Na Kubu s batohom 5/5

Reklama

 

 

 

 

Zo samého srdca tabakových plantáží na západe ostrova sa dlhou štrekou vydávame na juh ku Karibskému moru. Prvou zastávkou je nie veľmi turistické koloniálne mesto Cienfuegos. Toto mesto je pomenované po druhom najväčšom revolucionárovi Camilovi Cienfuegovi, ktorý bol však následne zatienený Che Guevarom. No Che-ho tvár sa vraj na tričkách lepšie predáva, tak aj preto všetci poznáme jeho a nie Camila. Cienfuegos je mesto koloniálne a na pohľad aj honosnejšie než ostatné. Pôsobí čistejším dojmom, ak sa však vzdialite kilometer od centra, môžete naraziť aj na polorozpadnuté príbytky chudobných.

[singlepic id=17252 w=320 h=240 float=right]Autobus nás vyhodí v strede mesta, ale my sa rozhodneme ubytovať sa na najvychýrenejšom cípe mesta Punta Gorda. Je to úzky polostrov vybiehajúci do mora, kde na niektorých miestach vidíte z hlavnej cesty na obe strany mora. Šliapeme sem niečo cez dva kiláky popri miestnom malecóne (nábreží). Zrazu vybehne z jedného krásneho prízemného domčeka tetka a ťahá nás dnu, aby sme sa u nej ubytovali. Nakoniec za veľmi rozumnú cenu zostávame. Domček je to krásny, máme svoju izbu s kúpeľňou a k dispozícii nádhernú záhradu s mangovníkom a spievajúcim kanárikom v klietke. Teta je na tom asi dobre, lebo ma aj slúžku a je veľmi teatrálna, čo nás vždy vie pobaviť. Najlepšie bývanie na Kube jednoznačne! Raňajky (Cuba Libre, mango a banány) v záhrade tu chutia ako nikde.

Reklama

 

[singlepic id=17244 w=320 h=240 float=left]Druhý deň ráno vyrážame na obhliadku mesta. Najskôr centrum, krásne zrenovované budovy a námestie s honosnou sochou Camila Cienfuega. Tam si na chvíľu sadneme do miestnej kaviarne. Pri vedľajšom stole sedí americký zbohatlík s cigarou. Postarší pán, ktorý si sem chodí užívať svoje peniaze. Jedna Kubánka okolo krku a dvaja Kubánci živení z jeho vačku mu tu robia denno denne spoločnosť, prípadne mu zabezpečia, čo potrebuje. Jeden z chlapíkov je boxer, bývalý šampión, možno aj jeho osobná stráž.

Pokračujeme pešo na okraj mesta s cieľom vidieť starý koloniálny cintorín. Je asi 45 stupňov a ja začínam pochybovať, či sa tam vôbec oplatí kvôli tomu cintorínu trepať. Po asi troch kilometroch a niekoľkých blokoch tunajšej chudobnej štvrte sme konečne namieste. Cintorín zavretý! Takže tentokrát len pohľad cez mreže. A cesta späť… Našťastie ukecáme miestneho rikšáka, ktorý nás hodí do centra.

Reklama

 

 

[singlepic id=17248 w=320 h=240 float=right]Rozhodneme sa navštíviť miestne trhovisko a nakúpiť si všeličo, čo poznáme aj nepoznáme. Toto sa nakoniec ukáže ako ten najlepší zážitok z celého dňa. Malé banániky, krásne zrelé mangá, čili papričky, ananás a všeličo iné nakupujeme a hádžeme do batoha. Majú tu všeličo, fazuľu, šošovicu a veci, o ktorých nevieme, čo sú. Na špinavej kamennej doske tu sekajú aj kusy mäsa. Minuli sme asi euro a odchádzame s plným batohom. Mňam.

Ďalší deň ráno po skvelých a čerstvých raňajkách opúšťame toto úžasné mesto. Smer Trinidad. Toto mesto vzniklo z pôvodnej španielskej osady a zachovalo sa až dodnes. Je veľmi obľúbené nezávislými cestovateľmi a nájdete ich tu teda dosť. Bohužiaľ, miestni obyvatelia si zvykli pýtať si za ubytovanie dosť vysoké ceny a všetky ďalšie služby nenápadne účtovať. Možno sme len my mali nešťastie na rodinu, ktorá nám účtovala aj plyn keď som varila čaj alebo kávu, možno nie.

[singlepic id=17266 w=320 h=240 float=left]Mestečko je to však skvostné. Úzke dláždené uličky, miestny vysedávajúci vo svojich hojdacích kreslách, v centre veľmi príjemná kaviarnička. Tým, že mestečko je veľmi malé, panuje tu akási domácka atmosféra. Prejdeme mestečko, krásne námestíčko a pár uličiek.

Zastavíme sa v miestnej škôlke zaniesť nejaké darčeky pre decká a potom ma zastaví mladá baba na ulici, že či jej nedám svoje tričko, lebo by v ňom bola hviezda na diskotéke. Tak sa neskôr stavíme u nej doma a donesieme jej ho. Zájdeme do požičovne pre nejaké bicykle, nikde nikto. Splašíme chlapíka, ktorý nám zoženie dva bicykle na 2 dni. Vyberieme sa na vraj najkrajšiu pláž Kuby „playa Ancón“, má to byť asi 11 kilometrov. Pohoda. Po asi pol hodine dorazíme k nejakej zátoke, kde sa kúpu len miestni a ďalej sa nedá. Jeden bicykel nebrzdí, druhý fučí a je pekelné horko. Vyšli sme dva kopce a sme úplne zbití. Na Ancón ideme na druhý deň autobusom a celý deň len pivko, nanuky a pláž.

[singlepic id=17270 w=320 h=240 float=right]Po super oddychu máme zase chuť na niečo akčnejšie. Vyrazíme preto do miestnej cestovky vybaviť si nejaký výlet k vodopádom. Všetko je na dlho alebo viac dní takže sa rozhodneme pre výlet na koňoch miestnym údolím k jednej lagúne a späť. Čaká nás útly 50 kilový mužíček a vedie nás úzkymi uličkami Trinidadu až niekam na okraj. Dostanem veľkú bielu kobylu Capricosu. Alberto ma na ňu vyhodí, že ona vedie. Fakt sa bojím, lebo na koni sedím asi tretíkrát a neviem ho vôbec ovládať. Navyše stúpame do kopcov po úzkej cestičke. Po chvíľke si zvyknem a všetky kone idú poslušne za mojím. Keď však začneme klesať začne ten pravý adrenalín. Po úzkej cestičke klesáme dolu, kôň nič nevidí, len tak šmátra, no a na jeho chrbte to pekne nadhadzuje. Pôda je rozbahnená, šmýkajú sa mu kopytá – tu už sa neudržím a začnem vrieskať, čo sa Albertovi nesmierne páči a svoj smiech vôbec neskrýva. Dokonca sa počas cesty ku mne nenápadne priblíži a pleskne môjho koňa po zadku, aby sa dal do cvalu, pričom ja vydávam výskoty. Krajina je to však nádherná, trávnaté pláne a zelené obrastené kopce. Po dokopy asi šiestich hodinách na koni v extrémnom teréne sme večer radi, že žijeme a chôdza sa nám zdá ako veľmi čudný pohyb.

Text: Michaela Haringová Foto: Simona Haringová a Michaela Haringová

[nggallery id=980]

Reklama