Fotoexpedícia takmer skončila tragicky

Reklama

 

 

 

 

 

Leto sa nám nejako vyhýba, slniečko sa schováva za mokré a ťažké mraky, vonku jevšetko šedé a studené

, ľudia majú šedú (alebo dobre, Američan by povedal, že modrú) náladu, a začínajú byť aj studení. K ostatným, k sebe, k svetu.

Reklama

 

[singlepic id=16075 w=320 h=240 float=left]Zopár nadšených piešťanských fotoklubákov sa rozhodlo s tým skoncovať. Akoby tušili, že takéto leto príde, a ešte predtým, ako prevrátili kalendár na mesiace bez písmena „R“ v názve (podľa starých materí sa len vtedy môže sedieť vonku na zemi, keď mesiac nemá „R“), vymysleli si zopár fototripov, aby sa bolo na čo pozerať, keď bude vonku zase raz sychravo. V piatok 1. júla sa už tradične v Kursalone rozhodli o svoje zážitky podeliť aj s ostatnými priaznivcami peknej fotografie.

Najprv to chvíľu vyzeralo tak, že budú na vernisáži sami. Porozprávajú sa, najedia, napijú a pôjdu. Nikomu sa do tej zimy nechce, a veľa ľudí má na piatok aj zábavnejší program ako čumieť na fotky. Ale aj napriek tomu prišlo asi tridsať zvedavých a zážitkov chtivých ľudí vo vysmiatej nálade. Dokonca sa objavili aj mladšie ročníky, čo potešilo ešte viac.

Reklama

 

 

 

[singlepic id=16067 w=320 h=240 float=right]Klubáci rozprávali o svojich expedíciách (Holandsko, Kalábria, Maroko, Sardínia, Sicília, Slovinsko…), o počasí tam alebo tam, o netradičných zážitkoch, úzkych romantických talianskych uličkách, slovinskom raftovaní a kaňoningu s riadnou dávkou adrenalínu v krvi, krásnych bielych plážach na Sardínii, červenej Afrike, či o tom, aké je stráviť týždeň na malej lodi bez kapitána na holandských kanáloch. Príjemná a zdravú závisť vyvolávajúca atmosféra. Chuť zbaliť kufre a ísť. Ďaleko, rýchlo a hneď!

[singlepic id=16078 w=320 h=240 float=left]Až napokon – posledný zážitok. A ten nás teda schladil. Expedícia zo Sardínie prežila na konci svojho tripu vážnu dopravnú nehodu, z ktorej, našťastie, vyviazli všetci bez zranení, ale auto išlo rovno do šrotu. Po Frapperii sa na pár sekúnd rozhostilo  hrobové ticho a prebehli nami zimomriavky. Človek si až vtedy uvedomí, že je síce krásne chodiť si len tak sem a tam po svete, užívať si život a fotiť jeho krásy, nasávať obrovskými dúškami všetko, čo prináša, ale uvedomí si aj to, že ten náš život je zároveň strašne krátky a zo sekundy na sekundu sa môže zvrtnúť úplne opačným smerom, ako by sme si želali, alebo môže byť jednoducho po ňom.

Po fotografoch zostanú fotky, po maliaroch obrazy, po lekároch tisícky vyliečených pacientov, po učiteľoch vzdelaný národ, po politikoch spúšť a po tých ostatných smrteľníkoch? No, to už je na nás… Je na nás, ako sa budeme správať, ako ten svoj život prežijeme a čo všetko si počas neho „odfotíme“ do svojej mysle. Občas je fajn spomenúť si, že vo svojich rukách máme aj to, ako si nás odfotia ostatní. A také fotky už sa retušovať nedajú. Ani vymazať. Ani pokrčiť. Nič.

Preto Vám želám krásny, studený a zamračený deň, úsmev na perách a slniečko v duši Vám aj tým okolo Vás :)

[nggallery id=893]

Text: Veronika Škultétyová Foto: Eduard Čupka

Reklama