Blog Diany Turňovej: Blíži sa veľký deň

Reklama

 

 

 

 

Všetky senzáciechtivé médiá už sa trasú na tajné infošky, ktoré vyplávajú na povrch… Koľko hostí príde? Kto je pozvaný? Aké kvalitné, značkové dary prinesú? A čo slávnostná výzdoba, bude podľa najnovšej módy v dizajne? Koľko druhov špičkového občerstvenia sa bude podávať? Je prichystaný dychberúci program? A čo pozvánky, sú už rozposlané?

Nie, nepríde Madonna, ani kráľovská rodina. Moje dieťa bude mať čoskoro svoje prvé narodeniny. To je všetko. Teda takto nejako to vyzerá u väčšiny rovesníkov mojej dcéry. Mamičky to vzali do vlastných rúk: porovnávajú dizajn pozvánok, trávia nad nimi večery a premýšľajú, či ich predsalen nemali dať urobiť profi dizajnérovi. Torta je ďalšia obrovská dilema. Spraviť ju na tému Ľadového kráľovstva, Fíha Tralala alebo pre chlapca upiecť vláčik aj s lokomotívou? A dve poschodia budú stačiť? No a samozrejme, hodiny a hodiny treba stráviť lustrovaním internetových stránok hračkárstiev, v predstavách kombinovať vzor na baliacom papieri s farbou stuhy a znova a znova snívať o „wáááááu“ efekte rodiny a priateľov, keď uvidia tú kopu balíčkov…

Reklama

 

Priznám sa, nechala som sa strhnúť tiež. Všetci tak slávia narodeniny, tak budeme aj my. Cítila som to trochu ako neprirodzený tlak, ale napriek tomu som v hračkárstve po pätnástich minútach frenetického kmitania od kočíkov cez skladačky až po malé klavíriky dostala tik do oka a nejakú tú hodinku som strávila študovaním modelovacích hmôt na tortové postavičky. Moji kamaráti z Bratislavy mi už nahlásili, ktorý víkend majú voľný, aby som podľa toho vybrala dátum oslavy, pretože na takej udalosti nesmú chýbať. Pretriedila som všetky krásne načančané (na bežný deň nenositeľné) šatočky a určila troch favoritov, z ktorých neskôr Marínke vyberiem tie na Veľký deň…

A ako som si tak predvčerom počas prechádzky predstavovala Marinu, sfukujúcu s mojou pomocou sviečku na krásne zdobenej torte, okolo nej moja rodina, manželova rodina a kamaráti, vynoril sa mi pred očami úplne iný obrázok.

Reklama

 

 

Je to fotografia mojej sestry, keď bola malé dievčatko. Má na sebe sukničku a vlásky učesané do dvoch copíkov. Krásne sa na nej usmieva, pretože je to jej veľký deň. Má narodeniny. Síce druhé, ale aj tak. V pozadí na tanieri stojí jednoduchá tortička s dvoma sfúknutými sviečkami, ktorú upiekli naši a to vytešené, šťastné dievčatko zviera v rukách jeden tulipánik a banán. Nie veľký plastový banán s tvárou, ktorý hrá štyri rôzne melódie a tlieska paprčkami, moja sestra dostala úplne obyčajný banán zo zelovocu. Pamätám si ten obrázok práve preto, že z neho ide úžasná, čistá detská radosť. A dnes tá fotka zafungovala v mojej hlave ako veľké kladivo, ktoré s náprahom roztrieštilo celú tú trblietavú, veľkolepú nádheru, ktorú som si dovtedy budovala, ovplyvnená dobou, plnými výkladmi a internetom. Zahodila som všetky predstavy zvonku, nechala sa viesť vnútorným materským citom a zrazu som veľmi jasne vedela ako oslávime prvé narodeniny mojej dcéry.

Ráno si nastavím budík presne na 06:17, pritúlim sa k Marinke, zavriem oči a vrátim sa do toho momentu, na minútu presne pred rokom, kedy mi ju upatlanú podali do náručia a ja som vyčerpaná dokola opakovala: Láska moja, láska moja… Nechám sa opantať pocitom, že odvtedy už prešli štyri ročné obdobia, 365 krát som sa vedľa nej zobudila a pred očami si zrekapitulujem všetky krásne momenty toho roka, jej prvé krôčky, slová, úsmevy..

Na torte trvám, ale bude to jednoduchá tortička, ktorú jej upečiem s láskou a bez nervov. Pri jej krájaní bude len najbližšia rodina, žiadne zástupy ľudí, z ktorých je Marínka aj tak po chvíli nervózna.

Nad darčekmi si hlavu lámať nebudem. Proste nabehneme do hračkárstva a kúpime niečo cenovo prijateľné so zvieratkami, lebo tie má najradšej.

Ceruzkou vyznačíme jej výšku na zárubni a urobíme odtlačky dlaní.

Vezmem ju na hojdačku a prejdeme okolo všetkých fontán v centre, tie jej robia najväčšiu radosť. Navarím deň vopred, aby som sa jej mohla naplno venovať a tato si vezme deň voľna, takže strávime tento deň spoločne. Priebežne budeme fotiť naše vysmiate tváre, aby som jej venovala kopec spomienok.

A celý deň sa na ňu budem dívať. Nechám sa uniesť nostalgiou, v jej tvári budem hľadať to bezbranné bábätko v teplom fusaku, s ktorým som sa hodiny prechádzala po zmrznutom parku, malého šibala, ktorý vykukoval na celý svet z kočíka, keď na jar začala sedieť, vyrehotanú žabku, ktorá v lete kopala nohami v bazéne a špliechala rúčkami vodu až do neba a nakoniec aj prekvapenie v jej tvári, keď nedávno v jesennom slniečku robila prvé krôčky po dvore…

Ten deň nebude jedna veľká párty pre dvadsať ľudí s nezmyselnými serepetičkami po stenách, ktoré večer pôjdu do koša. Bude to Marínkin deň, naplnený pokorou, naša súkromná oslava toho úžasného šťastia, že život jej doprial prežiť prvý rok v zdraví, šťastí, pokoji a nekonečnom mori lásky.

-dt-

Reklama