Rozprávka o …

Reklama

 

 

Kde bolo tam bolo, bolo raz jedno mestečko. Volali ho mestom snov či kúpeľným, ale bolo dosť aj takých, čo mu nevedeli prísť na meno. Každopádne, to miesto malo v sebe čosi zvláštne. Niečo ako lepidlo, glej či trieska, čo sa zadrelo ľuďom pod kožu, ba vliezlo až do žíl a už nešlo von.

Reklama

 

Niektorí tomu hovorili fluidum, genius locci či atmosféra. A keď sa táto „nehmotná hmota“ dostala obyvateľom alebo návštevníkom do tela, už sa ich nepustila. Bolo jedno, či ten človek zostal v meste alebo z neho odišiel, lepkavú spomienku (a nebojte sa, nebolo to nič páchnuce!) si navždy niesol so sebou.

Ale dosť už romantiky. V posledných rokoch sa mestečkom šírila ako lavína správa o tom, že toto fluidum sa rapídne vytráca. Ako? Jednoducho ubúdalo ľudí, ktorí ho absorbovali a čoraz viac sa ich voči nemu stávalo imúnnych. Obyvateľov mesta zachvátila mierna panika. „Ak stratíme nášho genia locci, čo nám vlastne zostane?“ pýtali sa. Bolo toho síce ešte dosť, ale …bez toho lepkavo-glejovito-trieskovitého čohosi mali pocit, že už by už vlastne bývali „iba“ v obyčajnom meste a jeho  atmosféra by sa mohla úplne stratiť.

Reklama

 

 

REKLAMA

Ale čo sa vlastne stalo? Prečo sa fluidum strácalo? Mnohí sa snažili rozlúštiť túto záhadu, prichádzali s rôznymi teóriami, ale boli to len dohady, ktoré v podstate nikam neviedli. Vznikali tiež všelijaké skupiny, ktoré sa snažili zachrániť „dušu“ miesta alebo mu dodať novú iskru, ale ich snaha (hoci chvályhodná) pôsobila vždy iba krátkodobo a po čase „nehmotnej lepkavej hmoty“ znovu ubúdalo. Niektorí už povolávali ducha zakladateľa mestečka, dokonca sľubovali, že mu postavia sochu, ale ani to úbytok fluida nezastavilo.

Kým sa ľudia dohadovali, čo robiť, kto je vinníkom a kde je príčina, genius locci vyprchával stále viac. Zdalo sa, že mestu už môže pomôcť iba zázrak. Starosta preto povolal všetkých radných, aby sa poradili, čo s tým. Zasadali už niekoľko hodín, ale na riešenie neprišli. Zrazu sa otvorili dvere a do zasadačky vstúpilo malé dievčatko. „ Dobrý deň! Nech sa páči,“ povedalo, „tu je kúsok niečoho, čo sa mi dostalo pod kožu, možno vám  pomôže.“ Na stôl položilo kúsoček žuvačkovitej triesky, zvláštne svetielkujúco fosforeskujúcej, na jednom kraji zašpicatenej, z priesvitného, neidentifikovateľného materiálu. Radní sa zhrčili okolo. „Mali by sme zistiť, z čoho sa to vlastne skladá, čo ak by sa dalo vyrobiť?“ navrhol jeden z nich. „Možno z bahna,“ zahlásil jeden. „Alebo zo slnka a vody,“ pridal sa druhý. „A čo ak je to niečo, súvisiace s človekom?“ štuchol jemne do čudného rôsolovitého kúska tretí. Pani upratovačka, ktorá už začala umývať dlážku, lebo sa nemohla dočkať konca rokovania, si z neho kulinček odžibla a strčila do úst. „Ze šeckého trocha, polla mna, je to také slano-slatké,“ povedala a ďalej sa venovala umývaniu.

Starosta sa zamračil, lebo zbadal, že vonku sa medzitým zotmelo. Nikto si nevšimol, že aj dievčatko medzitým odišlo. „Dnes to nevyriešime,  pokračovať budeme inokedy,“ povedal a radní sa pobrali domov. Hmotu vzala starostova sekretárka do servítky a trochu štítivo ju položila na kávový tanierik.

Na druhý deň v úrade od rána prijímali návštevy a keď starosta požiadal kolegyňu, aby im uvarila kávu, tá si zrazu všimla niečo zvláštne. Fluidum, ktoré večer odložila na tanierik, zdvojnásobilo svoju veľkosť. Ihneď utekala povedať novinu hlave mestečka.  Ten dobehol, pošúchal si bradu a nahlas zarozmýšľal: „Ako je to možné? Čo spôsobilo jeho rast?“ Do kuchynky práve vošla aj pani upratovačka. „Ná, šak to vie každé malé decko. Ket sa o starosci delíme, zmenšá sa a ket o radosci, narastú dvojnásobne,“ zasmiala sa a vybrala sáčok zo smetného koša. Starosta so sekretárkou sa pozreli na seba. Naozaj by riešenie mohlo byť také jednoduché? Ale nebolo!

Pokračovanie nabudúce…

-sa-