Koľko rokov, toľko fotografií

Reklama

 

 

 

 

 

Je lekárom, jeho záľubou je však okrem iného fotenie a venuje sa mu od svojich trinástich rokov. Začiatkom augusta oslávil okrúhle životné julibeum, ku ktorému usporiadal výstavu so symbolickými päťdesiatimi fotografiami. Reč je o členovi Piešťanského fotoklubu Eduardovi Čupkovi, ktorému sme položili po vernisáži vo Frapperii Kursalon zopár otázok.

[singlepic id=2742 w=320 h=240 float=left]Ako by si definoval svoj vzťah k fotografii?

Reklama

 

Fotografia je pre mňa najvhodnejší spôsob vyjadrenia môjho vnímania života, sveta okolo nás, všetkých jeho krás, ktoré mnohokrát nedokážeme zachytiť, lebo nemáme čas a zhon tohto sveta nás okráda o možnosť si to všetko uvedomovať. Preto sa aj takýmto spôsobom chcem podeliť o často jedinečné okamihy, ktoré prináša život a fotografiou ich ponúknuť ostatným.

Ako sa začala rozvíjala tvoja fotografická vášeň?

Reklama

 

 

 

Prvý Flexaret mi kúpil otec, keď som mal trinásť. Potom som si už kupoval fotoaparáty sám. Boli to Zenit TTL, Pentagon six, Praktica. Prvý digitál som si kúpil asi pred 13 rokmi bol to Olympus C 920. S ním som urobil niekoľko doteraz najúspešnejších fotografií. Postupne som vylepšoval svoju fototechniku, nasledovali Sony  DSC 717,  Sony 828. Keď som sa stal členom Piešťanského fotoklubu, začal som fotiť na pravú zrkadlovku Nikon D 200. Vďaka členstvu v Piešťanoskom fotoklube sa moje fotografické  skúsenosti rozrastali priam geometrickým radom – za to patrí vďaka konkrétnym členom klubu – Štefanovi Kučkovskému, Mariánovi Dubovskému, Jarovi Halásovi, Tomášovi Hudcovičovi, Martinovi Ondkovi a mnohým iným.

Dá sa povedať čo najradšej fotíš?

Fotím všetko krásne, ale i menej krásne. Od prírody, cez šport, makro, akty,  inscenovanú fotografiu. Postupne som sa dopracoval  k malému ateliéru, ktorý mám vybudovaný doma v podkroví a tam mám čas venovať sa mojim fotoexperimentom, z ktorých mnohé sú aj na výstave v Kursalone. Táto výstava počtom fotografií symbolizuje vek, ktorého som sa dožil a je to akýsi prierez doterajšou tvorbou – sú tam vystavené fotografie, ktoré už boli  prezentované, ale aj  fotografie, ktoré ešte nikto nevidel. Taktiež  sa snažím trochu  skrášliť prostredie čakárne v mojej ambulancii , kde mám trvalú výstavu zhruba 50 väčších i menších fotografií, ktoré postupne obmieňam.

Keď sa pozerám na fotografie na tejto tvojej v poradí druhej autorskej výstave, nedá mi nespýtať sa, prečo fotografiám kvetov pomáhaš výraznými úpravami v počítači? Nie sú samé o sebe dosť krásne?

Kvety sú krásne samé o sebe, postprocesom v počítači sa  týmto obrázkom snažím dať určitý osobitý  výzor, ktorým sa odlíšia od „obvyklej“ skutočnosti a možno pomôžu tým, ktorí sa na ne dívajú, aby sa zamysleli nad ich skutočnou krásou, ktorú mnohokrát v záplave iných podnetov už ani nie sme schopní vnímať.

Fotíš, pretože ťa to baví. Fotografie si vystavoval okrem autorských i na viacerých spoločných výstavách, získal si ocenenia vo fotosúťažiach. Máš nejaký nesplnený fotografický sen?

Ani nie. Fotografovanie je pre mňa  jeden z mmnohých koníčkov. Je to pre mňa forma relaxu, tak ako  šport a iné aktivity, ktoré robím, aby som si  pravidelne  „nabíjal“ energiu a mohol ju aj takýmto spôsobom posúvať ďalej.

Výstavu fotografií Eda Čupku si môžete vo Frapperii Kursalon, pozrieť do 28. augusta 2010, keď ju vystriedajú fotografiky Kataríny Mocákovej vytvárané technikou gumotlače.

Na záver ešte pár riadkov z pera autorovej priateľky, bývalej novinárky, Patrície Székelyovej, žijúcej momentálne v Írsku.

Ak by som si zaumienila, že v Edovej tvorbe nájdem uniformitu, alebo strohosť, neuspela by som. Každá jedna fotografia, ktorá sa zachytí v pamäťovej karte jeho fotoaparátu je totiž originál, ktorým suverénne zdôrazňuje čaro foteného objektu tak, ako ho vidí iba on ešte skôr, ako fotografia vôbec vznikne. Nejde iba o farebné hry prírody. Často krát zachytáva krásu, okolo ktorej by som mohla prejsť denne aj niekoľkokrát a predsa by som si ju nemusela vôbec všimnúť.

Fotografovanie je nenahraditeľnou súčasťou Edovho života. Myslím, že tejto jemnej droge prepadol už dávno, no s radosťou sledujem, že má stále chuť a potrebu vybrusovať svoj nepopierateľný talent, aby ma vždy prekvapil niečím novým. Dovolím si tvrdiť, že vytváranie silných dojmov pomocou svetla, tieňa a kontrastu je Edovou najväčšou vášňou. Iba ťažko si viem predstaviť, že by sa dokázal vzdať prsta na spúšti a oka prilepeného na hľadáčiku.

Foto: Michal Mišík

[nggallery id=97]

Reklama