Piešťany očami detí 2016: Veronika Čechvalová „Prečo je v Piešťanoch veľa magnólií“

Reklama

 

 

 

 

Na druhom mieste sa v I. kategórii žiakov IV. až IV. ročníka literárnej súťaže Piešťany očami detí, ktorú pravidelne organizuje Mesto Piešťany, v roku 2016 umiestnila Veronika Čechvalová. Blahoželáme a jej rozprávku o princeznej Magnólii prinášame v pôvodnej podobe (bez redakčných úprav).  

Kde bolo, tam bolo, tam, kde je teraz mesto Piešťany, stál kedysi krásny zámok. Žil tam kráľ Imrich so svojou jedinou dcérou Magnóliou. Neďaleko stál ďalší zámok, v ktorom býval kráľ Evžen so svojím synom Ivanom. Imrich a Evžen boli  dobrí priatelia. Usporadúvali rôzne oslavy, chodili spolu na poľovačky a navzájom sa navštevovali. Raz kráľ Imrich a kráľ Evžen zase usporiadali veľkú poľovačku. Išiel s nimi aj princ Ivan a vojaci z obidvoch zámkov. Išli, išli, až si Imrich všimol srnku, ktorá ich nevidela a pokojne prežúvala trávu. Rýchlo vytiahol pušku a namieril ju na srnku. Keď stlačil spúšť, srnka sa zľakla a utiekla a Imrich  omylom trafil chudáka Evžena rovno do srdca. Nastalo ticho. Ivan sa pozrel na otca a potom na Imricha, potom znova na svojho mŕtveho otca. Keď sa spamätal, silno zakričal, vytiahol pušku a chcel zastreliť Imricha, no keď ho ten uvidel, vzal nohy na plecia aj so svojím vojskom. Keď prišiel Ivan domov, všetkým oznámil smutnú novinu a pomyslel si: „Pomsta bude sladká! Keď nemôže žiť môj otec, nemôže žiť ani Imrich!“

Reklama

 

O pár dní išiel Ivan aj zo svojimi vojakmi do Imrichovho zámku. Medzi nimi bol aj vojak, ktorému sa nepáčilo, že Ivan chce zabiť Imricha.

„Veď on to nespravil naschvál,“ myslel si. Volal sa Tomáš. Keď tam prišli, Ivan rozkázal Tomášovi, aby sa prezliekol za poddaného a aby mu doniesol informácie o zámku. Tomáš nechcel, no nakoniec sa dal presvedčiť. Prezrel celý zámok a keď vošiel do poslednej chodby, uvidel Magnóliu. Celý očarený zamrzol. Chcel ísť bližšie, no ako išiel, potkol sa o roh steny.

Reklama

 

A potom počul hlas: „ Musíš si dávať väčší pozor. Takto sa princeznej rozplesknúť pod nosom!“

Zdvihol hlavu a videl Magnóliu, ako sa naňho usmieva. Tak sa začervenal, že sa rýchlo postavil a utiekol preč. Keď prišiel k zámku, povedal Ivanovi, že Imrich má dcéru. Ivan sa zamyslel a potom sa škodoradostne usmial.

„ Rozhodol som sa, že zabijeme Imrichovu dcéru!“ zvolal.

O chvíľu boli všetci pripravení vyraziť. Tomáš išiel ako posledný. No len čo vošli do zámku, Tomáš ubzikol a išiel rýchlo hľadať Magnóliu. Keď prišiel do poslednej chodby, prehľadal každú izbu a v poslednej izbe ju našiel. Ale keď ju uvidel, očarený zamrzol. Ale iba na chvíľu. Potom ju chytil a odniesol ju do najvyššej veže. Tam jej všetko vysvetlil a Magnólia sa do neho na prvý pohľad zamilovala. Tomáš jej sľúbil, že sa pridá na jej stranu a že po boji za ňou príde. A tak tam čakala a čakala, čakala tam dva dni a potom sa dozvedela, že Tomáš zahynul v boji. Ako náhle sa to dozvedela, začala plakať. Nebol to obyčajný plač, lebo Magnólia plakala lupienky kvetov. Magnólia tam ešte stále plače vo vysokej veži na kúpeľnom ostrove a kvety, ktoré vznikajú z tých lupienkov sa nazývajú jednoducho Magnólie.

KONIEC

Veronika Čechvalová, 5.A, I. kategória – próza, ZŠ, Brezová 19, Piešťany, ilustr. foto: archív PNky

Reklama