Mlynárska história – 5. Ružový mlyn počas 2. svetovej vojny

Reklama

 

 

 

 

Dobre prosperujúci podnik, akým Ružový mlyn bezpochyby bol, pútal pozornosť niektorých členov československej vlády už v medzivojnovom období. Export múk do Nemecka a veľkých kúpeľných miest v Čechách s blížiacou sa krízou a odbytovou depresiou udržal výhodnú pozíciu Ružového mlyna v konkurenciu iných veľkomlynov. Zaslúžil sa o to vynikajúcou kvalitou svojich výrobkov, ktoré boli pod neustálou laboratórnou kontrolou.

[singlepic id=3432 w=320 h=240 float=left]Svoju úlohu dobre plnili aj predajné agentúry roztrúsené po republike i v zahraničí. Kŕmné múky sa exportovali aj do Rakúska a Švajčiarska a biele múky sa v menších množstvách exportovali aj do Anglicka. Prebytok finančných zdrojov bolo treba investovať a preto sa pripravovali projekty na výstavbu objektov cestovinárne a novej budovy na výrobu trvanlivého pečiva – keksárne. Okrem toho politická situácia sa pod tlakom Nemecka neustále zhoršovala, peniaze boli neisté a od nadobudnutého majetku sa neodchádza ľahko. V roku 1938 opustilo republiku veľa občanov Piešťan so židovskými koreňmi. O Ružový mlyn v Piešťanoch sa zaujímalo aj Nemecko, ktoré vyslalo svojho odborníka, aby sa oboznámil s jeho výsledkami. Nič dobré pre mlyn a kúpele neveštil ani dvojtýždňový „akoželiečebný“ pobyt profesora vo výslužbe dr. Vojtecha Tuku v Pro Patrii (v objekte Cyril, pre významnejších hostí).*

Reklama

 

V rokoch 1938-39 po zábere južného Slovenska Maďarskom, ubudli niektoré veľké kapacity mlynov (Pohronský Ruskov, Košice, Levice a Senec a viac menších mlynov). Uvoľnené odbytové rajóny pohotovo obsadzoval Ružový mlyn jednak pre kvalitu svojich výrobkov, ale tiež preto že zaviedol priamy predaj výrobkov veľkoobchodníkom a priamym spotrebiteľom, teda zrušil systém obchodných zástupcov. Kúpele už boli pod nútenou správou a pripravovalo sa ich zoštátnenie. Tlak na Winterovcov bol zo všetkých strán: od rodiny Erdódyovcov,** zo strany niektorých vládnych činiteľov***, ruky načahovali Nemci. Teraz sa prejavila predvídavosť Eda Tolnayia, že mať vlastné je lepšie ako prenajaté. Pravdepodobne preto sa začalo s výstavbou ďalších, už naprojektovaných objektov v areáli mlyna. Taktiež bola urobená výmena na poste [singlepic id=3434 w=400 h=400 float=right]vedúceho mlyna, ktorým sa stal Michal Weis, ktorý však prijal meno po manželke kresťanke, Koss.**** Po prijatí protižidovských zákonov sa podarilo Ružový mlyn zachrániť tým, že sa vytvorila účastinná spoločnosť (ú. s.) v ktorej mala Slovenská banka 51% a árijskí členovia rodiny Winter 49%. Tu sa ukázala obchodnícka prezieravosť Ľ. Wintera, ktorí napriek tomu, že bol z Piešťan vyhostený, aj internovaný, dokázal presvedčiť zodpovedných činiteľov banky že vstúpili do akciovky a vkladom banky, väčšinovým podielom bolo prevzatie úverov mlyna bankou. Týmto sa Ružový mlyn stal pre mocenské a politické intrigy nedostupným. Akcionármi boli aj viaceré súkromné osoby a tiež dozornej rade ú. s. boli viaceré významné osobnosti, ako napr. básnik Ivan Krasko, budúci minister dopravy dr. Pietor a iní.

Rozpadom Česko-Slovenska sa stali cestoviny a trvanlivé pečivo nedostatkovým tovarom a Ľ. Winter, ktorý bol vždy o krok vpredu, mohol dať pokyn na realizáciu pripravených projektov od F. Wimmera a A. Szónyiho. Po ich realizácii činila denná výroba 300 kg cestovín (stroje dodala dodnes známa švajčiarska firma Buhler z Uzwilu) a 200 kg keksov (strojové zariadenie vrátane pece dodala doposiaľ existujúca viedenská firma Werner u. Pfleiderer). V čase vojnovej Slovenskej republiky bolo všeobecne zavedené viazané hospodárstvo a štátny obilný monopol. Ten zabezpečoval obilie pre mlyn. Napriek tomu, sa všetkým potravinárskym výrobám napojeným na Ružový mlyn mimoriadne darilo, lebo potraviny v čase vojny sú vždy nedostatkovým a vyhľadávaným artiklom. Popri zvyšovaní kapacity výroby v mlyne, [singlepic id=3433 w=320 h=240 float=left]cestovinárni a keksárni, zvyšovala sa aj produkcia v živočíšnom hospodárstve, kde úmerne rástla výroba mäsa, mlieka, vajec a najnedostatkovejšieho artiklu, masti. Skoro všetky výrobky sa dostali na trh cez Najvyšší úrad pre zásobovanie a tak sa vedenie RM vlastne nemuselo starať o odbyt. Úmerne k rozširovaniu výroby narastal aj počet zamestnancov v areáli RM. Intrigy však proti firme „Ružový mlyn, úč.spol. Piešťany“ počas celého tohto obdobia neprestali. Hľadali sa zámienky na preverovanie zákonnosti vzniku RM, prevodu majetku na ú.s., daňové kontroly, aj domové prehliadky u zainteresovaných. Preverovala sa každá klebeta, každé udanie. Bratia Winteroci, Ľudovít a Imrich sa na riadení podniku priamo nepodieali. Imrich bol dosť chorľavý a jeho aktivita bola orientovaná inde a Ľudovít sa ukrýval (najčastejšie u inž. arch. Szóniho na Kapitulskej ulici) v Bratislave. V časoch SNP bol Imrich už po smrti a Ľudovíta internovali v Seredi, v koncentračnom tábore. V právnych záležitostiach, ale aj v intervenciách v prospech RM a rodiny Winterovej sa angažoval zať Imricha Wintera doktor Eugen Majerčák. V období prechodu frontu mlyn musel zásobovať najskôr utekajúce nemecké vojsko a potom prichádzajúcich osloboditeľov, Sovietsku armádu. Podľa spracovanej retrospektívy Mlynov a cestovinární z roku 1960, vďaka zamestnancom RM sa podarilo v oboch prípadoch zabrániť väčším škodám na majetku a produktoch Ružového mlyna. Hlavne tým, že sa nepodarilo Nemcom znefunkčniť mlyn demontážou a odvozom rozhodujúcich strojov z výroby.

Reklama

 

*Ako sa neskôr ukázalo, V. Tuka bol agentom Nemecka a Maďarska. Odpútaním Slovenska od Česko-Slovenskej republiky, ktoré všemožne presadzoval a obhajoval, bolo jeho presvedčenie, že samostatné Slovensko bude ľahkou ale tučnou korisťou pre Horhyovské Maďarsko. V. Tuka ako predseda vlády sa opakovane pokúšal zbaviť Winterovcov majetku v Kúpeľnom podniku i Ružového mlyna.

**Erdódyovci, s ktorými mali Winterovci platnú nájomnú zmluvu mali záujem dostať do vlastníctva všetky investície ktoré tam firma Alexander Winter a synovia vybudovala, vrátane aj nemajetkových práv. Málilo sa im vraj 200 tisíc, ktoré ročne podľa nájomnej zmluvy dostávali.

*** Prezident dr.Jozef Tiso uprednostňoval odkúpenie majetku rodiny Winterovej, nie ako V. Tuka jeho odňatie a predaj Nemcom.

****Vila „Koss“ ktorá doposiaľ stojí na Nitrianskej ulici, bola sídlom rodiny riaditeľa mlyna v rokoch 1940 – 1944, Michala Kossa (Weisa).

Autor: Alexander Urminský  Foto: archív autora

Reklama