Blog Petra Benka: Pominovec na kolesi

Reklama

 

 

 

 

Je leto, znovu výlety na kolesi za poznaním, športom aj zábavou. O jeden sa podelím, lebo si myslím, že si to plne zaslúži.

Reklama

 

V časoch pred rozšírením kresťanstva sa aj v našej oblasti vyskytovali rôzne božstvá. Dlho som hľadal povesť, naviazanú na pohanského boha Váhu Važana. Našiel som ju nakoniec v knihe Miroslava Húževku Púchovské povesti. Môžete si prečítať na konci článku. Úžasné na povesti je to, že miesto na ktoré je naviazaná, stále fyzicky existuje a dá sa navštíviť. Je to národná kultúrna pamiatka, románsky kostol svätého Jána Krstiteľa Pominovec.

Reklama

 

 

Pre mňa mal vždy svoje čaro aj preto lebo povesť o Važanovi sa akosi dotýka nielen Pominovca, ale ja celého Považia a teda aj Piešťan. Na kostolíku sa ukazuje sila rieky, ukazuje ako jej prináleží rímske pomenovanie Vagus – bludár. Preto, lebo kostolík v Pominovci sa počas svojej existencie ocitol 5 krát na ľavej strane Váhu a 5 krát na pravej strane Váhu.

Kostolík som už navštívil viackrát, avšak vždy bol zatvorený. Nakoniec som našiel na nete spôsob, ako si prezrieť kostolík aj zvnútra. Raz do roka sa tam koná cyklopúť a nebolo to inak ani v nedeľu 30.8.2015. Pozrieť si jeden z najstarších románskych kostolov minimálne z 12. storočia aj zvnútra, som si teda nenechal ujsť a zaradil som sa teda medzi 1523 účastníkov, ktorých oslovilo či už historická hodnota stavby, cykloputovanie alebo asi najviac duchovný rozmer akcie. http://pominovec.webnode.sk/

Použil som už vyskúšaný spôsob výletu. Ráno 6:52 košický rýchlik do Trenčianskej Teplej a odtiaľ po svojej osi do Pominovca a potom na kolesi domov. Volil som ranný vlak, lebo som mal obavu z toho, že nebude dostatok miesta na bicykle v tomto termíne. Nevedel som sa zmieriť s tým, že by sa nenašlo zopár Bratislavčanov alebo Trnavčanov. Pani pri pokladni nevie povedať koľko bicyklov je v súprave. Pridaný má byť však jeden vagón č. 9 a ten má mať 5 hákov na koleská. Pred nástupom sa dávame do debaty s pánom z Krakovian, čo sa s manželkou vybrali podobne kolesko – vlak do Rajeckej Lesnej a dúfame spolu, že vagón aj háky budú. Vagón bol, háky však len dva, z toho jeden obsadený. Nevadí, nakladáme sa do chodbičky, držíme koleská celú cestu za ručičky, teda ja len po Tr. Teplú.

Vysype ma to na perón, nasadám a idem známou trasou k diaľnici a potom cez nemšovský most a ďalej na sever najprv smer letisko Slávnica. Chcel som využiť príležitosť a pozrieť ako sa má eroplán, bývalý Piešťanec TU 134, čo stál pred letiskom v PN. Som si ho cvakol, je to stále fešák. Pritom ma napadá, že prečo by na tom uvoľnenom mieste pri letisku nemohol stáť nejaký iný exponát vojenského múzea, majú ich tam kopec.

Z letiska je len kúsok cesty ku kostolíku, Nachádzam ho otvorený, pofotím. Trochu ma škrie, že neni v plnej paráde, lebo ho majú v paráde výskumníci, ale mám to. Bol som tam dosť skoro, ešte nikoho nikde, ale ľudí pribúdalo exponenciálne k 11:00 hod, kedy mala začať omša.

To už som ale ja vyrazil na cestu domov. Až vtedy som si uvedomil, že som si veru nepozrel smer vetra a že ma čaká cca 60 km na kolesku v protivetre. Bolo aj dosť teplo, statočne to vysušovalo. Išiel som najprv do Trenčína cez Skalku nad Váhom a potom po pravej strane okolo kanála až domov ako v článku Pečený pstruh na kolesi. Cestou som sa zastavil aj na toho ružovučkého grilovaného plutvoša a dve pollitrové kofoly na Farme Ryby Opatovce.

Takže ak vás zaujalo a stačí vám kuk kostolík zvonku, tak môžete hocikedy napríklad v spojení s výletom na neďaleký Vršatec. Ak to chcete s plnou parádou, tak si treba počkať:

Už každoročne poslednú augustovú nedeľu v Bolešovskej farnosti v Pominovci o 11.00 hod., pri príležitosti hodovej slávnosti ku cti mučeníckej smrti Jána Krstiteľa, ktorej je zasvätený Pominovský kostolík, sa od roku 2004 koná aj púť cyklistov.

12. ROČNÍK CYKLOPÚTE BUDE 28.08.2016 o 11.00 hod.

Prikladám pár fotiek kostolíka a letiska Slávnica podľa výberu redakcie. Prikladáme aj mapu, GPX súradnice a výškový profil len úseku Trenčianska Teplá – Slávnica – Pominovec.

Peter PN

Važanov hnev

V šírom poli za Váhom, v miestach, naproti ktorým sa dnes rozkladá Prejta, stála v slovanských časoch dedina. Bývalo v nej veľa ľudí, mali v čele starších s prísnym starešinom. Tento starešina choval v dome dvoch šarvancov, jeden bol jeho syn, druhý bol najdúchom. Obidvaja chlapci pásali na prúdoch pri Váhu kŕdeľ oviec. Jedného dňa vyhnali ako obyčajne ovce k Váhu. Nechali ich, nech sa dobre zapasú, psovi prikázali, aby pri nich zostal, a sami bežali k Váhu. Nimir, tak sa volal najdúch, pozeral chvíľu do priezračnej vody rieky a potom svojho pobratima oslovil: „Povedz, prečo sa vie táto čistá, pokojná rieka tak chytro zmútiť, zdvihnúť a zatopiť naše polia. Voda berie hlinu, trhá trávu, stromy, váľa ľuďom chalupy.“

„To je jednoduché, príde búrka, nahučí do rieky vody a je povodeň,“ odpovedal starešinov syn a zasmial sa Nimirovi.

„Vidieť, že si najdúch, osud ťa naháňal z miesta na miesto, vietor ťa odvial raz ta a raz zasa ta. Nemal si sa kde priučiť, ako vzniká veľká voda.“

„Nemáš pravdu, je to celkom naopak, ako vravíš. Túlal som sa po svete a všeličo som v ňom počul. Povodeň bola pred týždňom preto, že sa na dedinu hneval duch Váhu Važan. Starí ľudia poznajú Važana, vraveli mi o ňom.“

„Si hlúpy, Nimir. Važana niet. To, čo ľudia vraveli, sú len povery.“

Nimirovi zasvietili oči: „Nie sú to povery! Žije Važan, duch Váhu. To on spôsobil tú búrku, on vylial Váh na polia.“ Mládenci sa dobrú chvíľu preli, starešinov syn nad Važanom opovržlivo kýval rukou. Od rozhovoru chlapcov neubehli ani tri dni, opäť sa spravila veľká búrka a dravý Váh sa vylial z koryta. Vznikali také záplavy, že mnoho ľudí na Považí zahynulo. Nechýbalo veľa, aby voda zaliala i Nimirovu dedinu a spôsobila v nej nešťastie. Nimir sa pozeral na tú hrôzu, kalná voda ho desila, až sa triasol od strachu. Zdalo sa mu, že sa občas nad vodami zjaví tvár ducha Važana. Čím dlhšie sa díval, tým väčšmi sa mu zdalo, že jeho tvár je výraznejšia, väčšia, ba už sa zjavil i driek a celá postava. Važan stál uprostred vôd, s jednou rukou opretou v bok, v druhej držal trojzubec a čeril ním kalnú vodu. Od trojzubca sa rozbiehali veľké vlny. Mladý šuhaj videl pohľad ducha, zamračené čelo a zježené vlasy. Pohyboval ústami, Nimirovi sa zdalo, že neustále opakujú: ,,Obeť ste mi zabudli dať, obeť ste mi zabudli dať…“ Zmocnil sa ho strach pred jeho hnevom. Važan zničí dedinu a aj Nimir v záplave zahynie. Musí ho uzmieriť, kým nie je neskoro. Skočil do kočiara starešinu, vzal na ruky malé jahňa a rozbehol sa do kalných vĺn. Mieril ku skalisku, čo trčalo z vody. Keď sa dostal k nemu, vyliezol hore, hodil jahňa do vody a volal:

,,Važan, Važan, vládca Váhu a mnohých riek, tu ti dáva obeť verný Nimir, najdúch.“ Jahňa zmizlo vo vlnách a Nimirovi sa zdalo, že sa Važan usmial. V tej chvíli prestali blesky šibať, aj hrmenie stíchlo a ťažké mraky sa o chvíľu roztrhali. Ľudia pozerali na Nimira a na jeho čin. Keď videli, že búrka ustáva a voda sa níži, začali si spievať. Pili medovinu, tancovali a zabávali sa. Volali na Nimira a chválili ho: „Nimir, zachránil si dedinu, uzmieril si Važana, videli sme. Staň sa žrecom, najdúch Nimir. Duch Váhu ťa miluje, prijal tvoju obeť, neublížil našej dedine.“

Starešina sa tiež díval a počúval chlapov, ako Nimira chvália. On však nebol veselý, zvolal na mládenca:

„Svojím činom si spochabil ľudí, najdúch. Náhodu má za pravdu každý. Ľudia uverili starej povere o Važanovi. Ale Važana niet, niet! A niet ani iných bohov, je len jediný boh, boh kresťanov. Staviame mu kostol, či si nato už zabudol?!“

Ktorýsi začali starešinovi hroziť päsťami. On sa ich však nezľakol a Nimira privrel do pivnice. Tam mu na druhý deň kováčsky majster pripevnil okolo krku železný obojok a k nemu pripútal i chlapcove ruky.

„Takto budeš pásať ovce,“ povedal mu starešina, „aby si nemohol odo dneška ani jednu hodiť Važanovi.“

Nimir chodil na pašu s ovcami, ťažký obojok mal na krku. Trápil sa v železnom pute, odieral si krk a ruky do krvava. Kto vie, kedy starešina rozhodne, aby mu železo sňali. Vždy, keď sa mu ovce zapásli, išiel k Váhu. Chodil sám, lebo jeho pobratim už ovce nepásal. Zastal na brehu rieky a pozeral do priezračných vôd. Nahlas rozmýšľal o starých bohoch, o ktorých mu dedovia vraveli toľko vecí.

„Ľudia vás nechcú, slovanskí bohovia, chcú nového boha, akéhosi kresťanského. Nimir vám zostane verný, hoci mu aj dali železný obojok.“

V tej chvíli čosi v rieke mocne žblnklo, od vody sa oddelila velikánska kvapka, vyletela k Nimirovi a dopadla mu k nohám. Tak ho ošpliechala, že musel privrieť oči. Keď ich roztvoril, div divúci, stál pred ním bradatý muž a v ruke mal trojzubec.

„Važan,“ šepol šuhaj ticho.

„Nemýliš sa, dobre vidíš, Nimir.“

Važan sa dotkol trojzubcom Nimirovho obojka a ten sa rozsypal na kúsky.

„Zostal si verný bohom,“ pokračoval Važan, „páči sa mi tvoja oddanosť. Tamtí,“ ukázal k dedine, nad ktorou sa vypínala veža nového kostola, „už na svojich dobrých bohov zabudli. Ba i smejú sa z nich ako z povier. No zavčasu sa vysmievajú. Potrestám ich, zmetiem do Váhu celú dedinu.“

„Nerob to, Važan,“ zľakol sa Nimir, „sú tam ešte takí, čo ťa majú radi.“

„Nie sú! Vtedy, keď si mi hodil jahňa, nevidel som pri tebe ani jediného.“

„Tak ich netrestaj, nehub ľudí, musia ti stačiť ako obeť ovce. Aha, ani ja sa na nich nehnevám, hoci ma aj zakuli. Neubližuj …“

„Mlč, nezabúdaj, že sa rozprávaš s Važanom. Hodil si mi jednu ovcu, ale čože to je pre mňa?! Tvoji krajania mi ich dlhujú tucty. Nepokúšaj sa ich zachraňovať.“

Nimir sa pred chvíľkou Važana bál. Ale keď počul, akej krutosti je schopný, strach ho prešiel a nahnevane mu povedal: „Neopováž sa, duch Váhu, urobiť tú strašnú búrku, v ktorej chceš zahubiť toľko ľudí! Lebo ak to spravíš, stratíš i mňa, svojho posledného poddaného.“ Važan sa hnevlivo pozrel na odvážneho mládenca. Potom sa zasmial takým smiechom, že sa lúka prehla a vo Váhu voda spenila. „Nerozumieš tomu, červík, si len hlúpe chlapča. Nič ma nezastaví pred mojím úmyslom, ani tvoje prosbičky. Zmetiem všetkých do Váhu a budú moji. Ukradnem ich všetkých, kresťanskému bohu nenechám nič.“ Važan skočil do rieky a začal trepať trojzubcom o vodu. V tej chvíli sa strhla strašná búrka. Všetko stmavelo, zo dňa sa stala noc. Blesky bili, hromy triasli oblohou, vietor trhal stromy s koreňmi. Nimir bežal k ovciam a hnal ich od Váhu preč. Nešiel do dediny, ale k vrchom. Vedel, že o chvíľu sa vyvalí voda z rieky a zaplaví Považie. Tam by ovce zahynuli, v hore však nie. Važanova moc ta nesiaha. Okrikoval ovce, potískal ich, aby vode ušli. Bolo by sa mu to skoro aj podarilo, no keď bol už blízko brehu pod lesom, prihnala sa vodná vlna až tam a ovce strhla so sebou. Iba niekoľko ich stačil zachytiť a pridržať. Z posledných síl sa s nimi dostal do bezpečia. Važan vyčíňal štyri dni, takej búrky nebolo už nikdy potom. Keď sa Nimir pozrel po búrke ta, kde stála kedysi jeho dedina, nevidel nič. Iba polovica múrov kresťanského kostolíka trčala nad mŕtvou dedinou. Važan zbúral všetko a ľudí zahubil. Len Nimir sa zachránil so siedmimi ovečkami. Hneď po búrke im začal stavať košiar. Ku košiaru neskôr postavil kolibu a natrvalo sa usadil na mieste, kde sa pred Važanom zachránil. Onedlho prišli k nemu ďalší ľudia. Začali sa o ovce starať spolu a Nimirovi pomáhali. Založili novú dedinu a pomenovali ju Sedmerovec. Dodnes stojí na briežku pod horou. A miesto pri Váhu, kde kedysi stála Nimirova dedina, ľudia ešte aj teraz volajú Pominovec. Vraj od slova pominúť sa. Aj by sa už možno bol niekto našiel, kto by na nešťastnom mieste začal stavať novú dedinu, ale strach z Važana to nikomu nedovolil. Iba na rumoch kostola, čo sa vtedy v záplave Važanovej povodne rozsypalo, postavili kostolík, ktorý je tam ešte i dnes.

Povesť „Važanov hnev“ z knihy Milana Húževku „Púchovské povesti“, vydavateľstvo Osveta, rok 1990. Foto: P. Benko

Reklama