Blog Tatiany Michalkovej: (Ne)tradičný výlet do stovežatej

Reklama

 

 

 

 

Praha – mesto, ktoré navštívil takmer každý Slovák. Urobiť z cesty do stovežatého veľkomesta nezabudnuteľný pobyt si vyžaduje dlho mesačné prípravy alebo len spontánne rozhodnutie. Hovorí sa: „Mladosť – pochabosť!“ Poznáme veľa mladých, ktorí by chceli vyskúšať stopovanie, ale máloktorý z nich by skutočne našiel odvahu. Vedeli sme, že je to risk, aj napriek tomu sme sa rozhodli tento bláznivý nápad zrealizovať. A už sme stáli na diaľnici smerujúcej do Brna. Adrenalín stúpal, tabuľka v ruke, prst hore.

Je zaujímavé sledovať gestá vodičov, míňajúcich študentky na ceste za dobrodružstvom. Rozmýšľať, čo všetko by sa stalo, keby… bolo úplne neopodstatnené. Plné optimizmu a radosti na tvárach aj v srdciach sme nastúpili do strieborného Fiatu. Vymeniť pohodlie autobusu za neistý odvoz ktovie kam si vyžadovalo trošku detskej naivity. Mnohí by toto rozhodnutie bez rozmýšľania odsúdili, ale ako sme mohli porovnať niečo, čo sme nikdy predtým nezažili?!

Reklama

 

Babka „internetka“, ktorá stráži deti cez skype nás privítala s úsmevom a dobrou večerou. Zvyknuté na internátnu stravu s nadbytkom éčok sme domácu polievku skutočne ocenili. Po náročnom dni sme sa každý večer tešili, akú dobrotu nám babička pripravila. Ani počas dňa by nedopustila, aby sme hladovali, a preto nás na ceste za pražskými pamiatkami sprevádzali desiatové balíčky. Na Staroměstkom námestí nás však prepadli vône šíriace sa zo stánkov s typickým trhovým jedlom. Takmer celé námestie si pochutnávalo na tradičných českých špecialitách priamo z grilu. Pečená klobáska bola skutočnou delikatesou. O jej výbornej chuti svedčil i náš návrat. Nie nadarmo sa hovorí, že iba spokojný zákazník sa opäť vráti. V rovnakom stánku sme vystáli rad aj v nasledujúci deň. Prebiehajúci festival „Svátky koření a syrů“ neprilákal len naše hladné brušká. Pomedzi labužníkov vychutnávajúcich si kvalitu pražskej kuchyne sa prechádzali skupinky bezdomovcov v otrhaných šatách a deravých topánkach s ruksakmi na chrbte a igelitovými taškami v ruke. Neraz sme videli, ako prehrabávajú odpadkové koše priamo na námestí, ba priam vytrhávajú ľuďom z ruky nedojedené klobásky. Neustále nás niekto prosil o pár korún, pýtal cigaretu či sa snažil krikom upútať pozornosť. Aký je to pocit pozorovať na každom kroku ľudí pochutnávajúcich si na čerstvom ražniči, keď už dva dni nemali v ústach nič iné ako zvyšky vytiahnuté z odpadkov? Väčšina z tých otrhaných, špinavých, páchnucich žobrákov bola zo Slovenska. Je to len náhoda alebo krutá realita? Hneď ako zistili, že máme rovnakú národnosť, niektorí sa správali milšie, iných veľmi nahnevalo, keď sme im napriek tomu neprispeli. Je zvláštne sledovať kontrast dvoch odlišných vrstiev na jednom mieste.

Orloj odbil trinástu hodinu a Staroměstké námestí sa premenilo na mravenisko. Hlava na hlave, všetci upierali svoje pohľady na unikátne hodiny. Miešali sa rôzne reči, národy ale sociálne rozdiely si nebolo možné nevšimnúť. Vedľa seba stojaci ľudia z najvyššej spoločnosti až po tých najbiednejších.

Reklama

 

Človek by očakával, že v hlavnom meste Českej republiky sa zaobíde so slovenčinou. Práve naopak! Zo všetkých strán počuť všeličo, viac či menej zrozumiteľné, ale žiadna čeština. Pred nejednou reštauráciou stojí Afroameričan v obleku s jedálnym lístkom v ruke a po anglicky nás pozýva na rybie špeciality. Pristavíme sa pri ďalšom luxusnom podniku a zo zvedavosti nazrieme do jedálneho lístka. Oči nám idú vypadnúť z jamôk. Dokonca sa tu platí aj za vodu z vodovodu. Presviedčame sa, že v dnešnom svete nič nie je zadarmo, mávneme rukou a ideme ďalej.

Časom si zvykáme, že naším komunikačným jazykom sa automaticky stáva angličtina. Ako nadšené fotografky sa pokúšame vytvoriť jednu z „emo-fotiek“ s veľkými hlavami a Pražským hradom v pozadí. Náš (už asi štvrtý) neúspešný pokus sleduje párik obďaleč. Po anglicky nám ponúkne pomoc, ktorú s radosťou prijímame. Až neskôr vyplynie, že mladá slečna je tiež zo Slovenska a jej priateľ je Čech. No ani by ich nenapadlo prihovoriť sa nám ich rodnou rečou.

Únava sa nás zmocňuje čoraz viac. V tme žiariaci nápis Pilsner Urquell nám vyčarí úsmev na tvárach. Pravá česká krčma – to si nemôžeme nechať ujsť! Za výčapom typický Čech s pivným bruchom, žiaľ, nie taký prívetivý ako tí na námestí. S určitosťou vieme, že tu nenájdeme ani jedného turistu o čom svedčí fakt, že Česi sú pivný národ. Krčmy sú zaplnené do posledného voľného miesta „štamgastmi“ a degustátormi.

Tri hodiny cesty od Bratislavy, ale rozdiely možno vidieť všade. Stretnúť sa s neochotou je skutočná rarita. Predavač v obchode s topánkami nemá práve vaše číslo, no pošle vás i do konkurenčnej predajne, kde ho s určitosťou nájdete. Služby sú porovnateľné s inými európskymi metropolami, kde platí pravidlo: „Náš zákazník, náš pán.“ Úsmev a ústretovosť dvíha úroveň pražských služieb. Necelých tristo kilometrov znamená niekedy viac, ako sa na prvý pohľad môže zdať.

Počasie nám doprialo prežiť posledný slnečný víkend pred tisíc ročnou zimou. Chceli sme zažiť niečo neobyčajné, čo sa nám aj podarilo. Tento víkend nemal byť ako „pretlačený cez kopirák.“ Aj z obyčajnej cesty do Prahy sa môže stať nezabudnuteľný zážitok, pokiaľ naberieme odvahu niečo zmeniť.

Autor: Eva Kubániová a Tatiana Michalková

Reklama