Blog Lukáša Turňu: Zem, kde zvíťazí rozum

Reklama

 

 

 

 

Bola raz jedna krajina, ktorá nebola za siedmimi horami a za siedmimi dolinami, bola vlastne veľmi blízko nás. Vládol v nej zlý kráľ Zlatovlad, ktorý zhromažďoval všetko hodnotné z celej krajiny vo svojom zámku na kopci a obyčajných ľudí menil na žobrákov. Bol tak trochu pirát a milovník drahých vozov a zvierat. Panovník, ktorého prepychový život museli všetci vyvažovať svojou chudobou. Nebol to veľmi múdry muž, ani charakterný a už vôbec to nebol niekto, kto by mal vládnuť. Pretože panovník, ktorý si neváži vlastných poddaných, ktorý nepozná hodnotu každého z nich, by mal tak najviac robiť paholka hlavnému hnojníkovi a nie vládnuť.

Keď už sa zazdalo, že kráľovstvo sa spamätá a pridá sa k iným kráľovstvám a ľudia sa budú mať aspoň o niečo lepšie, kráľov nadriadený z neďalekého oligarchiátu zodvihol varovný prst. Kráľ si s hrôzou uvedomil, že on je iba podriadený kráľ. A vlastne ani nechce patriť do nijakých štruktúr, lebo by sa musel niečomu väčšiemu prispôsobovať a ešte tu bol aj ten varovne zdvihnutý prst nadriadeného kráľa. Povedal teda, že žiadne štruktúry nebudú, že žiadnu úniu kráľovstiev nepotrebujú, že sa predsa majú dobre a nič im nechýba. Ľudia však už videli, že sa otvoria hranice a zrušia všetky mýta a budú môcť vycestovať za prácou a budú si mať čo do úst vložiť. Nahnevali sa, každý jeden z nich, ktorý panovníkovi ešte veril. Veľký aj malý. Mladý aj starý. Muži aj ženy. Blonďaví, čiernovlasí aj niekoľko ryšavých. Vyšli na námestie pred paláce, kde sídlili Zlatovladovi radcovia a kričali tak nahlas, že ich musel počuť aj samotný kráľ a celý svet. Tí čo vedeli písať napísali heslá a chceli, aby kráľ naplnil povedané sľuby. Kráľ bol však veľký hlupák a ako sme už písali, hodný tak hnojníkovho paholka a namiesto toho, aby počúvol ľud povolal zbrojnošov, nech tú čvargu ľudskú vyženú z námestia a nech tých najsmelších zastrašia, pozatvárajú, alebo ubijú. Ľudia sa však nedali. Zbrojnošov bili všetci, kuchári aj študenti, krajčírky aj predavačky a aj keď kráľ povolával stále bezohľadnejších ochrancov práva, nezvíťazil. Poddaní vytrvali a Zlatovlad nakoniec musel s dlhým nosom z krajiny utekať do neďalekého oligarchiátu, aby si zachránil aspoň holý zadok a niekoľko miliónov narýchlo pohádzaných do kufríkov.

Reklama

 

Ilustr. foto: Michal Burza

Reklama

 

3

REKLAMA

Ak by to bola rozprávka, príbeh by niekde tu skončil a všetci tí čo bojovali proti nespravodlivosti by žili šťastne a pokojne až kým by nepomreli.
Všetko toto sa udialo pred rokom. Odmietnutie pripravovanej dohody o vstupe krajiny do Európskej únie. Boj na Majdane. Janukovyčov útek do Ruska. Namiesto toho, aby sa krajina zotavila a zapojila sa  do Európskej únie a NATO prišla snaha rozdrobiť ju a prostredníctvom konfliktu zabrániť jej vstupu do spomínaných štruktúr. Prišla anexia Krymu. Konflikt v Doneckej a Luhanskej oblasti. Neexistujúce tanky. Existujúci mŕtvy. Separatisti, ktorý nepripomínajú neorganizovaných civilistov, ale organizovanú armádu. Zásobovanie zbraňami, technikou a muníciou radšej ani nespomínať. Konšpiračné a proti konšpiračné teórie sa objavujú všade. Čítal som články o obchode s orgánmi, že Majdan vyvolala CIA, že do civilistov strieľa tá alebo oná strana. Množstvo antiamerických, antieurópskych alebo antiruských názorov. Ničím nepodložené bludy prezentované len na základe vlastného názoru, nie na základe faktov. Fascinujúci dobrovoľníci, ktorí bojujú za jednu alebo druhú stranu. Zabíjajúci v mene mieru alebo len tak. Vodcovia, ktorí posielajú ľudí strieľať do ľudí z jednej alebo druhej strany. Tak či onak vodca, ktorý pošle zabíjať a zomierať svojich vlastných ľudí kvôli nejakým mocenským alebo finančným cieľom je hlupák.

Všetky teórie však zabúdajú na to dôležité a tým je Ukrajina, Ukrajinci a ich budúcnosť. Ľudia, ktorí sa oslobodili od diktátora. Ľudia, ktorým svitalo na lepšie časy. Musia byť ako národ veľmi rozčarovaní. Je pre nich určite ťažké pozerať sa na to ako je ich krajina trhaná na kusy. Pri konflikte u nášho východného suseda predsa ide o ľudí a ich slobodu, ktorú si vybojovali. O národ, ktorý bol dlhé roky okrádaný a možnosť postaviť sa hrdo na nohy za to, čo si vybojovali im bola v poslednej chvíli zahataná vojnou. Ťažko povedať, či štáty Európskej únie očakávali agresívnu stratégiu Ruska. Ťažko povedať čo z jeho strany môže prísť ako ďalšie prekvapenie. Kult jedného vodcu, ktorý má v rukách takmer neobmedzenú moc sa však v dejinách neukazuje ako príliš rozumné riešenie.

Niečo také ako v súčasnosti na Ukrajine sa v Európe udialo pred druhou svetovou vojnou a na to by sme nemali nikdy zabúdať. Po Mníchovskej dohode bola zabratá časť Československa. Len vtedy sa ustupovalo Hitlerovi a fašizmu. Roly sa vymenili, diktátori a mocenské hry zostávajú. Po druhej svetovej vojne sa dialo tiež niečo podobné. Nemecko bolo roztrhané na kusy. Rok 1956 dopadol pre temperamentnejších Maďarov o poznanie horšie. Ich povstanie a snaha o oslobodenie sa od diktátu boli potlačené silou. Okolo Československa vyrástli ostnaté drôty. Kto chcel slobodu musel utiecť a riskovať pri tom život. Tanky vtedy prišli aj na naše zvrchované územie. Vraj tiež kvôli zachovaniu mieru. Ktovie ako by to s Českom a Slovenskom dnes vyzeralo, ak by sme ako národ proti armádam našich susedov bojovali. Nakoniec u nás naši bratia zostali v „mieri“ dvadsaťtri rokov.

Už niekoľko ľudí mi nezávisle na sebe povedalo, že bude vojna. Je vraj logickým vyvrcholením. Akýmsi dokončením studenej vojny, ktorá sa vlastne len znovu ozvala. Vraj vyrieši ekonomickú krízu. Ľudia budú môcť znovu postaviť svet. Ja dúfam, že vojna nebude. Pri vojne totižto väčšinou zomierajú živé bytosti. Otcovia, matky, deti, súrodenci, známi aj úplne cudzí. Dúfam, že ľudia nebudú zomierať kvôli tomu, aby sa mohlo opäť budovať. A nebudú po sebe musieť strieľať menšie či väčšie kusy kovu, prípadne horšie a modernejšie veci. Kvôli vlajke, viere, hraniciam alebo peniazom a už vôbec nie kvôli niekoho príkazu. Veď je nezmyselné, aby niekto išiel a zabíjal len preto, že ten je Ukrajinec, ten je Rus, Američan, Nemec alebo Slovák. Choď a strieľaj po Francúzoch! Nezmysel. To sú len panské výmysly a hra o to kto je mocnejší. Dúfam, že sa ľudstvo ako celok a aj jednotlivci dostatočne poučili z miliónov mŕtvych v minulom storočí a dvoch svetových vojen odohrávajúcich sa v Európe. Sme už predsa múdrejší a určite dokážeme žiť spoločne v mieri. Každá iná možnosť je pre mňa nemysliteľná.

Lukáš Turňa

Reklama