Mlynárska história – 9. Bohuslav Čechmánek

Reklama

 

 

 

 

 

Už v úvodných častiach tohto seriálu som sa zmienil o tom, že za roky 1917/8 až 1991, čo sú skoro tri štvrtiny 20. storočia sa v Ružovom mlyne, neskôr v Mlynoch a cestovinárňach Piešťany vystriedalo niekoľko generácií zamestnancov a ich počet by sa rátal v tisíckach. Bol to po kúpeľoch dlho (až do výstavby podnikov Chirana, Tesla a Trikota Vrbové) najväčší zamestnávateľ v Piešťanoch a na okolí. Chlieb vyrábal a dával možno do každej piešťanskej rodiny.

[singlepic id=9091 w=320 h=240 float=left]Ak aj dnes niekoho z Piešťan oslovíte vo veci „mlynov“, väčšina si spomenie na niekoho z rodiny čo tam robil, či za Wintera alebo v čase účastníckej spoločnosti alebo národného podniku, známeho pod skratkou MaC. To je pozitívna stránka veci. Ak však hľadáte v niektorých zachovaných dokumentoch podniku, ako sú výročné správy, analýzy a prognózy, ľudia sú tam vyjadrení len ako čísla v tabuľkách, bez mena a charakteristiky. Tak to bolo v tom čase asi všade. Chceme však zachovať pre budúcnosť aj ľudský rozmer „piešťanských mlynov“, lebo ich históriu tvorili predovšetkým ľudia. Viacerí sa podieľali rozhodujúcou či zvýšenou mierou na rozvoji mlynov či už preto, že im bola daná zodpovednosť z titulu postavenia vo firme, či jednoducho preto, že ich krédom bolo pracovať, budovať, rozvíjať podnik. Písať tu o Ľ. Winterovi by bolo nosením dreva do lesa. O otcovi myšlienky mlyna, Ede Tolnayovi už bola zmienka a odkaz na literatúru. Ak však chceme vedieť niečo o ďalších, musíme sa uspokojiť s vlastnými spomienkami, či spomienkami ich rodinných príslušníkov, kolegov a priateľov. O tom nie sú žiadne anály. V šestdesiatych rokoch ešte pracovalo v mlynoch dosť pracovníkov, ktorí nastúpili „ešte za Wintera alebo za Slovenského štátu.“ Medzi nich patril aj inž. Bohuslav Čechmánek (1922 – 1986).

Reklama

 

Začnem týmto pánom, ktorého z môjho subjektívneho pohľadu zaraďujem medzi tých, čo v čase po rokoch 1945/48 mali veľký, možno najväčší podiel na pozitívnom rozvoji areálu Ružového mlyna v Piešťanoch a potom mlynárskeho odboru na Slovensku. Tento rodený Moravák z Tvrdonic na slovensko-moravskom pohraničí nastúpil do RM v medzivojnovom období, teda za Wintera. Spomína ho aj samotný Winter a v tomto seriáli spomínam inž. B. Čechmánka v 3. časti v súvislosti s laboratóriami, ktoré spoluzakladal s inž. Ladislavom Bobišom. Práve vďaka laboratórnej kontrole kvality výrobného procesu sa aj v čase hospodárskej krízy v tom období presadil RM na trhu nielen na Slovensku, ale aj v Česku. V období po roku 1950 zastával viaceré funkcie, bol aj vedúcim investičného oddelenia, neskôr technickým námestníkom a nakoniec riaditeľom výstavby. Svojou cieľavedomosťou, priebojnosťou voči všade prítomnej byrokracii, ale aj náročnosťou na seba a na podriadených sa významne podpísal pod rozvoj areálu RM, ktorý bol prebudovaný na komplex rôznych druhov výroby, pričom viaceré výrobky sa inde vôbec nevyrábali. Areál bol dobudovaný aj ako sídlo regionálneho a celoslovenského podniku, ktorý organizoval a riadil výrobu na celom Slovensku. Pod jeho vedením bola vybudovaná najväčšia cestovináreň (Spišská Nová Ves) a najväčší mlyn (Rimavská Sobota) vo vtedajšom Česko – Slovensku (ČSSR). Zaviedol úplne nové výrobné technológie v rámci republiky (chrumky, instantné zmesi, dlhé cestoviny, lupienky, klíčky a i.). Náročnosť týchto výsledkov treba vidieť v kontexte vtedajších možností, či skôr nemožností pri získavaní investičných limitov, devízových prostriedkov na technológie, ale aj stavebných kapacít. Napriek tomu, že nikdy neobliekal „stranícke tričko“, dokázal si povedať a presadiť a odôvodniť svoj názor, a keď bolo treba udrieť päsťou do stola, a nielen v podniku, neváhal. Možno bol viacerými vnímaný ako „ras“, stávalo sa že niekto sa aj tri krát vrátil od jeho dverí, než na ne zaklopal. Na druhej strane ale, kto mal splnené náročné úlohy, lebo on neznášal povrchnosť a plané výhovorky, ten sa obávať [singlepic id=9092 w=320 h=240 float=right]nemusel, ba dočkal sa spravodlivého ohodnotenia, a v prípade potreby aj opory. Možno toto vyznie ako dobové klišé, ale tak to skutočne bolo. Na sklonku svojho pôsobenia v mlýnskom podniku a pár rokov ako dôchodca, pracoval inž. Bohuslav Čechmánek ako riaditeľ výstavby ešte väčšieho mlyna ako v Rimavskej Sobote, veľkomlyna Košice. Ako dôchodca sa presťahoval spolu s manželkou do Prahy, kde dožili svoj život a sú tam aj pochovaní.

Pre dokreslenie jeho osobnosti sa žiada ešte pripomenúť jeho vzťah k umeniu, ako obdivovateľa, ale aj podporovateľa umenia a umelcov. Vďaka inžinierovi Čechmánkovi, ktorý zabezpečil financovanie, mohol akademický sochár, Piešťanec Valér Vavro vytvoriť niekoľko diel s „chlebovou tématikou“, ktoré sú umiestnené v plenére v Bratislave, Rimavskej Sobote a Piešťanoch, a možno aj niekde inde. (Viac v článku Menej známe výtvarné diela Piešťanca, akademického sochára Valéra Vavra.) Medzi B. Čechmánkom a V. Vavrom sa vytvoril aj priateľský vzťah, vzťah medzi odborníkom v profesii a tvorcom diela, čo napomáhalo pri samotnom zadaní a tvorbe diela.

Reklama

 

 

Pre reprezentačné priestory podniku vytvoril tématicky zamerané diela aj akademický maliar Aurel Kajlich, pravdepodobne tiež ako zákazky objednané B. Čechmánkom, lebo obaja udržiavali priateľské kontakty.

Autor: Alexander Urminský Foto: archív A. Urminského a T. Hudcovič

Reklama