Malorka za 40 hodín alebo strašná romantika vo dvojici 2/2

Reklama

 

 

 

 

Druhá časť blogu o zaujímavej ceste na Malorku. Link pre tých, čo nečítali prvý diel Malorka za 40 hodín alebo strašná romantika vo dvojici 1/2.

Po obede na nás čakala pláž Formentor na severnom cípe ostrova. Na parkovisku pred plážou, ktorú sa nehanbia v bedekri nazývať panenskou (s dáždnikmi a parkoviskom?), pýtali nekresťanských sedem eur, čo sme odmietli a zaparkovali asi desať metrov za parkoviskom pri ceste zadarmo. Tak ako všetci ostatní, ktorí mali rozum. Urobili sme len [singlepic id=22436 w=320 h=240 float=left]jedinú chybu – že sme prišli na pláž až okolo štvrtej, kedy už na ňu nesvietilo slnko, takže pri kúpaní sme sa aj celkom nasmiali, kým sme sa odvážili do vody.

Reklama

 

Odtiaľ už to bol len kúsok po serpentínach s kozami na Cap de Formentor, najsevernejší bod ostrova s majákom. Sediac na kamennom myse sme cítili istú pokoru a úctu ku všetkým tým obrovským skaliskám a moru hlboko pod nimi. Nechcelo sa nám ani odísť, ale čas bol neúprosný. Štyridsať hodín je štyridsať hodín.

[singlepic id=22437 w=320 h=240 float=center]

Reklama

 

[singlepic id=22438 w=320 h=240 float=center]

[singlepic id=22439 w=320 h=240 float=center]

[singlepic id=22440 w=320 h=240 float=center]

Letovisko Port de Pollenca bolo za tých niekoľko hodín na ostrove prvým takým „civilizovaným“, ktoré sme videli, ak nepočítame El Arenal neskoro v noci a skoro ráno, kedy tam nebolo ani nohy. Pôvodne sme chceli spať niekde vonku, ale moja krehká povaha to nedokázala spracovať, tak sme večer začali hľadať hostel. V turistických informáciách nás vyzbrojili mapkou a podľa nej sme obchádzali všetky hostely a skúmali cenníky. Drahé, neskutočne drahé… Až nakoniec – tmavá ulička, žiadny vysvietený nápis, nič, len za sklom v temnom osvetlení zabordelenej vstupnej haly sedeli traja ľudia. V hlave mi zneli slová našej pani domácej z prvej noci: „Nou vájolens hir, nou giv mi mani, nou, džast stíling on bíč, nou vájolens.“ To ma ako-tak upokojovalo. Odomkli nám a vyslovili sumu tridsaťdva eur za noc s raňajkami. Poďakovali sme, išli pozrieť zvyšné hostely, ale obom nám už bolo jasné, že ak chceme spať za čo najmenej peňazí, toto bude ono. Vrátili sme sa a zjednali cenu na dvadsaťpäť bez raňajok. Mohli sme si vybrať medzi izbou, kde mali bližšie nešpecifikovaný problém s vodou, alebo takou, kde nebola elektrina. Vybrali sme si tú s tou vodou a po nazretí do sprchového kúta a odklopení záchodovej misy sme pochopili, že nás sa problém týkať nebude, keďže sprchovať sa tam nemienime. Našou sprchou bolo more na druhý deň. A to, že v ňom plávali prázdne plynové bomby z lodí a plastové nádoby, bolo stále ďaleko stráviteľnejšie ako to, čo sme videli v hosteli, ktorého majiteľmi boli Nemec a Češka. Po noci, ktorú sme strávili romanticky komplet oblečení a v jednej polohe, aby sme sa čo najmenej dotýkali perín okolo seba, sme opäť vyrazili na cestu.

[singlepic id=22441 w=320 h=240 float=left]Čakala nás bouldrovacia oblasť Boquer Valley, kam sme napriek prísnemu zákazu mojej mamy vytrepali ruksak s lezkami a vodou. Všetko išlo super až do chvíle, keď som vyliezla na jednu skalu a nevedela som z nej zliezť. Asi pol metra nad zemou, odkiaľ by človek v teniskách pohodlne zoskočil na zem, nie však v nových lezkách so skrčenými prstami, som sa v krátkych nohaviciach tesne pod zadok nechtiac zošuchla bokom po skale až dole. O pár minút mi už krv stekala po lýtku aj po ruke v rovnobežných cícerkoch a my sme, kráčajúc k moru, aby som sa umyla, vymýšľali príbeh k môjmu špecifickému zraneniu. Nakoniec sme sa[singlepic id=22442 w=320 h=240 float=right] zhodli na napadnutí divokými vlkmi. Vymáchala som si rany v mori na naozajstnej prírodnej pláži (to bola tá s plynovými bombami a inými odpadkami) a bye, bye, moríčko.

Posledná zastávka bola v Santa Maria del Cami, centre malorskej keramiky, kde „skapal pes“, lebo mali práve siestu. Ale inak pekné mestečko. Uprostred kostol s modrou vežou. Lákal oko fotoaparátu, v ktorom ale medzičasom umrela baterka… Vydržal celý pobyt, presne, ako mal.

No a keď už nebolo čím fotiť, ostalo nám len vrátiť auto na letisku, nakúpiť pár darčekov, a o pol ôsmej už sme sedeli doma v obývačke pri fotkách. Až pri nich sme si uvedomili, koľko toho človek môže stihnúť za pár hodín. Za štyridsať mínus asi štrnásť, čo sme prespali. Takže dvadsaťdva hodín čistého času. Niekoľko miest, neskutočne [singlepic id=22443 w=320 h=240 float=left]veľa dojmov, zážitkov, neopakovateľná atmosféra… Bola som na Malorke predtým už asi štyrikrát, ale všetky tie štyri razy sa mi zlievajú do jedného. Do jedného obrovského hotelového kolosu, masy ružových pehavých nemeckých turistov a miliónov dáždnikov na pláži. Všetky sa miešajú, až na tento jeden. Nechce sa tam vtesnať. Toto bola iná Malorka. Tu sme tej bohapustej komercie boli ušetrení. (Ne)boli sme v správnom čase na správnom mieste. Vďakabohu.

Reklama