Blog Ladislava Kubu: Zvíťazil symbol túlavého Váhu. Ale nad čím?

Reklama

 

 

 

 

 

Ad: Lido ostrov ľuďom: Zvíťazil symbol túlavého Váhu
Nevidel som súťažné návrhy, poznám ich len z opisu správy, ktorá referuje o podujatí a jeho výsledkoch; nie som si preto istý, či sa tu väčšmi vymedzujem voči onomu textu, alebo voči predstave, ktorá sa azda, ako víťazné riešenie, presadí v tvarovaní budúcej tváre územia „medzi vodami“, svojho času označenom ako Lido.
Akcentovať na celej udalosti jeden, navyše marginálny prvok „tehlový múrik“, je presne tým, čo v mojich očiach robí novinárske písanie rovnako sporným, pretože obsahovo vyprázdneným, ako lákanie reklamou. Obe „mienkotvorné“ aktivity vedú k rovnakému výsledku: získať pozornosť zdôraznením pokiaľ možno pitoreskného detailu, obe trestuhodne simplifikujú – nezriedka mystifikujú – obe sú dnes, ako nositelia relevantných informácií, nadhodnocované.
Územie, o ktorom je reč, by mohlo byť rezervou pre trávenie voľného času, ktorá slúži obyvateľom mesta, a slúži im lepšie, než je tomu dnes. Od doby, kedy bolo vybavené a definované ako „lido“– teda ako letné kúpalisko, uplynulo už priveľa času a začal sa tu (podobne ako v iných častiach verejného priestoru, kedysi zodpovedajúco stvárnených a funkčne artikulovaných), uplatňovať erozívny „genius loci periférie“.
Príroda síce nezaháľala a svoj diel činnosti na atraktivite tejto lokality odviedla, ale atribúty civilizovanosti sa dostavia až dodaním antropogénnych ingrediencií, už len z ohľadom na bezpečnosť a verejnú hygienu.
Tu je prvý nedostatok textu, ktorý referuje možnej budúcnosti areálu: vyznačuje tehlový múrik ako jeho najdôležitejší prvok. Úlohou referenta by skôr malo byť referovať o základnej hodnote prostredia, ktoré predstavujú prírodné prvky, už s ohľadom na funkciu ktorá má byť rehabilitovaná, nota bene za verejné prostriedky, teda bude nielen čímsi, ako strategickou danosťou, ale aj faktorom únosnej kapacity.
Mám ešte jednu výhradu, samozrejme s podmienkou, zmienenou na úvode, (nevidel som víťazné riešenie osobne), ktorá je tak skôr podnetom k reflexii tvorivého zámeru.
Je ním dnešný zmätok, týkajúci sa pojmových konotácii, príbehov ktoré sú schopné okolo nás zmysel predmetov, ich riešenia tlmočiť. Vďaka nim vieme dešifrovať vizuálne vnímateľnú, znakovú reč, ktorá je (mohla by byť) nezanedbateľným návodom, ako sa orientovať v labyrinte kultúrne podmienených významov. Tzv. sémantické znečistenie (kontaminácia znakového prostredia šumom, či rovno klamom) je rovnakým problémom, ako všetky iné formy znečistenia prostredia, pravdepodobne ich dokonca umožňuje.
Príroda, ako kulisa pre sobotňajšie pivo a grilované pochúťky, to je pre mňa málo prijateľná, pretože sploštená predstava, i keď žiaľ dominuje. Vzťah k nej nemožno zamieňať s tým, že bylinožravým labutiam kazíme žalúdok (kvaseným) starým pečivom. A jej „zušlachťovanie na vlastný obraz“ (derivát prinesený za diskontnú cenu z nákupného centra) pôsobí ako kompenzácia (v rýdzo klinicko-psychologickom zmysle), je to kompenzácia pudenia k zmysluplnej činnosti, akej sa nám z rôznych príčin nedostáva.
A tu sa vynára moja obava, pokiaľ ide o atribúty budúceho Lida, ako o nich referoval text článku,  na ktorý tu reagujem. Je popísaný motív dosť silný, všeobecne zrejmý a kontextovo vhodný (- „prírodný“ areál), aby sa stal hlavným motívom pre rehabilitáciu zdevastovaného územia? Zámerne nehovorím o „rozvoji“, toto slovo je silne kontaminované jednostranne pojatým „rastom“ a v súvislosti s prírodnou entitou, s jej spontánnou schopnosťou k autopoiesis (samoorganizácii), by sa malo vyslovovať x-násobne obozretným tónom.
Nabíjanie skutočnosti neautentickými sémantickými atribútmi je jednou zo základných operácií, pri produkcii mucholapiek reklamy. Treba si všimnúť, že napríklad reklama na spotrebné statky rôzneho určenia, často zdôrazňuje cieľ „byť sám sebou“, ktorý sa často mení na nemecko-jazyčné „die Sau herauslassen“. Na druhý pohľad potom zisťujeme, že vzorník prostriedkov na „získanie vlastnej tváre“ je skôr racionálne zoštíhlený (aby to, takpovediac, pasovalo ekonomicky…) na zopár, čo čert nechcel, pomerne uniformných šablón. Či nemajú vodníka napríklad aj v Trenčíne? Majú, podobne ako pľuvajúce trysky fontán… A hoci nejde o plagiát, tá ikonografia atraktivít je akási… rovnaká. Vyžaruje akúsi „posadnutosť pridanou hodnotou“, hlavne ľahko stráviteľnú pre väčšinu publika.
Mimochodom, keď je reč o vodníkovi, zmocňuje sa ma nepokoj, aby napokon nebol stvárnený rovnako „sochársky zásadným“ spôsobom, ako hypertrofovaná, vodnateľná veverica, ktorá stráži západný vstup do mestského parku. Už sa pri nej fotografujú turisti — možno by sa hodila, namiesto muža s barlou, aj do mestského erbu.

Reklama

 

Reklama