Koktail

Názvy ulíc v Piešťanoch podľa hradov: Hričov

Published

5 rokov ago

31. mája 2020

PNky.sk

Reklama

Poznáte názvy, alebo mená ulíc na pomerne novom sídlisku v Piešťanoch? Ide o sídlisko za Bodonou na severe mesta. Všetky nesú mená podľa hradov na Považí. Je ich už trinásť a stále ešte pribúdajú. Likavská, Starohradská, Strečnianska, Budatínska, Lietavská, Hričovská, Súľovská, Považská, Lednická, Košecká, Trenčianska, Beckovská, Čachtická, Tematínska . Predstavíme vám ich v poradí, v akom sú hrady na Považí od Liptova po Piešťany, samozrejme, aj spolu so samotnými hradmi.

Naši pltníci už prenáramne túžili po lákavom odpočinku, lebo ťažkou prácou boli ich mocné svaly ukonané do úmoru. Povolili sme im teda v najbližšej dedine, ktorou bola dedinka Marček, v ktorej Váh dosiahol najsevernejší bod na svojej púti, aby sa ďalej uberal až do svojho konca južným smerom, aby plť pribili*. Ranné brieždenie halilo nás do slabého úsvitu, a vrcholy črtajúcej sa reťaze hôr, už zabroneli do červena….No len čo slnce zahnalo posledné tiene, jednotlivé končiare Súľovských skál sa javili ako výtvory ľudských rúk. Na najbližšom vrchu sa skutočne vypínala zrúcanina hradu HRIČOVA. (Medňanský)

Reklama

*pribitie plte znamená jej pristátie, a naopak, odbytie plte znamená jej začiatok plavby, resp. jej pokračovanie po pribití (pristání) – pltnícka terminológia.

Zo Žiliny sme cestovali do Hričova autobusom, ktorý má zástavku v mieste, kde sa križuje diaľnica so starou cestou Trenčín – Žilina. Samozrejme križovatka je mimoúrovňová a zástavka autobusu je pod diaľnicou. Vystúpil s nami aj nám neznámy turista, s ktorým sme napokon došli spolu až na hrad.

Reklama

*Už zvonka lešenie oznamuje, že na hrade sa pracuje*

Niečo z histórie hradu a povesť

Dejiny spomínajú Jána Kiliana, pána na náprotivnom brehu Váhu ležiaceho Bytčianskeho zámku, ako zakladateľa a majiteľa Hričovského hradu, neuvádzajú však ani roky jeho založenia, ba ani kto v tom čase bol kráľom v Uhorsku, či cisárom vo Viedni. Po Kilianovi na ňom vládli suroví a diví rytieri Laharovci. Vdova po poslednom mužskom potomkovi Laharovi, spojila svoj majetok s majetkom Františka Turzu. Ako prišlo k neskoršiemu vážnemu poškodeniu hradu, skoro zbúraniu, archívy bezradne mlčia. Známa je však skala, ktorá v čase plavby A. Medňanského už tri storočia stála, ba ešte i teraz stojí, a odoláva stáročiam, pritom pevná a ťažko prístupná stavba hradu, ktorá pôvodne odolávala prírodným a vojnovým búrkam, neodolala. V ústnom podaní sa však uchovala povesť o príčine zničenia hradu, ktorú spracoval okrem iných autorov, aj barón Aloiz Medňanský.

Vdova po poslednom Laharovi, ktorá celé tri roky oplakávala muža v úplnej odlúčenosti od sveta, keď po troch rokoch opäť dala otvoriť brány hradu, hlásili sa mnohí nápadníci, ktorých lákalo veľké bohatstvo. Medzi nimi bol aj nedávno ovdovený František Thurzo, ktorého Lietava susedila s Hričovom. Aj keď cítila náklonnosť k susedovi, predsa len sa nevedela odhodlať vziať si ho za manžela. Bola totiž dosť staršia od nápadníka Thurzu a bohužiaľ aj primerane nielen samotou odkvitnutá, preto sa bála, že keď by sa sobášom zmocnil majetku, potom by si popri nej užíval aj s inými, a nakoniec už len s nimi. Napokon sa rozhodla, že ho adaptuje ako syna a ustanoví ho dedičom celého majetku ktorý zostane po jej smrti. Bolo to aj so súhlasom kráľovým, preto dúfala že si navždy zaistí lásku mladého muža a nepríde o majetok. Netušila, že práve také vyčkávanie prestávalo neskôr baviť hranie sa na milujúceho syna a občasného milenca. Trápil sa ako z toho von, ako sa čo najskôr zbaviť starej matróny, aj za cenu rozporu zo svojim svedomím a šľachtickou cťou. Preto sa rozhodol: V noci vnikol s dvoma spoľahlivými sluhami do izby svojej priateľky, matky a dobrodinky, násilne ju vytiahli z postele a zavliekol ju do najodľahlejšieho väzenia, odkiaľ nik nemohol počuť jej nárek. Na druhý deň ráno oznámil prekvapenému služobníctvu, že sa stal jediným pánom, lebo pani zošalela a musí byť opatrovaná v úplnej odlúčenosti. Teda pre svet je mŕtva.

*Naspäť na 1. nádvorie. Na skale tabuľa s informáciou o financovaní a vykonávaní opráv.*

Už ako jediný pán, priviedol si vlastných zbrojnošov, čelaď vrátane najoddanejších prepustil. Časom si uvedomil, že aj on sa tým činom stal väzňom na Hričovskom hrade. Jeho „matka“ pochopila čo sa stalo, jej zlomené srdce zúfalo a nakoniec preklialo všetko, F. Thurzu, majetok a všetko čo súviselo s hradom. Raz prišiel ku hradu staručký mních a žiadal, aby ho pustili k pánovi hradu. Ale Turzo ho vyhodil, keď mu pred služobníctvom vyčítal utajované násilenstvo a napomínal ho, aby sa polepšil a kajal. Mních pred hradom naďalej trpezlivo vyčkával v búrke a nečase, podchvíľou opakujúc svoje výstrahy. Keď ho nemohli vyhnať ani ostrými vyhrážkami, zavreli ho do hladomorne za opovážlivé vyzývanie k pokániu. Ale stalo sa niečo výnimočné. Na druhý deň stál mních v ozrutnej kamennej podobe opäť pred bránou a vždy potom, keď ho cez deň rozbili, cez noc opäť narástol.

*Z vrcholu skaly sú pekné vyhliadky do údolia Váhu i smerom na Kysuce.*

Od tých čias po hrade čoraz častejšie a hrozivejšie vyčínali pekelníci, nik na hrade už nechcel zostať za žiadne peniaze, všetci sa obávali pekelných múk. Tak ostal na hrade sám samučičký Thurzo.

Rozhodol sa prepustiť zajatkyňu s podmienkou, že odprisahá, že sa mu nikdy nepomstí. Keď jej to chcel oznámiť, stála už ona pred najvyšším sudcom. Thurzo opustil miesto svojho ohavného činu, opustil ho aj staručký kastelán, hrad znenazdania zbĺkol v plameňoch a postupne sa rozrumil.

Ako v úvode Medňanský uviedol, že ten mních tam ešte po 300 rokoch stojí, tak som nie raz vo vlaku pozoroval cestujúcich, vrátane turistov, ktorý pri okne vyčkávali, kedy zazrú tú skalu, teda mnícha. Sám som sa o to pokúšal tiež, lebo dostal som podrobnú informáciu kedy začať pozerať, na ktorú výškovú úroveň sa zamerať a ako asi vyzerá. Ale mal som smolu, obloha sa krátko pred tým než sme sa priblížili k miestu, zatemnela, blesky udierali a hrmavica bola desivá. Možno som sa vtedy vedel vcítiť do Thurzovej situácie? Keď sme s kamarátom šli po rokoch na hrad, za slnečného dňa, lúče presveľovali statné stromy. Skalných solitérov majúcich podobu muža v sutane, sme cestou videli niekoľko, ale ktorý bol ten pravý, sme sa nevedeli dohodnúť a ísť späť sa nám už nechcelo.

Výrez z mapy mesta Piešťany, časť sídlisko Bodona