Winter ťa vidí alebo Najväčší príbeh Piešťan

Reklama

 

 

 

 

„Všimni si, že Winter sa pozerá rovno sem,“ hrkla ma minule vo veľkej sále Kursalonu moja sestra do lakťa. Naozaj, Ľudovít, vyrovnaný ako vojak, hľadel z veľkoplošnej fotografie na stene priamo na nás. Pod jeho prísnym pohľadom som sa aj ja vystrela – a s pocitom viny položila pohár s vínom, ktorý som práve držala pri ústach.

[singlepic id=25597 w=320 h=240 float=right]„Zistila som,“ pokračovala sestra, „že pozerá na mňa, nech stojím kdekoľvek – ako tí šľachtici na stredovekých obrazoch.“ Hneď sme to, samozrejme, museli vyskúšať. Obehli sme všetky rohy sály a pánko v bielom obleku nás s prižmúrenými očami sledoval – vlastne aj celá spoločnosť na obraze (okrem jedného, ktorý je otočený opačným smerom).

Reklama

 

O pár dní nato mi náhodou (?) prišla pod ruku jeho kniha Spomienky na Piešťany, ktorú vydalo naše Balneologické múzeum, a keďže sa s autorom skoro denne „stretávame“ v Kursalone, rozhodla som sa, že si vedomosti o tomto piešťanskom Baťovi trochu oprášim.

Snáď ho môžem takto nazvať, hoci Winterovci nepochádzali odtiaľto. Mali maďarsko-nemecké korene a po slovensky sa Ľudovít naučil až ako dospelý. Hoci pri vstupe do rodinného podniku mal len 20 rokov a  kvôli otcovej chorobe musel prerušiť štúdium, spolu s otcom Alexandrom a neskôr i bratom Imrichom ako nájomcovia kúpeľov počas približne päťdesiatich rokov postavili, zrekonštruovali, či sa aspoň podieľali na mnohých „pýchach“ nášho mesta. Malú dedinku s blatovými cestami premenili na svetoznáme miesto a vtlačili mu svoju nezmazateľnú pečať.

Reklama

 

Veď len posúďte:

– založili robotnícku nemocnicu Pro labore (jej súčasťou bol aj dnešný hotel Sandor Pavilon)

– vysadili Mestský park

– postavili Kursalon, pôvodný Hudobný pavilón a dnes už nejestvujúce kúpele Františka Jozefa (honosnú budovu zničili v roku 1967 vtedajší mocipáni. Ako spomína autor: „mramor roztrepali na prach…nehľadiac na miliónové hodnoty…“)

– vybudovali Thermiu Palace, kúpele Irma, liečebný dom Pro Patria a Kráľovský rad – ulicu od kina Fontána smerom ku Kursalonu

– stáli za stavbou Kúpeľnej kaplnky, Evanjelického kostola, židovskej synagógy (už zbúraná) a neskôr aj rímsko-katolíckeho Kostola sv. Štefana v Piešťanoch.

– zrekonštruovali Napoleónske kúpele, Kurhotel (bývalé riaditeľstvo kúpeľov na Winterovej ulici), a hotel Zelený strom

– za ich éry vyrástli tiež Ružový mlyn, radnica (cirkevná ZŠ), Bakchus villa, Červená veža, mestské divadlo (už neexistuje)

– na svoje konto si môžu pripísať aj Kolonádový most, Krajinský most, plávajúce kúpalisko na Váhu, mestské kúpalisko Lido, termálne kúpalisko EVA aj vznik sídliska rodinných domov Floreát

– zaslúžili sa o rozvoj športov ako tenis, golf či futbal, zriadili tradíciu kúpeľných koncertov

počas ich pôsobenia sa liečili v Piešťanoch významní svetoví štátnici a umelci

– založili a získali zbierky pre Balneologické múzeum

– symbol mesta – barlolámač vznikol tiež na objednávku Winterovcov

– vytvorili i viedli školu pre hotelový personál a pôvodnú meštiansku školu pomohli zmeniť na gymnázium

– presadili výstavbu mestských ciest, chodníkov, osvetlenia, kanalizácie…

A výpočet, samozrejme, nie je úplný ( ak chcete vedieť presné fakty, naštudujte si historické pramene – toto je iba blog!).

Väčšina z týchto smelých plánov by sa neuskutočnila, nebyť drobného pánka s neuveriteľnou výdržou a vôľou, ktorého prižmúrené oči sledujú návštevníkov sály Kursalonu, všade, kam sa len pohnú…(má právo na trochu zábavy, no nie?)

Pracoval totiž naozaj tvrdo a dovolenku si doprial až po tridsiatich rokoch práce. Treba priznať, že doba na začiatku storočia bola naklonená smelým plánom, pri svojom diele však musel prekonať aj obrovské prekážky – záplavy, dve svetové vojny, deportáciu do Terezína, revolúciu a tiež závisť mnohých neprajníkov.

[singlepic id=21474 w=320 h=240 float=right]Zaujímavá je i skutočnosť, že skoro všetko, do čoho sa Winterovci púšťali, stavali na úver, pričom kúpele mali iba prenajaté od grófa Erdődyho. Časť peňazí si požičiaval Ľudovít od rodiny či známych. „Veril som, že záväzky splatím,“ uviedol. Keď kúpele prebral štát, veľká časť dlhov mu zostala na krku, ale on sa nevzdal… Ešte po sedemdesiatke zakladal firmu Panvita na výrobu detskej výživy a BB pudingu, ktorý považoval za veľmi výživný a jedol ho skoro denne.

Ľ. Winter však nebol iba skvelým podnikateľom ale tiež eticky silným človekom. V knihe hovorí o „jedinej lži svojho života“, keď ňou zachránil kožu úradníkovi, zodpovednému za zásobovanie Piešťan počas I. svetovej vojny. Po smrti svojho brata Františka sa oženil s jeho vdovou Leonou a spoločne s ňou sa staral o bratove i svoje deti. S veľkou úctou spomína mená všetkých, ktorí ho počas života podporovali a spolupracovali s ním na naplnení vízií. Nevyhýba sa ani krušným zážitkom porevolučnej doby, no neobviňuje, nesúdi…

Hoci kniha Spomienky na Piešťany sa z viacerých dôvodov nečíta ako román a film Optimista (Réžia: Dušan Trančík, r. 2008) by tiež kiná nezaplnil, ani nemám záujem tvrdiť, že Winterovci boli jediní, ktorí vybudovali Piešťany, tento muž nám predsalen zanechal výnimočné dedičstvo.

Fyzické stopy pôsobenia tohto dedičstva sú rozosiate po celom meste, ale je tu ešte čosi nehmotné, čosi, čo v súčasnosti svetoví odborníci na marketing považujú za obrovskú konkurenčnú výhodu firmy či miesta – jeho príbeh! A pozoruhodný a inšpiratívny život Ľudovíta Wintera je podľa môjho názoru tým najväčším príbehom Piešťan.

Zostáva už len na nás, či túto výhodu dokážeme dostatočne využiť a čo si z nej vezmeme…

(V blogu som použila informácie z knihy – Ľ. Winter: Spomienky na Piešťany, Balneologické múzeum Piešťany, r. 2001 – dúfam, že sa editor a vydavateľ na mňa nenahnevajú, že som ich tak trochu prerozprávala…).

Adriana Drahovská

Reklama