Adriana Drahovská
Reštart
Odkedy som napísala svoju malú ódu na Piešťany – Niečo ako láska – uplynuli viac ako dva roky. K jej vytvoreniu ma vtedy nabudil výsledok prieskumu portálu www.pnky.sk, v ktorom väčšina obyvateľov ohodnotila mesto slovami „úpadok a bordel (nie bodrel :-) ). Tento ďalší blog o našom meste však vznikol na základe inej, pozitívnej inšpirácie. Od ľudí, ktorým na svojom okolí záleží a pokúšajú sa o jeho rozvoj.
Neviem, ako vy, ale ja sa nehanbím priznať, že som v podstate pocitový človek. Hoci sa snažím pozerať na svet s optimizmom, nie vždy sa mi to darí a moje emócie vtedy kolíšu od nula po 999 podľa toho, aké je vonku počasie, koľko eur mám v peňaženke alebo na mňa vplýva správanie môjho syna teenagera, či nálada, v akej sú práve moji šéfovia, kolegovia či klienti…
Nie som drevo – teda z dreva, naopak, moje v poslednej dobe akési zostrené vnímanie často zachytáva i jemné, podprahové signály. A hoci mi táto „citlivosť“ pripravuje perné chvíle, na druhej strane ma nanovo vychováva. Učí ma vidieť svet, ľudí, seba v novom svetle a oveľa komplexnejšie, ako nás to kedysi učili rodičia či učitelia.
Prečo o tom hovorím? Pretože Piešťany sú tiež živý organizmus a menia sa ako moje emócie – raz sú usmiate, plné slnka, inokedy zamračené a vzdorovité jak pubertiak či nasrdené ako nespokojný šéf a hneď zasa vyčačkané a nedočkavé, pripomínajúce dieťa pred nedeľňajšou prechádzkou. Aj náš vzťah je kolísavý – niekedy ich obdivujem a o chvíľu mi zasa príšerne idú na nervy. Ony ma tiež raz prijímajú s otvorenou náručou, inokedy sa mi obracajú chrbtom. Ale sú mojou súčasťou, vryli sa mi pod kožu, sú miestom, kde žijem, a na ktorom mi záleží.
A preto sa vrátim k spomínanej inšpirácii – bola ňou sčasti prednáška Ivety Niňajovej, odborníčky na cestovný ruch, ktorá sa konala minulý pondelok v Kursalone (nájdete ju tu a odzneli na nej naozaj zaujímavé nápady) a sčasti rozhovor s jedným z členov občianskeho združenia Pro Civitate – Spoločne pre Piešťany (nemenujem, lebo som si nepýtala súhlas, ale iniciály má TH :-) ).
REKLAMA
Keď mi navrhol, aby som sa k nim pridala, hovoril, že majú v pláne združiť aktívnych ľudí, ktorí niečo robia pre svoje mesto či okolie. Vtedy som začala rozmýšľať, či sa nepomýlil, a moja následná reakcia bola asi v tomto duchu: „Ale ja nie som žiadna veľká aktivistka, a okrem toho mám za sebou ťažké obdobie. Som príliš unavená, aby som riešila nejaké nové projekty, či upratovala neporiadok po iných.“ A viete, čo mi na to odpovedal? Povedal – nevadí. Netlačil na mňa, ani na mňa nepozeral z výšky a energie svojich tridsiatich rokov a skoro generačného rozdielu. Chcel iba, aby som sa pridala v rámci svojich možností.
Napokon som nemohla urobiť nič iné, iba súhlasiť (samozrejme, že návrh pridať sa k skupine mladých a aktívnych ľudí mi aj polichotil). Tak či tak – pridávam sa, napríklad aj týmto blogom pod plným menom, ktorý je zároveň mojím apelom na Vás všetkých. Možno prebudí aj vo Vás niektoré potlačené emócie, nápady či námety a inšpiruje k nejakému činu pre svoje mesto, tak ako mňa prebral človek, ktorý použil tie správne slová „v rámci tvojich možností“.
Niekedy stačí začať úplne malý krôčikom – napríklad nevypľuť žuvačku na zem pred Auparkom…
Na záver len dodávam: LOVE U PIEŠŤANY (Aspoň kým sme spolu :-)).
P.S: Titulok som si požičala z jednej zaujímavej knižky, ktorú našla moja kamarátka, a kde sa hovorí napríklad aj o tom, ako ignorovať doteraz zaužívané názory, memorovanie pravidiel a reštartovať biznis – alebo čokoľvek vlastne chcete, napríklad aj vzťah k svojmu mestu či okoliu – mne sa to celkom páči!
Autor: Adriana Drahovská
Deti si vyskúšajú rôzne povolania. „Čím budem, keď vyrastiem… ?“ je tu
Žiwellný folklórny večer sa po prestávke opäť vracia
Piešťany podľa Wintera budú súčasťou Noci divadiel
Vo štvrtok farmári, budú aj domáce vajíčka
