť?

Reklama

 

Ja Piešťany milujem! Ako dieťa som často trávil veľa času cez prázdniny u mojej piešťanskej tety Málky Čúzyovej. Ale pokiaľ viem, je to iba Silviina menovkyňa, nie sme teda s našou milou kurátorkou rodina. Chodievali sme sem často a mám na tie časy krásne spomienky. A ešte aj na Moraviansky kaštieľ, kde som chodieval s rodičmi. S mojou ženou a deťmi sme tam tiež párkrát boli, kým ho nerozkradli. V Piešťanoch som teda pečený, varený, dvakrát otočený.

A s čím hlavne sa Vám tie prázdninové piešťanské časy spájajú?

Reklama

 

 

Teta Málka bývala pôvodne pri Edeni, v takom funkcionalistickom dome, za ktorým bol starý trh. Pamätám si, že keď začala sezóna marhúľ, už ráno, ako som sa zobudil, neskutočne z toho trhu voňali marhule. No a potom, vždy tu bola nejaká ďalšia teta, moja mama totiž pochádzala zo siedmich detí alebo prišla aj stará mama zo Zvolena a už robili marhuľový džem. Takže Piešťany a marhule, ako ich tety varia v kuchyni, to je taká moja voňavá spomienka. Marhule milujem, teda vlastne každé jedlo, ako na mne môžete vidieť, ale marhúľ sa počas ich sezóny neviem dojesť.

Piešťany a marhule? Zaujímavé, no nie až tak úplne typické, ešte na niečo si rád zaspomínate?

Na všetko! Napríklad ten smrad zo sírovej vody. Mám kamaráta Rasťa, ktorý sa stará aj o moju záhradu, a tento rok mu niekto poradil, nech naberie vodu z prameňa na ostrove, kde vyteká a postrieka ňou stromy namiesto chémie. Tak sme ju vyskúšali, a jednak to asi funguje a jednak som mal zrazu Piešťany v záhrade. Tá vôňa mi pripomenula EVU, detstvo. Mal som fantastické detstvo, pretože som bol ako najmladší v rodine úplne všetkými rozmaznávaný. Medzi mojimi bratrancami a mnou bola pomerne veľká pauza a až kým neprišli vnúčatá, bratanci ma ochraňovali a sesternice používali ako bábiku. A vôbec, s mojím detstvom mám stále niečo rozrobené. Kedysi som si dokonca myslel, že všetci sme ho mali také krásne. Potom som zistil, že kopa mojich kamarátov detstvo vôbec nemala pekné. Až z ich rozprávania som si vlastne uvedomil, že život nie je taký jednoduchý a niektorí prežili naozaj ťažké chvíle. Je mi to ľúto, ale zároveň si viac cením, že som svoje mladé roky mohol stráviť tak idylicky. Aj vďaka Piešťanom.

Zmenilo sa veľa odkedy ste tu neboli? Prekvapilo vás niečo?

Dlho som tu nebol, to je ďalšia vec, človek stále niečo rieši, a tak som bol vlastne rád, keď ma oslovila Silvia. Priestor v galérii je krásny, ľudia sú milí a cítim sa tu ako doma, veď poznám v Piešťanoch všetky cestičky. Našťastie, pri všetkej tej mizérii, ktorá nie je len u vás, ale aj v mojom rodnom meste, Bratislave a možno ešte oveľa väčšia, tak tu prevažuje stále taká príjemná atmosféra kúpeľného mesta. Aspoň mám ten pocit. Hoci sme s rodičmi žili niekoľko rokov aj v Dunajskej Strede, cítim sa byť Bratislavčanom, ale sú len dve mestá, v ktorých by som chcel žiť – Bratislava a Piešťany. Majú taký kúpeľný rytmus, ktorý by mi vyhovoval.

My, domáci, ho asi príliš nevnímame, lebo kúpele už nie sú s mestom tak úzko prepojené. Ako firma majú aj vlastné ciele…

No, práve! Keď poviete firma, tak si uvedomujem, čo všeličo u nás po privatizácii skončilo rozkradnuté, zatvorené… Tým, samozrejme, nemám na mysli práve kúpele, ale situáciu celkovo. Nedávno sme sa napríklad bavili s kamarátmi architektmi, ako dnes prevažuje faktor peňazí. Čo na niečom zarobím a nie, aký by to malo mať osoh. Ale peniaze nie sú cieľom, sú len prostriedkom. Keby sa tak našiel ktosi, len kúsok osvietený, aby si uvedomil, že až keď budeme mať z niečoho prospech všetci – aj tí, čo tam robia, aj tí čo tam prídu, aj tí, čo s nimi akokoľvek súvisia, až potom získa prospech aj majiteľ a môžeme byť všetci šťastní. Ale to nie je vec peňazí, to je vec vzťahov.

V podobnom duchu postupoval napríklad prvý nájomca kúpeľov Ľudovít Winter. Neustále sa snažil investovať do ich rozvoja, často i na dlh, ale mal odvahu sa púšťať tiež do ďalších, nových oblastí. A zostalo po ňom veľa stôp.

Práve on bol ten osvietený človek, čo robil všetko nie kvôli zbohatnutiu, ale preto, lebo tomu veril. A ja si myslím, že Piešťany sú výnimočné miesto na Zemi. Nie na Slovensku, na Zemi. Predsa nie náhodou kúsok odtiaľto našli napríklad Moraviansku Venušu. Každý by si mal uvedomiť, že toto miesto je vzácne a nenahraditeľné. Nádherný kus tejto modrej planéty.

Áno, súhlasím, máme tu veľa vzácností, ale často si človek uvedomí, čo má doma, až keď ide inam a začne porovnávať.

V bývalom Československu sú len dve také miesta – Dolné Vestenice a neďaleká Páľava, kde je najviac slnečných miest v roku. Aj dnes, keď sem prídem, zdá sa mi, že Piešťany sú stále rozžiarené. Majú také zvláštne biele svetlo, skvelé pre maliarov. Dubové lesy, Váh, celé okolie až po Tematín, je tu všetko a úplne nádherné. Jednoducho krásny kus sveta. A myslím, že tento fakt treba stále opakovať, lebo ľudia naň radi zabudnú.

Veru, my Piešťanci sme stále nespokojní…

Rozumiem, ja ako Bratislavčan tiež stále nadávam na Bratislavu. Hlavne, keď tam porobia nejaké blbosti, tak mi to vadí.

Ale už od tejto témy odbočím, ak dovolíte, aby sme sa dotkli aj dôvodu, prečo ste dnes tu – Vašej tvorby. Hoci v Piešťanoch vystavujete viac menších diel, ste známy tým, že maľujete veľkoformátové až obrovské obrazy, prečo vlastne?

Veď sa pozrite na mňa, ja sám som taký prerastený, žiadny drobček. Ale tie komornejšie veci, ktoré mám aj tu a považujú sa u mňa za výnimočné, nimi v podstate nie sú, vytvoril som ich dosť. No, samozrejme, ako maliar rád maľujem vo formáte, o ktorom som presvedčený, že ho akoby obsiahnem – tým rozmachom, rozpažením vravím, že toto je môj svet. A rád sa aj dívam na obrazy, ktoré sú veľké, lebo mám pocit, že do nich môžem ako keby vojsť. Rovnaký pocit by som chcel dosiahnuť u návštevníka, ktorý sa pozerá na moje obrazy. Pritom vôbec nejde o nejaký môj výmysel, veď obrazy sa aj kedysi maľovali veľké a oveľa väčšie ako maľujem ja. Vezmite si napríklad také Benátky, neustále bojujú s vodou a napriek tomu sú aké veľké. A keď sa pohybujete po ich scuolach, nájdete tam plátna obrovských rozmerov. Maľby v Dóžovom paláci dokonca pokrývajú celé steny.

Veľký obraz sa proste maľuje dobre. Tieto maličké obrázky síce sledujem veľmi rád, ale sú minimálne rovnako pracné, ako veľké, pri ktorých sa môžem lepšie „rozmáchnuť“. Je to taký uvoľňujúci pocit. A zároveň aj dôvod, prečo vlastne maľujem. Lebo sa pri maľovaní cítim veľmi dobre. Psychicky aj fyzicky ide o jednu z najpríjemnejších činností. Boli časy, keď som tvrdil že najpríjemnejšia, dnes už ich mám viac a nie som taký konzekventný, čo sa týka maľby. Ale ak by som citoval, teda vlastne citoval citované, lebo istý anglický maliar, ktorého si veľmi vážim, povedal, citujúc Picassa: „že pri maľovaní od svojich tridsiatich rokov až do deväťdesiatky sa stále cítil ako tridsaťročný“. Lebo, keď človek niečo robí s vervou, vášňou, až mániou, tak ho odrazu ani noha neboli, ani politická situácia nes**ie, ani nie je hladný a proste to ide. Pre mňa je tvorba neskutočne príjemná vec, a prial by som každému, kto sa na moje obrazy pozerá, aby mu prinášali podobné pocity, aby boli preňho nejakým spôsobom uspokojujúce.

Aj keď sa mi stáva, že mi povedia, že napríklad moje kvety alebo hlavy, keď sú také veľké, pôsobia až desivo. Ale ja nechcem nikoho desiť! A nechcel som, ani keď som bol mladý, možno ma ešte tak občas bavilo niekoho naštvať.

Keď hovoríte o kvetoch, príde mi ako zvláštny paradox, že Vy, taký chlapisko, čo robí veľkoformátové obrazy – a na nich kvety?

No, možno to trochu súvisí s mojím zvláštnym zmyslom pre humor, že keď sa ma v tej našej vážnej slovenskej spoločnosti, ktorá obdivuje absolútne aktuálne umenie, ten contemporary art a čaká, že vytvorím niečo, čo tu ešte nikdy nebolo, niekto spýta, čo práve maľujem a ja poviem: Kvety. Alebo akty, alebo zátišia.

Lenže práve pre mňa je najväčšia zábava urobiť niečo, čo predo mnou urobili milióny a milióny maliarov. A nie hocijakých, tých najlepších. Snažiť sa tvoriť po svojom, ale nehľadať niekde na severnom póle zlato či vodu na Marse. Veď práve preto som sa tým začal zaoberať, lebo som videl obrazy iných ľudí predo mnou A sám sa cítim iba ako súčiastka niečoho, čo bolo predo mnou a bude aj po mne, a to sa netýka iba maľovania. Každý z nás dostane len určitý čas, ktorý je mu k dispozícii a preto by sa mal snažiť robiť, čo mu je dané a hlavne poriadne. O Féničanoch sa tvrdí, že keď niekto zomieral, povedal: „Odovzdávam veslo“. A krásne to vyjadril aj Giorgio Vasari, ktorý napísal úžasnú dvojdielnu biografiu talianskych maliarov, keď povedal o Massaciovi, že zodvihol štetec, ktorý Giotto pustil. Že odvtedy uplynulo tristo rokov, nie je podstatné. Ak by na podobnom princípe fungoval celý svet, tak by sme naozaj mohli žiť šťastný život a byť v poriadku. Myslím, že nie sme vôbec výnimoční, nemali by sme sa predbiehať ani cúvať, ale byť len na mieste, ktoré nám prináleží a splniť si akoby genetickú povinnosť, ktorá nám bola daná.

Takže niekto iste zodvihne aj ten Váš štetec?

Určite, lebo to nie je môj štetec, aj ja som ho iba našiel a niekto ho zasa zodvihne po mne. Viem, že si ľudia zarábajú rôznym spôsobom, možno aj napísaním knihy o konci maľby či o konci sveta, lebo konce sa dobre predávajú. Ale môj kolega hovorí, že až to skončí, tak bude jednoducho koniec. Ja zatiaľ nevidím dôvod, prečo by malo niečo skončiť. Aj keď pokračovanie môže nastať vo chvíli , ktorá je nám ešte veľmi vzdialená a my ju nevidíme. Zhodou okolností, minule kamarát, keď sme boli na dušičky na cintoríne a bolo tam veľmi veľa ľudí, ktorí sa tlačili dovnútra cez bránu, poznamenal: „Čo sa nemôžu dočkať?“ Všetko má svoj čas, netreba nič predbiehať.

Výstava Laca Terena v Magna Gallery na Teplickej ulici, na ktorej predstavuje svoje maľby a grafiky, potrvá do 4. decembra. A tých, ktorí by sa radi s autorom zoznámili osobne, organizátori pozývajú na ním komentovanú prehliadku výstavy v piatok 27. novembra.

Zhovárala sa: Adriana Drahovská

Reklama