Dcéra lekárnika – Heda Ambrová (1922 – 2010)

Reklama

 

 

 

 

Občianske združenie EDAH sa venuje dokumentovaniu histórie židovského obyvateľstva na Slovensku a jeho osudov počas druhej svetovej vojny. K základnej činnosti patrí produkcia krátkych filmov, ktoré prinášajú svedectvá tých čo prežili obdobie Slovenského štátu označení žltou hviezdou, boli ponižovaní a ich majetok bol arizovaný. K ľuďom s neľahkým osudom patrí aj Heda Ambrová, ktorá prežila celý svoj život v Piešťanoch. Výnimku tvorili len vojnové roky, keď sa spolu s rodinou ukrývala v horách na strednom Slovensku. Pochádzala z liberálnej rodiny a ako sama hovorila: „…sviatky už nedržím, ale židovstvo mám v srdci.“ Prečítajte si viac o jej živote i osudoch jej rodiny.

Otecko pochádzal z rodiny Eckstein. Žili na Orave, v obci Tvrdošín. Viac o tejto rodine povedať neviem, pretože otecko osirel, keď mal osem rokov. Otecko býval v jednej rodine a živil sa tým, že doučoval deti. Tak sa pretĺkal životom.

Reklama

 

Pôvodné meno otca bolo Árpád Eckstein. Počas štúdia na vysokej škole si zmenil priezvisko na Erdélyi. Maturoval na piaristickom gymnáziu v Ružomberku a ďalej študoval farmáciu v Budapešti. Promoval v roku 1912. Po škole sa usadil v Piešťanoch, kde pracoval ako lekárnik. V období prvej svetovej vojny narukoval do rakúsko-uhorskej armády. Odvelili ho do Poľska. Vo vojne bol ranený. Presekli mu hornú peru, preto si nechal narásť fúzy.

Otecko bol jeden z najlepších ľudí, akých si vie človek predstaviť. Dá sa povedať, že bol ľudomil. Staré ženy ma po jeho smrti zvykli zastaviť s poznámkou: „My vás poznáme. Ten váš otec, to bol ale človek!“ Bol veľmi citlivý a utiahnutý. Mal však veľké vedomosti z oblasti farmácie. Všetci tunajší lekári ho rešpektovali. Liečil všetky deti lekárov. V praxi to znamenalo asi toľko, že keď lekárovi ochorelo dieťa, prišiel sa o jeho liečbe poradiť s otcom.

Reklama

 

Starý otec z mamičkinej strany sa volal Benedikt Duschnitz. Narodil sa v obci Dolný Kubín v roku 1856. Stará mama sa volala Cecília Duschnitzová, rodená Meislová. Narodila sa v obci Podbiel alebo Námestovo v roku 1865. Stará mama mala sedemnásť rokov, keď sa vydávala. Bola to tmavovlasá, štíhla dáma. Mamičkini rodičia žili najprv v obci Slanica. Starý otec tam vlastnil továreň na gombíky a pálenicu. Inak bol staviteľom. V období prvej svetovej vojny projektoval domy.

V Ružomberku bola židovská komunita veľmi liberálna. Rodina mojej mamičky napríklad nedodržiavala kóšer stravovacie predpisy. Starý otec Benedikt sa v Ružomberku stal predsedom židovskej náboženskej obce.

V rodine Duschnitzovcov sa rozprávalo hlavne nemecky a maďarsky. Samozrejme, ovládali aj slovenčinu. Mamička hovorila krásnou slovenčinou. Starý otec bol napríklad veľký kamarát s básnikom Hviezdoslavom. Raz sme sa pýtali starej mamy, ako sa spolu rozprávali. Povedala: „Po nemecky, alebo maďarsky. Veď Országh Hviezdoslav písal prvé básne v maďarčine.“

Ružomberských starých rodičov sme zbožňovali. Chodili k nám do Piešťan každé leto. U nich to fungovalo tak, že čo povedal starý otec, bolo sväté. Starký bol na tú dobu veľmi energický a vzdelaný pán. V našich očiach vedel všetko. Zaujímal sa o nové vynálezy a potom nám o nich rozprával. Raz nám hovoril, že istý ruský vedec Dr. Voronov robil transplantáciu opičích žliaz. Táto transplantácia, ktorá omladzuje ľudí, je vraj veľmi drahá a tak podobne. So sestrou sme vtedy dostávali vreckové a podarilo sa nám ušetriť desať korún. Tie sme potom dali mamičke, aby to darovala ako príspevok na transplantáciu, o ktorej nám starý otec rozprával. Bol silný fajčiar a preto kašľal. Jedával čierne pelendrekové cukríky, ktoré mal uložené v striebornej dóze. Na cukríkoch boli čísla. Raz sme sa ho spýtali: „Načo sú tam tie čísla?“ Odvetil nám, že to sú černošské peniaze. Sestra bola trošku staršia a vedela, že mince sa razia. On nám oponoval a tvrdil, že v Afrike vraj rastú na stromoch. Nelenil, vstal skoro ráno a v záhrade u našich známych povešal tie cukríky na strom. Viete si predstaviť, ako sme ho zbožňovali, keď sa k nám takto správal?

Stará mama sa venovala ručným prácam. Nádherne háčkovala a vyšívala. Keďže mala šesť dcér, prenieslo sa to aj na ne. Výnimkou bola len Elza. Tá sa tomu nevenovala. Dokonca sa to prenieslo aj na jej vnučky a cezo mňa aj na moju vnučku. Okrem toho, že krásne háčkovala, pestovala aj kvetiny. Aj túto jej záľubu som „zdedila“. Všetky kvetiny pestujem z odrezkov. Rada sledujem, ako rastú.

Starý otec Benedikt Duschnitz sa dožil na tú dobu pomerne vysokého veku. Zomrel 16. augusta 1933 vo veku 77 rokov. Dostal infarkt. Stará mama zomrela pomerne mladá, 2. novembra 1936. Mala necelých 72 rokov. Obaja sú pochovaní na židovskom cintoríne v Ružomberku.

Mamička mala deviatich súrodencov. Najviac sme sa stýkali s tetou Malvínoun Kürtiovou. Za manžela mala lekára Artúra Kürtiho. Žili v Ružomberku. Narodili sa im traja synovia. Strýko Artúr zomrel v mladom veku. Keď teta ovdovela, otvorila si v meste obchod so športovými potrebami. Synovia jej s ním veľmi pomáhali. Najstarší sa volal Alexander. Narodil sa v roku 1904 a vyštudoval odbor strojného inžinierstva. Prostredný Vojtech sa narodil v roku 1907 a najmladší Karol v roku 1914. Obaja vyštudovali vysokú školu v Brne so špecializáciou na stavbu ciest a mostov.

Mamička sa narodila 2. novembra 1892 ako siedme dieťa mojich starých rodičov. Mala nádherné blond vlasy a modré oči. Keď starý otec staval baraky, urobila si pálenícku skúšku a viedla pálenicu. Mamička bola zasnúbená s nejakým fyzikom, ktorý v prvých týždňoch prvej svetovej vojny padol. V tom čase na Slovenku dievčatá nezvykli maturovať, nebolo to v móde. Ale mamička bola svojhlavá a zmaturovala. Smela chodiť len do piaristického gymnázia ako externistka. Do školy chodila raz do týždňa. Keď šli študenti hore schodmi, musela ísť posledná, aby jej nevideli členky, keď šli dole, išla ako prvá. Bola v triede jediné dievča. Po maturite sa zapísala na medicínu v Budapešti. Aj tu bola jediným dievčaťom. Hneď na začiatku semestra jej povedali, že nikdy nedoštuduje. Chlapci jej to nedovolia. Mala tam ťažký život. Na hodine anatómie jej niekto položil na zošit prst. Po tomto incidente nechala medicínu a prešla na farmáciu.

Po nútenom odchode mamičky z medicíny, začala pracovať v lekárni v Ružomberku. Tam sa zoznámila s mojím otcom, ktorý zrejme tiež pôsobil v Ružomberku. Svadbu mali 1. júla 1919.

Narodila som sa 12. septembra 1922 v Piešťanoch ako Hedviga [Heda] Erdélyiová. Bývali sme na terajšej Teplickej ulici, predtým to bola Wilsonova ulica číslo 22. Moja sestra sa volala Magda. Narodila sa 16. mája 1920 v Piešťanoch, bola o dva a pol roka staršia.

Počas gymnaziálnych štúdií sme nemali veľa voľného času. Predtým na základnej škole sme chodievali s mamou každú nedeľu na výlet. Vtedy to bola novinka medzi Židmi, keď sa chodilo do prírody. Neskôr sme začali cvičiť Makabi. Mama písala aj detské divadelné hry, takže sme jej pomáhali. Navrhovala aj kostýmy. Mala pomocnice, ktoré ich potom ušili. Kostýmy sa šili u nás a u nás sa aj nacvičovalo. Predstavenia hrávali len židovské deti, ale v obecenstve boli aj nežidovské. Mali sme rušný život. Divadelné hry sa hrávali v piešťanskom parku. Bola tam terasa a v lete sa tu konali rôzne predstavenia. Vstupné neexistovalo, bolo to zadarmo. No a potom, keď sme už chodili do gymnázia, škola trvala šesť dní v týždni. V sobotu sme prichádzali domov o pol štvrtej poobede. Popri tom sme chodili na francúzštinu, telocvik v Makabi a na klavír. Sestra vynikajúco hrala, mala dlhé prsty. Hudobné nadanie v našej rodine zdedila moja dcéra.

Zmaturovala som, ale na vysokú školu som sa nedostala, pretože už bol rok 1940. Sestru prijali na vysokú školu ešte v roku 1938. Bola veľmi nadaná. Chodila na Státní konzervatoř hudby v Prahe. Popri hudbe študovala aj angličtinu. Hneď ako v roku 1939 Nemci obsadili Prahu, musela prerušiť štúdium. Zhodou okolností ju v tom čase bola navštíviť mama. Keď sa vracala domov, v Kútoch bola na veľké prekvapenie osadenstva vlaku, colná kontrola [rozdelenie Československej republiky na slovenský štát a Protektorát Čechy a Morava si vyžiadal aj vznik hraníc]. Sestra sa vrátila, využila svoje štúdium hudby i angličtiny a vyučovala. Jeden z jej žiakov bol syn vysokopostaveného gardistu, takže prižmúril oči a nepotrebovala žiadne doklady.

V roku 1940 v čase okolo Vianoc vypukla epidémia meningitídy, zápalu mozgových blán a moja sestra ochorela. Chorobe podľahla. Zomrela 26. decembra 1940. Nemohla ísť do nemocnice, ale dostávali sme sérum z Berlína, pretože otec mal kontakty. Nepomohlo to, i keď ju liečilo veľa lekárov. Pamätám sa, bol to obrovský pohreb. Pochovali ju na židovskom cintoríne v Piešťanoch.

Do roku 1928 bola v Piešťanoch len jedna židovská obec, a to ortodoxná. V roku 1928 sa rozčlenila na neologickú a ortodoxnú. Príčinu rozdelenia obce nepoznám. Ortodoxní Židia mali svoj kostol, bol veľmi pekný. Židovský spoločenský život v meste prebiehal len v rámci Makabi. Nemali sme telocvičňu, preto mama a jej známi uzavreli dohodu s robotníckou telocvičnou jednotou. Disponovala miestnosťou aj s pódiom na divadelné predstavenia. Jednota nám poskytla miestnosť a Makabi nakúpilo náradie – bradlá, hrazdy, žinenku, koňa a kozu. Tam sme potom cvičili dvakrát do týždňa.

Deti ortodoxných Židov sa vychovávali veľmi prísne. Stýkali sme sa s nimi menej. Chodili len do židovskej školy. Neskôr v rokoch 1938 a 1939 boli evanjelické a židovské deti vylúčené zo štátnej školy. Vytvorila sa pre nich zvláštna trieda. Jediné ortodoxné dieťa, ktoré chodilo cvičiť do Makabi, bola Lili Herststeinová. Pochádzala z ôsmich či deviatich detí. Mala veľmi pekný hlas, čistý ako zvon. Bola mladšia ako ja. Mojej mame sa podaril husársky kúsok. Prehovorila jej matku, ktorá bola vdovou, aby Lili odišla s kinderalijou do Palestíny. Dodnes tam žije. Z ortodoxných rodín sa len jedno jediné dievča vrátilo z dievčenského transportu, a to Miriam Leitnerová. Bola o rok mladšia ako ja.

Vzťahy medzi obyvateľstvom boli bezproblémové. Keď sme cestovali do Nového Mesta, my Židia sme viac držali spolu, ale i s kresťanmi sme udržiavali priateľské vzťahy. Neexistovalo rozlišovanie „ty si Žid a ty nie“. Chlapci kupovali noviny A-Z a dievčatá týždenník Hviezda. Boli to české noviny, lebo v tom čase slovenské noviny ešte veľmi neboli.

V roku 1942, hneď ako sa začalo hovoriť o deportáciách, som sa vydala. Existovala tu bunka ilegálnych pracovníkov, ktorí mi veľmi pomohli. Môj známy, ktorý žil v bývalom Sovietskom zväze, povedal: „Pred dvoma rokmi ste stratili dcéru. Nedovolíme, aby bola Heda deportovaná. My Vám ju vydáme.“ Prišiel za mnou doktor Hecht, neskôr sa volal Horal, a povedal mi: „Ja si ťa vezmem, ale po vojne sa rozvedieme, lebo mám v Prahe známosť. Pomôžeme si navzájom, lebo som zistil, že ste čestní ľudia.“ On bol tiež Žid, ináč sa to ani nedalo. Ja som mala tiež známosť, židovského chlapca, ktorý končil vysokú školu v Prahe, ale nemohol ju dokončiť, lebo prišiel Adolf. Volal sa Goldstein. Svadbu sme mali na mestskom úrade v Piešťanoch. Úradník bol taký „milý“, že nám pripomenil: „I tak vás budú deportovať.“ Môj muž bol slušný a odvetil mu: „Tak pôjdeme spolu.“ Nebolo nám do smiechu. Niekto nás udal, že sme uzavreli formálne manželstvo. Našťastie týždeň po svadbe preložili môjho manžela do Michaloviec, bol lekár. Ako dobrá manželka som sa teda musela presťahovať s ním. Tam ma zastihol telegram o rodičoch.

Otec mal počas slovenského štátu ako lekárnik prezidentskú výnimku. Napriek tomu ho vzali do zberného tábora v Žiline. Ja som vtedy žila v Michalovciach. Dostala som telegram, že rodičia sú v žilinskom sanatóriu. Sanatórium bolo krycie meno pre zberný tábor. Nemohlo sa to otvorene napísať. Automaticky sme vedeli, čo to znamená. Viem, že to bolo v sobotu, lenže cestovné povolenia sa cez víkend nevydávali. Cestovala som načierno do Žiliny. V Žiline žila sestra mojej mamy, teta Frida. Vysvetlila mi, čo sa vlastne deje. Povedala, že potrebujem z ministerstva zdravotníctva fonogram, aby ho ako farmaceuta prepustili. Dala som si povedať. Poradila som sa za kým mám ísť. Išla som do Bratislavy na ministerstvo. Tam ma hneď vo dverách vítal nápis: „Židom a psom vstup zakázaný!“ Neodradilo ma to, našla som priateľov, ktorí ma odkázali do Topoľčian, pretože tam žil lekárnik, Nežid, ktorý mal pod palcom rezort lekární. Navštívila som ho a porozprávala mu o čo ide. Povedal, že síce môjho otca osobne nepozná, ale vie, že je to známy odborník a vlastní niekoľko patentov na lieky, ktoré vyrába firma Fragner Praha [korene najväčšieho farmaceutického podniku a.s. Léčiva siahajú až do roku 1488. V roku 1857 kúpil podnik Benjamín Fragner. V roku 1930 začala v Prahe prevádzku továreň na výrobu liekov pod názvom Benjamín Fragner. Léčiva a.s. patria v súčasnosti pod koncern Zentiva]. Ak mu vraj donesiem receptúru Arneumylenu a k tomu aj know-how prisľúbil, že mu pomôže. Nemala som na výber, lebo peniaze som nemala.

S napätím sme sledovali, ako odchádzajú transporty do Osvienčimu. V jednom transporte mohlo byť až tisíc ľudí. Dopočula som sa, že sa tam robia špinavé obchody. Začala som pátrať, až som sa dostala k istej skupinke ľudí. Opýtala som sa ich, čo sa stalo, že môj otec je ešte stále tu, keď z Bratislavy poslali fonogram o jeho prepustení. Samozrejme, že som si to vymyslela. Pozreli na seba a povedali: „Jéj, ten [fonogram – pozn. red.] je už dávno tu!“ On tam skutočne bol! Niekoľko ľudí sa nám týmto spôsobom podarilo dostať von. Ten lekárnik, u ktorého som bola v Topoľčanoch, mi povedal: „Vyberte si, kde chcete, aby váš otec pracoval.“ Mala som dvadsať rokov a nevedela som sa ešte vo svete obracať. Dal mi na výber pár miest a vybrala som si Bátovce. Mala som veľmi „dobrý nos“, lebo to bola čisto evanjelická dedina. Boli to ohromní ľudia. Naše priateľstvo trvalo až do sedemdesiatych rokov 20. storočia, kým tá stará garda nevymrela.

V roku 1944, keď vypuklo Povstanie musela som odísť z Michaloviec, lebo som bola „nežiaduci živel“. Išla som k rodičom do Bátoviec. Môj manžel bol vtedy preložený do Trnavy, k vojenskej posádke. V Bátovciach som sa naučila orať s koňom, chodili sme aj do mlyna. Jedného dňa nás zastavila skupina vojakov. Legitimovali sa, boli z bývalého Šiesteho pracovného práporu. Odzbrojili gardistov a rozmiestnili sa pozdĺž slovensko-maďarských hraníc. Keďže Bátovce boli blízko hraníc, dohovorila som sa s nimi, že keď bude situácia nepriaznivá, dajú mi vedieť do lekárne. Šiesteho októbra 1944 prišla správa, tak sme z Bátoviec odišli. Šli sme cez hory do Krupiny. V Krupine sme si potrebovali kúpiť jedlo. „Nepredáme, len keď prídeš na hodinu šúpať kukuricu! Vtedy ti predám chlieb!“ Ešte dnes tú ženu počujem. Tak som musela hodinu pracovať, aby som za kúsok chleba zaplatila 30 korún [hodnota jednej slovenskej koruny za slovenského štátu (1939 – 1945) sa rovnala 31,21 miligramu rýdzeho zlata. Kurz nemeckej marky voči slovenskej korune bol umelo nadsadený v pomere 1:11]! Vtedy bolo všetko drahé. Z Krupiny sme cestovali vlakom do Sliača. Otec, mama a ja. Namierené sme mali ku Kürtiovcom. Neboli sme len príbuzní, ale aj veľmi dobrí kamaráti s ich chlapcami. Do Sliača sme pricestovali večer. Už bola tma, okrem svetiel z pristávajúcich lietadiel nebolo nič vidno. Rodičov som usadila v čakárni, hoci boli mladí, mne sa vtedy zdali byť starí. Mama mala päťdesiatdva a otec o tri roky viac. Oslovila som jedného železničiara, že hľadám inžiniera Kürtiho. „Ktorého?“ – opýtal sa. Odvetila som „Karola“. „Ja vás k nemu zavediem, je to môj známy“. Zašli sme do kancelárie. Povedal mi: „Dobre že ste prišli, zajtra pôjdete nákladnými autami na Horehronie!“ Aj sa tak stalo. Naložili dve nákladné autá pohonnými hmotami a náradím. Za jedno auto bola zodpovedná mama a za druhé ja. Otec bol kardiak – chorý na srdce, nechceli sme ho zaťažovať. Dostali sme sa do Polhory pri Tisovci. Z národného výboru nám pridelil jeden dom. Zamkli sme bránu, lebo vo dvore sme mali tie nákladné autá. Mama strážila autá a ja som išla pracovať. Dedinský rozhlas hlásil, že od určitého veku musí každý pracovať vo vojenskom sklade. Tak som sa tam vybrala. Pracovala som v miestnej škole so „striebrom“. Boli tam príbory, svietniky, aké si len viete predstaviť. V zadných miestnostiach bola vojenská bielizeň. Ráno tam prišli pekné, štíhle dievčatá a večer boli tlsté ako staré matróny. No, tie boli naobliekané! Pod šatami odnášali vojenskú bielizeň. Ja somár, som si nevzala nič. Až na druhý deň ma jedna poučila: „Máš už niečo na sebe?“ „Nemám“ – hovorím. „Tak si vezmi.“

„Striebro“ – bol zabavený židovský majetok. Pravdepodobne tušili, že sme Židia. Nemali sme to však napísané na čele a nenosili sme ani hviezdu. Aj tam boli slušní ľudia. V dedine sme stretli pani Porgesovú, maminu sestru, ktorú neskôr zastrelili. Jedného dňa prišiel z Troch Dubov, zo Sliača príkaz, že sa máme presťahovať do Nemeckej. Tam nám prikázali zložiť sa u istého gazdu. Neviem ako sa volal, ale bol to nepríjemný človek. Zaviedol nás do izby. Z postelí ešte aj slamníky zobral. Mali sme tam len tie drevené prične. Nič nám nechcel predať. Onedlho prišiel odkaz od Kürtiovcov, že máme odísť do Banskej Bystrice. Samozrejme, že sme nemali cestovné povolenia. Príkaz je však príkaz, a tak som išla na stanicu. Ja naivka som si chcela kúpiť lístok do Banskej Bystrice. Opýtali sa ma, kde to žijem, veď vlaky už dávno nechodia. Na stanici stál takzvaný pancierový vlak. Bola som mladá, a tak som ich uprosila, aby ma zobrali. Schovala som sa pod jednu lavicu. Vyložili ma v Banskej Bystrici. Vedela som, kam mám ísť. Bola tam istá Nemka, ktorej manžel bol Žid, ale bol niekde schovaný. Rodičia zostali v Nemeckej, ale keď videli, že sa nevraciam a neposielam žiadnu správu, vybrali sa za mnou. Na križovatke Banská Bystrica a Bukovec stretli dvoch chlapcov, ktorí im povedali, že síce zbrane majú, ale nemajú strelivo. Mama mala so sebou sto korún, ktoré im dala, a to zachránilo rodičom život. Išli smerom na Bukovec a tam sa ubytovali v jednom dome.

V Banskej Bystrici na mňa čakal Karol Kürti. Hneď sa ma opýtal, kde sú rodičia. Odvetila som, že v Nemeckej. Karol mal červenú aerovku [automobil značky Aero], nasadol a vybral sa ich hľadať. Dostal sa až na križovatku, kde stáli tí dvaja chlapci. Opýtal sa ich, či nevideli starší manželský pár. Odvetili, že šli hore kopcom. Našiel ich a došli až na Staré Hory, kde ich zastavili sovieti. Zobrali im auto. Nemohli proti tomu nič namietať. Karolovi oznámili termín, kedy mu ho vrátia. Nikto tomu neveril, ale Rusi sa vrátili aj s autom.

V Banskej Bystrici u Nemky na mňa čakal od Karola príkaz, že ráno o šiestej mám odísť smerom na Donovaly, ale dostanem „do vena“ dve deti. Smerom na Harmanec nás zastavila vojenská hliadka. Nikto nesmel ísť ďalej – Žid, Nežid, deti, nedeti, starí, mladí s detskými kočíkmi, fúrikmi, tí všetci sa chceli dostať ďalej, ale nikoho nepúšťali. Našťastie som mala priepustku, ktorú mi vybavil môj „papierový“ manžel. Obidve deti som označila za svojich súrodencov. Neeskortovali ich. Bol to hrozný zážitok, pretože ľudia na nás kričali, aby sme ich zobrali so sebou. Pri ceste sa povaľovali zdochnuté kone, vyradené zbrane. Mala som namierené do takzvanej drevorubačskej chalupy. Bol to lesnatý kraj. Hneď ako som prišla, z dverí vyletela moja mama. Medzičasom tam Karol zaviezol mojich rodičov.

V lese sme našli aj použité padáky. Boli medzi nimi hodvábne aj bavlnené. Keďže boli mokré, tak sme ich ako naivní civili rozprestreli. Zrazu nás napadli „šťuky“, stíhačky s palubnými zbraňami. Našťastie sa nám nič nestalo, lebo nablízku boli kríky. Po niekoľkých dňoch nášho pobytu v horách prišla akási vojenská hliadka. Rozdali nám potraviny a oblečenie. Postavili sa na vyvýšené miesto a hádzali nám vojenské topánky a oblečenie. Kto čo chytil, to mal. V našej skupine boli samí silní chlapi, tak sa nám ušlo zo všetkého. Vrecia kryštálového cukru a suchého hrachu. Dostali sme dokonca aj ryžu. Bolo jej toľko, že po vojne nikto z nás ryžu nechcel ani vidieť. Pili sme kávu. Dodnes si pamätám, že nám ju nosili zlisovanú do kociek aj s cukrom. Vo vriacej vode z nej vznikol veľmi sladký nápoj.

Mladší z bratov Kürtiovcov mal na starosti velenie v našej skupine. Boli sme pomerne dobre vyzbrojení. Mali sme zbrane i strelivo. Z drevorubačskej chaty sme medzičasom museli odísť. Ocitli sme sa pod holým nebom. Niekde sme však museli bývať. Keďže v našej skupine boli samí stavbári, inžinieri, začalo sa stavať. Rozhodli sme sa stavať na veľmi strmom svahu. Robili sme výkopy do tvaru písmena L. Lialo ako z krhly. Dávali sme si na všetko veľký pozor. Stromy sa stínali celkom od zeme. Nič nás nesmelo prezradiť. Každý omyl nás mohol stáť život. Zo stromov vzniklo provizórne lešenie. Urobili sme akési stanové dielce, ktorými sme zakryli lešenie. Po dvoch, troch dňoch sme už mali strechu nad hlavou. Bola z celtoviny a čečiny.

Dvadsiateho novembra 1944 napadol prvý sneh a viac sa neroztopil. Vtedy sme už mali strechu nad hlavou a aj tie padáky konečne uschli. Odvtedy sme nemrzli. Od 20. novembra sme sa nevyzliekli, ale obliekli sme si všetko, čo sme mali. Bola taká zima, že nám vlasy primŕzali o stanové dielce. Je zaujímavé, že nikto z nás ani len nekýchol. Postupne sa naša situácia zlepšovala. Neďaleko býval cestár. Keďže bratia Kürtiovci stavali cesty a mosty, tak ich všetci poznali. On nám odkázal, že má pre nás pec značky Meteor. Bola poriadne ťažká. Išli po ňu bratia Kürtiovci a Růžička. Museli sa striedať pri nesení, lebo cesta viedla hore kopcom. To bola prvá noc, čo sme sa nenaobliekali. Cítili sme sa ako v raji.

V našej skupine sme neboli iba Židia. Medzi Nežidov patril bývalý zamestnanec Ministerstva obrany slovenského štátu a inžinier z Čiech, Domin [Dominik] Růžička. Bol tam aj jeden Rus – Stolpjansky, ktorého rodičia v roku 1917 odišli z Ruska. Ostatní sme boli Židia. Počas nášho pobytu v horách nám dve Nemky posielali správy. Dole v dedine sme mali spojku. Dostávali sme aj balíčky pomletej červenej papriky, lebo sme počuli, že keď ňou posypeme zem tak nás psy nevyňuchajú. Aj sme tak urobili, ale našťastie žiadne psy neprišli.

Raz v noci sme počuli ako niekto volá moje meno. Ktosi ma hľadal a zrejme sa tam vyznal, lebo obišiel hliadku. Vysvitlo, že môj vojnový manžel, ktorý bol lekár v Starých Horách, ochorel. Diagnostikovali mu týfus. Na základni ho nemohli nechať a tak hľadali skupinu, ktorá by sa o neho postarala. Po vojne zakotvil v nemocnici U Františků v Prahe. Rozviedli sme sa v roku 1946.

Vianoce sme trávili v našom „zrube“. Mali sme tam teplučko. Priniesli sme si vetvičku a vyzdobili sme ju ako stromček. Vojtech Kürti bol nesmierne zručný a vyrobil na stromček svietniky. Z papiera sme urobili hviezdičky a boli Vianoce. Mali sme čo jesť, ale chýbali koláče. Domin Růžička nevydržal a vyhlásil: „Idem do Bratislavy.“ Podarilo sa mu tam dostať a priniesol prísady. Múku nám dali v dedine. Mama a Malvin zamiesili na koláč. Vybrali sme sa k cestárovi a celú noc sme piekli. Vymysleli sme si aj historku pre Nemcov, ak by prišli na kontrolu. Mala som byť evakuantkou z Michaloviec, ktorá nemá nič, ani žiadne papiere. Upiekli sme, čo sme mohli a doniesli to hore. Mali sme horúcu kávu a koláče. Z Bratislavy doniesol Domin Růžička správu, že môjho strýka Ernő Duschnitza zatkli.

V horách sa i každodenné maličkosti vykonávali veľmi ťažko. V prvom rade bolo treba kúriť. Vyhľadávali sme stromy, ktoré už boli popadané a dobre vysušené. Náradie, ako píly a sekery, sme mali. Raz sme pri takomto zvalenom strome objavili debničku s alkoholickými nápojmi. V ten deň dostal každý štamperlík alkoholu. Ako dobre nám to padlo! I chodenie na záchod bolo komplikované. Urobili sme jedno C, nie WC, ale C. K nemu viedol chodník, na ktorom sme postavili rampu. Kto tam šiel, musel ju zavrieť. Znamenalo to, že je obsadené. Samozrejme, za každým sa zahladzovali stopy. Na odbočke sme postavili tri snehové steny, ktoré sa na noc oblievali vodou. Steny zamrzli, a tak sa vytvorila ženská a mužská umyváreň. To bolo veľmi dôležité, lebo veľká väčšina ľudí, ktorá žila v horách, bola zavšivavená. U nás nebola ani jedna voš. Zohrievali sme sneh a tak sme sa umývali. Raz do týždňa sa každý musel umyť v teplej vode. Mali sme dva lavóre. Každý mal svoju zubnú kefku, a musel si umývať zuby. Bol to presný program, aby ľudia mali čo robiť. Pranie patrilo tiež medzi veľmi ťažké úlohy. Zohriali sme vodu, moja mama prala a ja som chodila plákať k potoku. S puškou so mnou chodil Domin Růžička. Odhrnuli sme sneh, vysekali ľad a tam som plákala. Ruky mi tak omŕzali, že som ich mala fialové.

Ženy, ktoré sa spolu s chlapmi skrývali v horách, boli väčšinou židovského pôvodu, ale nie všetky ten pobyt vydržali. Mnohé zišli dolu, a to ich stálo život.

Počas nášho pobytu v horách sme zažili aj pár horúcich chvíľ. Neďaleko pôsobila ďalšia skupina. Jej členovia boli veľmi nedisciplinovaní. Chodievali aj na hradskú, kde mávala nemecká armáda hliadky. No a čo čert nechcel, prichytili ich. Mali jedno jediné šťastie, že to boli starší vojaci, Rakúšania. Ale oni sa s nimi nezapodievali, len im povedali: „Viete čo, my sa otočíme a vy choďte preč!“ Druhýkrát som sa zapotila, keď som išla s Dominom na hliadku. Z nenazdajky ma sotil na zem. Spýtala som sa: „Čo sa stalo!?“ „Ty si nepočula tú guľku?!“ Vtedy sme si povedali, že sme mali ohromné šťastie. Keby sa to malo stať ešte raz, tak to asi neprežijeme. Dennodenne sme vstávali do nevedomosti. Nevedeli sme, aké nástrahy nám deň prichystá. V horách sme boli až do oslobodenia Banskej Bystrice. Bystrica bola oslobodená 26. marca 1945. Nechceli sme ešte opustiť úkryt. Karol Kürti povedal, že nás čakajú veľmi ťažké časy. „Neponáhľajte sa, budete ešte spomínať na náš pobyt v Turci!“ Tak sa aj stalo. Zišli sme dolu až 10. apríla. Všetko sme pobalili a vybrali sme sa smerom na Bystricu. Cestou sme stretli doktora Geigera z Ružomberka. Pridal sa k nám. Keďže sme sa nemali ako dostať do Bystrice, zašli sme k našej známej Nemke, ktorá bola počas posledných mesiacov našou spojkou. Volala sa pani Müllerová. Tam sme sa dozvedeli, že môj vtedajší priateľ Goldstein padol v Povstaní. Ak by nebol padol, pravdepodobne by som sa bola za neho vydala.

Pani Müllerová nás uvítala, prezliekla periny, paplóny i deky. Nedokázali sme však v posteli zaspať. Odvykli sme si tým, že sme spávali len na zemi. U pani Müllerovej sme sa rozdelili. Kürtiovci sa pobrali do Komárna. Mali pred sebou ďalekú cestu, lebo vlaky nechodili. Otec sa rozhodol, že pôjdeme do Bátoviec, keďže posledné roky pred vojnou tam pracoval. Dostali sme sa až k jednej dedine, asi päť kilometrov od Bátoviec, kde sme stretli známych. Boli šťastní, že nás vidia. Prosili sme ich, aby v Bátovciach neohlasovali, že sme na ceste domov. Jeden z nich však sadol na bicykel a šiel. Predstavte si, že na námestí nás čakali s hudbou. Za ten čas nám pripravili jednu izbu. Keďže Bátovce pre nás nepredstavovali budúcnosť, rodičia ma vypravili do Piešťan. Chlapci v Bátovciach zistili, že chodieva rumunský vojenský transport do Piešťan. Nechodil však priamo cez Bátovce, ale cez nejakú dedinu v blízkosti. Rumuni mali vojenskú nemocnicu v Piešťanoch. Vedela som, že hovoria francúzsky, no a francúzsky som predsa vedela. Obliekla som sa do civilu a zastavila sanitku. Poprosila som pána vedľa šoféra, bol to starší muž, či by ma nezobrali do Piešťan. Odvetil: „Áno, ale musím vás vydávať za svoju manželku.“ Sovieti totiž všetkých kontrolovali. Našťastie sme nemali žiadne komplikácie. Povedal mi, že o tri dni sa vracajú a že ma vezmú, ale medzitým prehrmel front a oni odišli ďalej do Trenčína. V Piešťanoch na národnom výbore som stretla pár dobrých priateľov, ktorí mi povedali, aby otec okamžite prišiel do Piešťan, dostane lekáreň. Je síce prázdna, ale on si ju dá do poriadku. O byt sa vraj tiež postarajú. V Piešťanoch bol liečebný dom – Ivanka, ktorý vyprázdnili, a každý kto sa vrátil dostal jednu izbu a stravu trikrát denne.

Vrátili sme sa do Piešťan. Otec sa staral o zdevastovanú lekáreň a mama dostala za úlohu rozdeliť ľuďom postihnutých vojnou veci a šatstvo od UNRA [UNRA: United Nations Relief and Rehabilitation Administration]. Mojou úlohou bola domácnosť.

S manželom Edmundom Ambrom som sa spoznala veľmi romanticky. Počas vojny som istý čas žila v Michalovciach a moji rodičia v Bátovciach. Navštevovala som ich dvakrát ročne. Keď sa Nemci tlačili cez východné Slovensko do Rumunska, evakuovali Židov, politicky nežiaducich, proste všetky „nežiaduce živly.“ Môj „vojnový“ manžel bol medzičasom preložený do vojenskej nemocnice v Trnave, ktorú neskôr evakuovali do Starých Hôr. Ja som išla za rodičmi do Bátoviec. Tam sme s miestnym obyvateľstvom splynuli. Chodievala som s nimi pracovať aj na pole. Koncom augusta 1944 sme išli mlieť zrno do mlyna. Zastavili nás vojaci. Povedali, že sú členovia československej armády. Potrebovali sekery, lopaty, lebo dostali príkaz, zarúbať cestu do Maďarska. Levice boli totiž v susedstve. No a práve v tejto skupinke bol aj môj budúci manžel. S mojím „papierovým“ manželom som sa rozviedla hneď, ako to bolo možné. S Edmundom sme sa vzali 13. októbra 1946. Boli sme spolu päťdesiatštyri rokov.

Manžel pochádzal z pobožnej prešovskej rodiny. Volali sa Meiselovci, ale on si neskôr zmenil meno na Ambra. K zmene mena došlo kurióznym spôsobom. Jeho mladší brat Imrich Meisel mal počas vojny ťažký úraz. Prešla ho motorka. Keď sa ako-tak vyliečil, začali deportácie. Aby ho neodviedli, vybavili mu árijské doklady. V archíve našli rodný list istého Ambru, ktorý padol na fronte. Podľa tohto rodného listu mu vybavili sfalšované doklady. Celú vojnu potom prežil ako Imrich Ambra v Hornom Sŕní. Môj manžel hneď po vojne prijal rovnaké priezvisko ako jeho brat. Bol veľmi inteligentný a vzdelaný. Miloval klasickú hudbu, hoci bol z jednoduchej rodiny. Jeho otec neovládal latinku, vedel písať len hebrejsky. Pracoval ako obuvník. Manžel bol veľmi pracovitý a zapadol do lekárne môjho otca, pretože tiež vyštudoval farmáciu.

Manžel zomrel v roku 2000, pre nás bolo samozrejmosťou, že ho pochováme na židovskom cintoríne. Nebola to pre nás žiadna dilema, hoci sme sviatky nedodržiavali, ale židovstvo máme v srdci.

V meste dnes žije pár starších členov obce. Je tu aj veľa zmiešaných manželstiev. 15. decembra 2005 sme odhalili pamätník obetiam holokaustu a vtedy sme sa dohodli, že každý rok v decembri sa pri ňom zídeme. Neuveriteľne veľa ľudí tam prichádza, i Nežidia.

-Publikované so súhlasom občianskeho združenia EDAH–

Reklama