Blog Ladislava Kubu: Pevný termín pre pohyblivý sviatok

Reklama

 

 

 

 

September v Piešťanoch získal v posledných rokoch pozoruhodný „jour fixe“: nostalgickú atmosféru mesta už po šiesty raz rozčeril Medzinárodný filmový festival Cinematik.

Tohto roku patrila k miestam vybraným na premietanie, aj jedna z miestnych zrúcanín – – torzo niekdajšieho prírodného amfiteátra po dlhšej dobe znova poslúžilo svojmu pôvodnému určeniu – teda kultúrnej produkcii. Radi by sme dúfali, že „otcov a matky mesta“ konečne napadne, aby sa prestali tváriť (tento stav trvá od 90. rokov minulého storočia), že amfiteáter nejestvuje! Možno by bolo na čase spamätať sa a vrátiť ho mestu: v jeho hviezdnych časoch sa tu odohrávalo repertoárovo náročné podujatie – Piešťanský hudobný festival, najstarší svojho druhu na Slovensku, tu od roku 1959 hostil produkcie hudobného divadla, kým v hoteli Slovan (susedná prominentná rozvalina), zasa znel repertoár koncertný. Počas školských prázdnin autora týchto riadkov rytmizovali aj koncerty slovenských rockových legiend, akými boli Prúdy, Collegium Musicum či Fermata a ďalších. V neposlednom rade je pozoruhodným faktom, že autorom stavby bol, v spolupráci s J. Rajchlom, významný slovenský architekt M. M. Scheer. Sic Transit Gloria Mundi!

Reklama

 

AKO TO BOLO

Tryznu nad minulosťou však pre túto chvíľu skončime: budeme venovať pozornosť sviatku pohyblivých obrázkov – tak by sa azda, s použitím alúzie na titul knihy E. Hemingwaya, dala parafrázovať „corporate mission” festivalu. Cinematik predstavuje špičku medzi tunajšími kultúrnymi „events“ – charakter a rozsah jeho ponuky vysoko čnie nad skôr provinčnou úrovňou ostatných podujatí v meste.

Reklama

 

Je sympatické, že festival nie je oficiózny, pokiaľ ide o kolorit, či formálny rámec podujatí, a takisto pokiaľ ide o dramaturgiu, udržiava si stále širokospektrálnu demokratickosť. Nepochybne preto priťahuje prevažne mladé publikum – očividne sú to hlavne „akademici“, vychutnávajúci posledné dni voľna pred začiatkom semestra. Autorovi tohto textu však nedá nepoznamenať, že bez istých prejavov správania v kinosálach, by sa s radosťou obišiel.

[singlepic id=20944 w=320 h=240 float=left]Tohtoročnou premiérou a istým medzníkovým počinom, ktorý pretrvá efemérny život samotného festivalu, je určite uvedenie knižnej Edície Cinematik. Ide o zborník „stredometrážnych“ textov (ako ich definovala Mária Ferenčuhová, filmová teoretička a prodekanka Filmovej a televíznej fakulty VŠMU, krstná matka tohtoročnej publikácie) – textov presahujúcich formát zvyčajnej publicistickej recenzie, ktorý sa marginálne pestuje v bežných slovenských periodikách a jeho ašpiráciou je stimulovať vývoj kritického myslenia o filme. Autor týchto riadkov sa pripája k zostavovateľovi publikácie vo viere, že takýto krok nielen prispeje k rozvoju filmovej kultúry na Slovensku, ale dúfa aj v proliferáciu a možné pozdvihnutie úrovne verejného diskurzu o témach, nielen kultúrnych. Edícia Cinematik vykročila do života, nesúc na obale meno francúzskeho režiséra Jacquesa Audiarda – ani štíhla podoba nezmenšuje pozoruhodnosť tejto príležitostnej publikácie, naopak priebeh festivalu dal príležitosť k prehliadke celej celovečernej Audiardovej tvorby, filmová podoba diela a textová reflexia sa takto optimálne doplnili. Navyše, kvalita a tematický záber autorových diel si bezpochyby zaslúžia dôkladnejší záujem tunajšieho publika, ktoré má predsa len ľahší prístup ku kinematografii anglosaskej, či berúc do úvahy žánrovú podobnosť na cinéma polar, k produkciám z Ďalekého Východu.

ESEJ „NA OPLÁTKU“

Nasledujúce riadky majú vlastne byť protihodnotou za získanie výtlačku tohoročnej, pilotnej publikácie. Autor tohto textu je „radovým kinofilom“, preto sa prezieravo nehodlá pustiť na tenký ľad filmovej teórie, avšak istým vybočením z možného „zacyklenia v žargóne žánru“, môže byť azda aj tu ponúknutý pohľad – snaha reflektovať Audiardovo dielo spolu s výpoveďami, obsiahnutými v zborníku z „mimofilmovej“ perspektívy – príspevkom k interpretácii danej látky.

Pisateľ nemal žiaľ možnosť, vidieť všetky projekcie na festivale, preto o režisérskom debute Jacquesa Audiarda, Pozri sa ako padajú, referovať nemôže. Vzhľadom na enigmatický príbeh a prítomnosť skvelého J. L. Trintignanta v jednej z hlavných rolí, to je iste dôvod k ľútosti.

Avšak už synopsa nasledujúceho titulu, Self – Made Hero obsahuje motív, ktorý sa zdá byť pre J. Audiarda zvlášť uhrančivým a ktorý sa vinie celým doterajším dielom režiséra. Je ním skúmanie ambivalencie ľudskej identity – či už v spoločenských vzťahoch, alebo v individuálne psychologických peripetiách životov jednotlivých filmových postáv. Režisérove filmy majú bezpochyby značný presah nad rámec zvyčajnej, hoci aj zručne nakrútenej, žánrovej konfekcie; licencie polar-u dokážu temer vždy presvedčivo evokovať existenciálne vyhrotené situácie, ktoré protagonistov nútia k výnimočným rozhodnutiam, situácie, aké sú dnes – v ére „tekutej modernity“, ako o nej hovorí Z. Baumann – stále častejšími. Pisateľ dokonca cíti k hrdinovi filmu Self – Made Hero isté sympatie, keďže hlavný predstaviteľ je nútený použiť na prekonanie svojich východiskových handicapov značné mentálne úsilie. Vo filme ho môžeme sledovať, ako sa prediera bludiskom stále komplexnejšieho kultúrne-antropického univerza. V tomto je filmový príbeh azda aj moralitou; steny tohto labyrintu znakov sú vo veľkej miere chatrne kašírovanými kulisami poloprávd, ktorými všetci, či sa nám to páči, či nie, našu semiosféru kontaminujeme. Skutočnosť je tu podaná v zložitej, a neraz subtílne rozporuplnej sprostredkovanosti, pod ktorou sa však aj napriek dôkladnej kultúrnej patine skrývajú elementárne pohnútky ľudského konania. Práve tu však pravdepodobne nachádzame aj ďalší, už spomenutý prvok – transcendujúci limity žánrovej epiky – – anticipáciu vynárajúcich sa podôb nášho spoločenského bytia.

A rovnako je tomu aj v nasledujúcom filme: Tlkot môjho srdca sa zastavil – podstatným prvkom významovej štruktúry, tvoriacej osnovu príbehu je tesná koexistencia kultúry sublimovaných emócií s ostro kontrastujúcimi animálnymi inštinktami – ako takpovediac predzvesť nadchádzajúcej etapy sociálnej ekológie.

Audiard je filmárom, nie spoločenským vedcom, preto exponuje tieto, na výsosť aktuálne konflikty intuitívnym jazykom – zánik relatívne stabilnej spoločenskej stratifikácie; nástup predátorsky jednajúcej spoločnosti – nespoločnosti izolovaných jedincov, i keď ono „univerzálne ľudské“ sa v príbehu nakoniec na povrch dostane, hoci v nečakaných momentoch, či v podobe, akú by nik nečakal. Hoci je katarzný účinok, ako ho postuluje grécka dráma, takpovediac „postmoderne“ nejednoznačný, predsa len sa dostaví: režisér ho necháva prísť spôsobom, ktorý nie je terminálne-hodnotiaci, ale naopak; pre diváka je tak plný vnútorného protirečenia, ale aj hodnovernosti a fascinácie. Takýto spôsob nazerania je doménou umeleckej výpovede a „audiardovská“ intenzita jeho príslušnosť do tejto kategórie zväčša aj legitimizuje.

Pri pokuse reflektovať filmy J. Audiarda, môžeme premýšľať aj o kultúrnom, vzdelanostnom, filozofickom kontexte, z ktorého ako sa zdá, jeho tvorba pochádza. Môžeme špekulovať o rámci, danom tradíciou francúzskeho kritického myslenia, s jej silnou zakotvenosťou v jazyku, či o vplyve osobností modernej filozofie minulého storočia; musíme celkom určite konštatovať úsilie reflektovať svet náročne-postmoderným (tu rozumej: ambivalentným) spôsobom. Audiardove filmy pokračujú v dramatickej línii toho kvalitného, čo so sebou francúzska kinematografia, prevažne v druhej polovici 20. storočia priniesla, a ktorá sprevádzala pri formovaní vzťahu k filmu aj pisateľa tohto textu. Je teda pravdepodobne možné domnievať sa, že pri „brúsení“ filmových príbehov do finálneho tvaru vedie Audiarda vedomie – akýsi imperatív opravdivosti – ktoré okrem talentu využíva aj poznatky získané v doméne humanitných vied – a odhodlanie skúmať závažné otázky života, ktoré sú ingredienciou posúvajúcou filmy za hranice formátu jeho predchodcov, napríklad tých zo 70. rokov.

Inovácia prítomná príbehoch, je teda reflexiou vývoja spoločnosti neskorej modernity nielen v remeselnej polohe filmovo-technických trikov, ako ich prináša veľká väčšina mainstreamovej, či sub-mainstreamovej produkcie. Práve pre postmodernú umeleckú dikciu sú spomínané licencie na polar – typicky francúzsku verziu kriminálneho filmu – – charakteristické aj zo zreteľa štrukturálne-tematického, a to práve synkretizmom, koexistenciou semiotického kódovania „U“ a „E“ – ako sa niekedy nemecky označujú takzvané „nízke/zábavné“ a „vysoké/vážne“ žánre v hudbe.

Určitú extrémnosť handicapov, akými sú protagonisti poznačení, či už ide o outsiderstvo založené psychologicky (Self made Hero); sociálne a rasovo (Prorok…); či genderovo alebo priamo fyzicky (Carla v Čítaj mi z pier), ktoré dodávajú príbehom hodnovernosť a môžeme ich dekódovať nielen konvenčnú prísadu filmového žánru – ako snahu fascinovať diváka pohľadom na rastúcu tvrdosť sveta okolo nás. Tento prvok je pozoruhodný najmä v snímke Tlkot môjho srdca sa zastavil. Paradoxne tu má úlohu handicapu talent, nadanie k hudbe – teda k poézii a estetike. Tom – parížsky Jekyll a Hyde v podaní Romaina Durisa, sa práve pomocou takýchto veličín dostáva z gravitačného poľa hrubej materiálnosti ktorá, ako sa zdá, celému jeho okoliu plne vládne.

PREČO VLASTNE CHODÍME DO KINA

Vráťme sa však k ohlásenému zámeru: podeliť sa s čitateľom o rozbor dôvodov, ktoré oprávňujú k označeniu filmov Jacquesa Audiarda za kvalitné; a pokúsiť sa o to „extra-filmologickou“ reflexiou.

Vo všeobecnosti je naša fascinácia príbehmi, či už reálnymi, alebo fabulovanými umelecky, zrejme daná potrebou prehlbovať „individuálnu kompetenciu prístupu k existenciálnym otázkam“. Táto vzťažná rovina je ľudsky univerzálna, presahuje jednotlivosti dané zákonitosťami všeobecnej estetiky, či pravidlami konkrétnych žánrov. Jazyk umeleckého poznania, nám svojou hyperbolickosťou a intuitívnym dekódovaním dokáže sprítomňovať „skutočnosti viditeľné iba srdcom“ – citujúc chronicky známy (ale zanedbávaný) výrok z knihy A. de Saint-Exupéryho – ktoré nás však dokážu zamestnávať intenzívne aj napriek tomu, že vôbec nejde o entity fyzické.

Dnes sme stále viac a viac zamestnaní súperením s jedincami vlastného druhu, a zároveň sme rozptyľovaní rastúcim množstvom podnetov, súperenie prebieha na rastúcom počte frontov súčasne. Napriek tomu, že nás mnohí, významní intelektuáli vyzývajú k osvojovaniu novej paradigmy, ktorú predstavuje metaveda či disciplíny, ako dromológia (Virilio); teória komplexných spoločností (Tainter); hlbinná ekológia (Naess; Leopold…); behaviorálna ekonómia (Allais; Becker…), my reagujeme svojou odvekou výbavou – – mozgom paleolitického lovca. I naďalej praktikujeme rituály z doby kamennej a po planéte sa šíri, ako pandemický memplex (Dawkins), kapitalizmus – politický systém, ktorý však už azda všetky známky svojich koreňov v anglickej ekonomike 18. storočia, poprel. Ak si vypomôžeme jazykom sociológie a zacitujeme znovu Z. Baumana – „brodíme sa trasoviskom tekutej modernity“.

Je to naše prebývanie v tomto teréne, ktoré nás je ženie napríklad (okrem iných miest…) aj do šera kinosál, v ktorých môžeme, svet plný nástrah pozorovať z odstupu.

Tí otupenejší z nás potom – tešiac sa lichou nádejou, že problémy života tak prestanú, aspoň na nejakých deväťdesiat minút, jestvovať – dávajú prednosť našuchorenej pene povrchnej zábavy. Ponúkať reflexnú plochu pre kontempláciu – intuitívny dotyk s problémami, ktoré nedokážeme vnímať pre hlučný šum každodennosti – práve toto je, možno sa domnievať, ašpiráciou každej autorsky autentickej výpovede.

V ČOM TEDA SPOČÍVAJÚ ANTROPICKÉ KONŠTANTY AUDIARDOVÝCH FILMOV?

V prvom rade – ako všetky dobré príbehy – kolportujú poznanie, že estetické a (tým skôr) morálne hodnoty predsa len jestvujú, hoci sa nevyskytujú v chemicky čistej podobe, a nám nie je dané trvale žiť iba „na osvetlenej strane planéty“. Pripomínajú nám, že Homo Sapiens Sapiens sa zmenil na Homo Competitivus Simultans – Človeka súťaživého a (podnetmi) rozptýleného.

Transcendenciu v nich ponúka aj skutočnosť, že „krása a láska prebývajú aj na ulici“, a nie len, vkusne balené, v značkových obchodoch. Je možné, že ich občasný záblesk, ich letmý dotyk, je našou jedinou odmenou za plavbu „en mer de larmes“– po mori sĺz – aby sme pridržali žánrovej metaforiky. Čosi také naznačujú aj veľké spirituálne systémy, viac či menej blízke nášmu kultúrnemu okruhu, a dnešný človek – zvlášť, ak je oslobodený od boja o základné životné potreby – po týchto hodnotách silno prahne, avšak až príliš často mu padne zaťažko pripustiť, že sa vyskytujú len pospolu, navyše v spojení s ďalšou entitou – pravdou, ktorá v tejto triáde predstavuje akúsi „conditio sine qua non“.

Vo filmoch J. Audiarda nejde ani tak o potrestanie zla ako takého, divák – obyvateľ labyrintu sveta, však oceňuje epizodické, individuálne víťazstvá nad jeho bezprostrednými prejavmi. Katarzný – vitalizujúci účinok môže mať poznanie, že aj pod mizériou sa skrýva nádej; že človek na sklonku dňa nekončí nutne s rovnakými kartami, aké sa mu ušli, na začiatku hry.

Vo všeobecnosti teda možno povedať, že hlavným motívom režiséra je schopnosť ľudskej rezistencie voči spomínanej tvrdosti života aj napriek handicapom, a to je aj dôvodom našej, diváckej fascinácie .

Reklama