Čo ma naučil džez…

Reklama

 

 

 

 

 

K mojej náplni práce patria už skoro dva roky i piatkové koncerty LIVE JAZZ v Kursalone, hoci – úprimne, nikdy som nebola vyslovene džezovým fanúšikom. „Actually, I´m a rocker,“ odpovedala som Kennymu Garettovi, minuloročnému headlinerovi Festivalu Doda Šošoku, keď sme po jeho koncerte sedeli vo veľkej sále Kursalonu a on sa ma opýtal, či mám rada jazz. „I´m a rocker, too!“ odpovedal mi so širokým úsmevom, aký dokážu vylúdiť iba Afroameričania.
Bol to zvláštny moment, okrem nás bola v sále iba malá rozjarená skupinka, oslavujúca narodeniny našej účtovníčky. Harmonikár spieval„…prečo si ma nechaaaal starodávny fraajíir“ a Kenny bol z tej pesničky celý preč. Vypytoval sa ma, ako sa volá, a ja som si za ten svet nemohla spomenúť. (Až ráno som si vygúglila, že je to „Teče voda, teče“).
Vo vedľajšej miestnosti v tom čase zúrivo „džemovala“ ďalšia hviezda z Ameriky – Robert Glasper s trinásťročným slovenským talentom, bubeníkom Davidkom Hodekom. O hodinu neskôr sedel Glasper za krídlom v prázdnej sále a hral iba pre jediného poslucháča – pre mňa. Nuž, po takomto zážitku, vezmete na milosť každý druh hudby!
Aj tohto roku som zažila niečo podobné. Klavirista Federico Peña z kvarteta headlinera Grégoire Mareta sa prišiel pozrieť na piatkový koncert mladých džezových talentov v Kursalone a cez prestávku som ho našla v prázdnej sále, ako potme hrá na staručkom krídle. Nechcel, aby som rozsvietila, tak som mu priniesla aspoň sviečku…Hral neuveriteľne a celá tá atmosféra za svetla sviečky v temnej veľkej sále vo mne vyvolávala doslova zimomriavky…
Ako hudobný (skoro) analfabet nie som vysadená na dokonalú techniku, ale cítim, keď niekto hrá srdcom. A vtedy je jedno, o aký žáner ide, pri počúvaní dostanete dávku čistej energie. Po hodinách strávených na koncertoch som si uvedomila, že práve toto ma džez naučil – vnímať hudbu   ako energiu. Keď sa sústredíte na počúvanie a vypnete myšlienky, tóny akoby prúdili okolo vás i cez vás …
Aj keď pri džeze to občas vyzerá, akoby na pódiu hral každý muzikant inú skladbu. Nedávno mi kolega rozprával príhodu, ako ešte v bývalej Art Jazz Gallery zrazu jeden z kapely prestal hrať a odišiel k baru. Prišiel za ním druhý muzikant a pýta sa, čo sa stalo. „Človeče, ja som sa stratil,“ hovorí. Ten druhý nato: „Ja som sa stratil už dávno…“
I preto na džezových koncertoch zväčša panuje uvoľnená, priateľská atmosféra. Ozajstné hviezdy sú vďačné za každý potlesk. Jazzmani totiž nemávajú nabité sály a publikum ich piesne nespieva. Nezostáva im preto nič iné, iba hrať – najlepšie ako vedia. A to si vyžaduje tiež poriadnu dávku energie…

Autor: Adriana Drahovská

Reklama

 

Reklama