Blogy
Prečo je „mať v …” dnes tak IN?
Niekedy sa zamýšľam nad tým, ako sa v budúcnosti ľudia budú pozerať na dobu, v ktorej teraz žijeme. Aký prívlastok asi tak dostane? Určite to bude doba informácií, keďže sme schopní absorbovať množstvo poznatkov jediným stlačením „Enteru“.
Napadá mi hneď viacero prívlastkov iného významu. Napríklad doba ignorancie, agresivity, pohŕdania a absolútneho nezáujmu o okolie. Či sú to už vzťahy medzi ľuďmi alebo k prostrediu okolo nás. Systematické a dlhodobé pôsobenie „mainstreamu“ na spoločnosť z nás často robí egoistické trosky.
Darmo, súčasnosť nás učí báť sa a pritom sa starať iba o seba. Nevážime si nič, čo má hodnotu, ani prácu druhých. Pred niekoľkými týždňami sme organizovali brigádu na Lide, ktorej výsledkom bolo niekoľko vyrobených smetných košov a lavičiek z časti grantu, ktoré získalo naše občianske združenie Pro Civitate. Napriek tomu odpadky nekončia v košoch, ale sú porozhadzované po zemi. Asi sa potom lepšie opeká, keď v ohnisku miesto dreva horia plastové, či sklenené fľaše. Dokonca zmizla aj jedna z lavičiek.
Možno už „sedí“ v záhrade nejakého „turistu“, ktorý sa po Lide beztrestne napriek zákazu premáva na aute alebo bolo ozaj málo dreva na opekanie. Čo už. Tí, ktorí by si na Lido ozaj radi prišli oddýchnuť, im za to určite poďakujú. Kamarát sa ma pri tomto zistení opýtal: „Má zmysel v Piešťanoch vôbec niečo robiť?“ Ja som odpovedal, že určite, ale treba čo najviac zapájať verejnosť. Ľudia si začnú veci skutočne vážiť až potom, keď sami niečo spravia pre dobrú vec. Nedávno som v tejto súvislosti napísal blog o tom, že každý z nás môže pomôcť k tomu, aby sa okolie menilo k lepšiemu.
Reakcie boli rôzne, od súhlasných, až po také, že ľudia nemienia robiť niečo zadarmo alebo, že som nositeľom radu socialistickej práce. Z toho mi vyplýva iba jedno. Zjavne sme si zle vysvetlili demokraciu a kapitalizmus. Tieto totiž nespočívajú v tom, že našou jedinou starosťou je, aby sme my boli „v pohode“, ale aj to, aby sme všetci prispievali k vytváraniu pozitívnych vecí a vzťahov medzi sebou.
Text: Jozef Malík